Niečie nič, Albert

Ráno ako každé iné.

Nahovno.

Lebo značilo nový deň.

Stredu.

Komparz žiadny, vzhľadom na finančnú situáciu rodiny a čas v ktorom sa dej odohráva.

Nula tri, dvojbodka, nula päť. A sekundová ručička je v ošiali, je prelietavá, nerozhodná, skúša stále nové čísla a zakaždým s iným. Číslom.

A on. V kronike nezapísaný, ušmudlaný, lebo veď nie je sobota a v kúpeľni je Klára, nevedno s kým, buď s bývalým, alebo s bývalou bývalého, takže nechce rušiť, bez tak by nevedel koho má pozdraviť.

Ešte má aj meno, také na hanbu celého sveta, ba čo viac ulice tiež. A to amorálne ľudské plemeno sa tvári akoby nič. Veď aj nič. Len Albert. Nič.

Vybral sa na pravidelnú rannú prechádzku, prechodiť ten stereotyp tatkovho polnočného sopránu a maminej harfy. Švihol za roh bránky, a tam, na kúsku zeme bol ten raj, to vykúpenie, ten priestor kam nesiaha svetlo neónky a aróma domova.

Vlastnil len pár centimetrov, ale ego, lebo mal aj to, keď dali treba si ponechať, ego si vedel niesť na úrovni, ak bolo treba.

Inak bol ako ostatní, len tí ostatní si mysleli že je iný, až tomu uveril sám.

A pri tom mal s nimi toľko spoločného. Hlavne s Petrom. Obaja sa ráno zobúdzali a mali v sebe ju. Vieru. On tú, čo mu zaslepila oči vidinou lepších dní a času, času obeda. Peter susedovu, ktorá klamala matke že robí, vlastne neklamala, iba diskrétne zakryla fakt že na čom a s kým.

Tehotenstvo bolo v móde.

V roku 2005 v mesiaci máj.

Hlásal to aj časopis, pomerne čitateľný až na pár vytrhnutých strán. Ale na záchode je to každému bez tak jedno.

V podstate sa nesťažoval.

Sťažujem sa? Nie.

Veď píšem že sa nesťažoval, Albert, niečie nič blúdiace ulicou.

Som rád. Som asi aj šťastný, len neviem ako také šťastie vyzerá, tak to nechcem zakríknuť. Bol teda rád.

No predsa ho niečo tlačilo. Svedomie? Nie, nevadilo mu, že na obed mal o čosi viac, on nebol ten typ, on to nemal v génoch. Tú štedrosť. Bol po otcovi. Keby bol ako matka, tak áno. Aj ona dala každému, koho stretla pri plote.

Ulica sa mu zdala podozrivo fádna.

A potom prišiel. Stĺp. A jemu do cesty.

Nuž pozdravil ho, ako sa na správne socializovaného jedinca patrí a pridal aj niečo grátis, ignorujúc bezdomovca ležiaceho pri ňom. Ako pri stĺpe. To už nebola ani troska. To už bolo len čučo bez obalu.

A z tej tmy, teda pološera, kedy človek vidí, len si nie je istý tým že čo vlastne, sa ozval hlas, rev, z brány pekelnej, osudnej, čo mu pohltila najlepšie roky pod psa.

„ Ty panghart, zas si zdrhol z domu ?!“

Nie, klamala som. On nie je nič. Je Albert. A je aj panghart.

Nie ja sa nemám pod psa, uvedomil si krutomilo Albert. Ja sa mám ako pes.

A štyri labky sa pohli po asfaltovej ceste späť domov.