Ako sa vyrastá v Tatrách

Lászlovi, Lukovi a Lehovi, ktorí nedošli do cieľa. Good friends we had And good friends we´ve lost Along the way In this great future You can´t forget your past So dry your tears I say

Sám proti Jeanovi-Claudeovi

 

 

I.

 

     Sedím v autobuse niekde medzi Talianskom a Slovenskom. Možno sme už v Rakúsku, možno už aj na Slovensku. Na hovno je to celé bez tých hraníc. Človek ani nevie, kde je. Ale na Slovensko to nevyzerá. Blavu si človek predsa všimne, či nie?

    Vraciam sa z lyžovačky v Alpách. Sedadlo vedľa mňa je našťastie prázdne, mám dosť miesta. Za mnou sedí strýko Jano a krížom cez uličku vedľa neho otec. My traja, bolo to v pohode celý čas. Neliezli sme si na nervy, možno trochu aj preto, že sme každý večer boli príliš unavení z lyžovania. Počasie bolo skvelé, sneh super. Vybláznil som sa a prečistil som si organizmus. Tri-štyri cigarety denne, jedno pivo a jeden štamprlík domácej na strýkove narodeniny. Toľko prísun jedov do môjho organizmu. Žiadne drogy. Ako, ostatne, už dlhšie nie. Vážne bolo fajn.

     Tak trochu som sa tešil na cestu späť. Predstavoval som si, ako budem sedieť v buse a pozerať sa von oknom. Rád tak sedím. Tak som si aj tentoraz povedal: „Samo, uvidíš kus Talianska.“ Bol som tu aj predtým, ale poriadne si nepamätám, ako tá krajina vyzerala. Teraz som zvedavý, aký dojem na mňa spraví. Dojem je dôležitá vec.

     Pozriem sa aj na Rakúsko, už ani neviem po koľkýkrát. Ale Rakúsko nie je nuda, to sa dá. Nakoniec, keď poslednýkrát vystúpim z autobusu, budem už na Slovensku. Na Slovensku, to znamená DOMA. Tam, kde to poznám a presne viem, čo ako funguje.

 

 

 

 

 

II.

 

     Som zabitý v autobuse niekde medzi Talianskom a Slovenskom. Môže to byť kľudne už aj Rakúsko. Dúfam. Nemá to konca. Rovno nad hlavou mám telku. Nedá sa pred ňou ujsť. Odvrátim pohľad, pridám hlas na playeri. Na maximum, ale aj tak stále počujem repliky z béčkovej americkej komédie, v ktorej sa hlavne veľa kričí. Snažím sa zaspať, ale nedá sa. Pozerám von oknom, keby niečo. Nič.

     Taliansko je príšerné, aspoň teda to, čo z neho vidím. Už pár hodín ideme po diaľnici. Je dokonale rovná. ABSOLÚTNE rovná, Pytagoras by zaplesal. To by bola prepona jak sviňa. Žiaden kopec, ani zákruta, niekoľko hodín. Autobus ide stále rovnakou rýchlosťou. Ani pomalšie ani rýchlejšie. Motor znie stále tak isto. Nenávidím Pádsku nížinu. Je ako predpeklie.

     Nenávidím Pádsku nížinu. Za oknom priemyselné parky, benzínové pumpy a fastfoody. Jedno mesto sa prelína s druhým, nemá to konca. Miláno, Verona, Vicenza, Bergamo už ani neviem, koľko ich bolo. Jedno sa končí a druhé sa hneď začne, zistíte to iba podľa tabúl a šípiek. Ináč sa nemení nič. Fastfoody aj benzínky sú stále rovnaké. Jedna stavba vedľa druhej. V diaľke zahliadam nejaký futbalový štadión. Asi Verona. Ale pánboh vie, na obchvate ktorého mesta to vlastne teraz sme.

     Cítim sa ako vo sne. Nespím, ale ani nebdiem, dokonale otupený. Všetko sa okolo mňa mihá a ja nevnímam. Fabrika za fabrikou. Nič si z tohto nezapamätám. Vlastne ani nie je čo. Ostáva vo mne len dojem, že ľudia sú tu pre všetky tie fabriky, okolo ktorých sme prešli a nie naopak. Premýšľam aj nad tým, akú hodnotu má v tomto prostredí človek ako jednotlivec. Výsledok ma nepoteší.

     PRESTÁVKA.

     Sprievodkyňa nám oznamuje, že cestovka nám láskavo zo svojho zafinancuje jeden drink každému, lebo sme posledný zájazd v tejto sezóne. Díky. Nemám chuť na pivo, aj keď nad ním chvíľu rozmýšľam. Vychádzam z autobusu a dávam kofolu. Zapaľujem si cigaretu a oco na mňa zazrie. Nechce sa mi s tým absolútne nič robiť. Fajčím a zhlboka dýcham. Kvitnú stromy a vo vzduchu cítiť, že jar je v plnom prúde. Taliani už dokonca idú na víkend k moru. Slnko svieti a je teplo. Pekné. Sadám si na obrubník a kým oco ide na záchod, dávam rýchlo ešte jednu cigu. Nemusí ma pri tom vidieť, nech ho zbytočne nedráždim.

     Ženú nás do busu, vraj máme meškanie a ponáhľame sa. Konečne rozumné slovo, nech sa to už čo najskôr skončí. Taliansko u mňa prepadlo.

 

 

III.

 

     Zase púšťajú video. Spolieham sa, že horšie ako tá americká katastrofa to už byť nemôže. Chvíľu pozerám, čo sa z toho vykľuje. Nomádi v púšti. Hádam to bude v pohode. Potom názov filmu. Legionár. A potom hlavná hviezda. Jean Claude. Predsa len to môže byť aj horšie. V duchu rozmýšľam,  koľko filmov s Van Dammom som v živote videl. Prichádzam na číslo nula. Ani Terminátora, Predátora, ani Rockyho som nikdy nevidel. Žiaden Schwarzenegger ani Stallone. Neľutujem.

     Pred Jeanom Claudom a jeho spravodlivým hnevom niet úniku. Pripomína mi to Trainspotting. Choose sitting on that couch watching mind-numbing, spirit-crushing game shows... Choose rotting away at the end of it all, pissing your last in a miserable home; nothing more than an embarrassment to the selfish, fucked-up brats that you've spawned to replace yourself. Choose your future. Choose life. Alebo tak nejak.

     Snažím sa opäť pozerať von oknom, ale tam naozaj nič nie je. JC medzi ranami stíha aj duchaplné repliky. Chcem ho vypnúť, jednoducho odstrániť a jeho guľomety budú bezmocné. Toto sa hádam nikdy neskončí. Ani v Taliansku ani v Rakúsku. Jean Claude so mnou prejde aj cez hranice.

 

Klop-klop.

Kto je tam?

Jean Claude Van Damme.

Hej? Tak choďte do piči všetci štyria.

 

     Keď dobojuje svoj spravodlivý boj a ukončí príšernú a nepravdepodobnú zápletku, vonku je tma. Už sme v Rakúsku, tentokrát určite. Na niektorých kopcoch pri ceste vidno vatry. Tradícia. Aha, vlastne je Veľká Noc. Cítim sa ako po lobotómii. Nedokážem už nič robiť. Nechce sa mi čítať. Nemôžem už ani počúvať hudbu. Spať sa mi stále nedá. Snažím sa nad niečim zmysluplným rozmýšľať, len aby som sa nejako zamestnal. Potom zavriem oči a čakám na spánok. Nič. Jean Claude ma dostal. Ale raz sa to musí skončiť.

---