Nostalgy

    Hľadala ju  v knihách, ale nenašla ju. Hľadala ju vo filme, ale nenašla ju.

Hľadala  ju v reálnom živote a nenašla  ju . Hľadala  ju v ľuďoch a našla len prázdne srdcia. Žiaden náznak lásky. Ani len náhodou. Teraz vie, že hľadala zle.

Jeden Anjel jej jedného dňa pošepol,  kde urobila chybu....Lásku netreba hľadať, nechajte ju, nech si Vás nájde...

    Hľadala ten pocit, ktorý v nej ostal odvtedy sa s ním stretla prvýkrát. Bolo to čosi magické, čo v nás zostáva odvtedy, keď spravíme niečo,  čoho sa bojíme. Čosi ako prvý krôčik, alebo prvá jazda na bicykli od uja za rohom s obitými kolenami ako nezrelá hruška. Presne tak sa občas cítila. Občas mala pocit, že všetko je len sen a ona sa o chvíľu zobudí,  a zistí že sa nič nestalo. Sen,  ktorý sa možno vráti a možno nie.

   Hľadala ho už len pre ten pocit, ktorý v nej zanechal. Bola to akási kliatba, či túžba zažiť niečo, čo sa netýka tejto galaxie. Žiadna červená knižnica, ani nič podobné. Len pocit, pre ktorý by bola ochotná zomrieť. Tu, a teraz, neexistuje nič včerajšie, ani zajtrajšie. Len Ona a On a celá galaxia bola práve ich vlastníctvom a nech sa stane čokoľvek, ich už nič nerozdelí. Nebol to sen, nebola to realita. Len ..pocit.... Ukrytý v koreňoch vysokých drevín, divých mačiek a makových kvetov, zviazaný kytičkou duchu nesmrteľnosti dvoch milencov. Stále to bol iba pocit, že sú viac ako priatelia, ale menej, ako by si v skutočnosti priali. Dýchali svetlo nepoškvrnených hviezd a vôňu dažďa presiaknutého jazmínovými kríkmi. Vo vrecku držali gaštany a voňali kvety rozkvitnutej čerešne na sídlisku, kde bola iba jedna jediná. Tam kde neumierali pocity, ani pohľady, iba tiene boli zradné a ničili intimitu ich mileneckej zóny.  Pocit, že sa to už nikdy nezopakuje ju privádzal do šialenstva. Pocit ničomnosti a výnimočnosti jediného okamihu na svete. Pocit rozporuplnosti a hnevu z nemilosti krutého času, ktorý sa nedal zastaviť a neumožnil ránu predznamenať účel ich stretnutia. Pocit trpký, že čosi sa nedá zastaviť a že sa čoskoro skončí niečo, čo nemalo meno, zrodené v slnkom zaliaty deň.  Pocit. Že chcelo umrieť niečo bez mena pred tvárami dvoch bytostí z galaxie menom Zem. Svetlá kričali, Orion bol mŕtvy a noc ostarla. Už nebola mladá.  Ale stále tu bol on. Ten pocit ľahkosti a dotyku o ktorý ich okrádal spánok.

    Hľadali hviezdy, ktoré spadli na Zem, keď sa zrodila ich láska. V diaľke bolo 1500 milión svetiel , no ona videla iba jedno jediné. V očiach svojho milenca. Onedlho však zhasli. Našla v nich len čosi stvrdnuté a chladné ako mesačný lávový kameň. Hľadali tie kvapky dažďa, ktoré nespadli z neba kvôli nim, ale premenili sa na pokorné slzy. Hľadali zapadnuté slnko, ktoré vyšlo iba kvôli nim a hrialo ako spojenec všetkých milencov na Zemi.

      Hľadala ten pocit, pre ktorý, by bola ochotná zastaviť čas, vstať z popola a začať odznova.  Tie nevypovedané slová a myšlienky, ktoré už nikdy nič nevráti späť. A tiež ten pocit medzi sľubom a pýchou, ktorý sa v tej chvíli stratil v údolí premárnených šancí.

 Pocit blízky bláznovstvu a ešte bližší láske, v nepoškvrnenom snehu, ktorý padal z neba i v detských spomienkach, ktoré boli vzdialené ako najbližší kontinent, ku ktorému je cesta rovnako nezmyselná a večná a bolesť komplikujúca život. Hľadala ten pocit, keď nemožno už ani oprať spomienky, presne tak ako nemožno vzkriesiť k životu zvädnuté kvety.

      Hľadala ten pocit. Ktorý by nebol iba bolesťou duše... Zrazu ho mala a všetko sa jej zdalo také nezmyselné a nepotrebné ako zimné oblečenie v lete. Ako keď dosiahneme čosi, po čom sme dlho túžili, no v danom okamihu to už pre nás nemá význam... Ona verila svojim pocitom...Možno boli nezmyselné, ale boli iba jej....Stále to bol iba ....POCIT, že láska je to, čo ľuďom chýba.......