Osudové stretnutie

„Naozaj tam musíme ísť?" spýtala sa už po niekoľký krát v tento deň Holly, keď sedela so svojím manželom Patrickom v aute. Nebola zrovna dvakrát nadšená tým, že musí ísť k niekomu, kto jej je tak nesympatický a už vôbec nie takto neskoro v noci. Väčšinou sa snažila vyhýbať ľuďom, ktorých nemala veľmi v láske, no tento krát sa bezducho nechala presvedčiť manželom, ktorému na tom veľmi záležalo. Vedela to. No chcela si byť istá, či neexistuje aspoň maličká šanca vyhnúť sa tomuto stretnutiu. „Holly, zlatko, vieš dobre že musíme. Je to moja práca, ale sľubujem ti, že sa tam nezdržíme dlho a hneď potom ťa pozývam na tú najlepšiu večeru, akú si kedy ochutnala." Krátko na ňu upriamil jasnozelené oči, odtrhol jednu ruku od volantu a položil jej ju na koleno. „Nemáš sa čoho báť. Ja... nenútil by som ťa tam ísť, keby to nebolo nutné. Nechcem ťa využívať, ale keby si nebola so mnou, zmenšila by sa aj moja šanca na pový ... " nedokončil, pretože ho Holly rýchlym pohybom ruky zastavila.
„Ja viem. Viem, že je to pre teba dôležité. Inak by som tu nebola.“ pokúsila sa o povzbudzujúci úsmev, no hneď na to sa odvrátila k oknu a prehodila si svoje uhľovočierne vlasy cez plece, aby jej nebolo vidno do tváre. Nechcela totiž, aby Patrick zazrel neistotu, strach a nesúhlas, ktoré sa jej odzrkadľovali v modrých očiach. Zvyšok cesty ubehol zväčša potichu, iba čo sa Patrick občas musel Holly opýtať, kam má zabočiť. Mala veľkú chuť naviesť Patricka na falošnú cestu, no napokon potlačila svoju túžbu a tak sa už o chvíľu rútili po úzkom chodníčku, kde zazreli pri okraji cesty obrovskú tabuľu, ktorá vyzerala akoby prežila útok tornáda.  Aj písmená na nej sa pod váhou času ošúchali. Neďaleko zbadali veľký ošarpaný dom, no čím bližšie boli, tým viac sa podobal na zámok s dvoma vežičkami. Jednou nižšou na východnej strane a druhou vyššou na západnej strane. Vyzeralo to, akoby sa architekt sekol vo výpočtoch, no Holly mala pocit, ako keby to tak malo byť. S hlbokým povzdychom si pomyslela, že za svojho času to muselo byť veľkolepé panstvo. No teraz by potrebovalo riadnu rekonštrukciu.
Patrick zaparkoval auto tesne pred hradbami a keď vyšiel, utekal otvoriť dvere Holly. Kým vystúpila, pozrela sa do horného zrkadla, ktoré si musela trošku natočiť k sebe a zotrela si rúž z vrchnej pery, ktorý sa jej počas cesty rozmazal. Ešte si našuchorila vlasy a keď si bola istá, že je dokonale upravená, vyšla z auta.
Potom už spolu kráčali k budove. Patrick v slušivom čiernom obleku s kockovanou kravatou a kufríkom v ruke a Holly mala pod čiernym plášťom krátke modré ligotavé šaty. Krk jej lemovala priesvitná bledomodra šatka spojená na boku ozdobnou brošňou. Dlhé nohy jej zakrývali vysoké čižmy, ktoré sa teraz hlasno ozývali na širokých schodoch. Obaja zastali pred mohutnými dverami zdobenými zvláštnymi vzorovanými symbolmi. Patrick tri krát hlasno udrel klopadlom na dverách, načo sa s ťažkým rachotom otvorili a vpustili ich dnu. Rýchlo sa prestrčili ako myšky a keď už boli vo vnútri, dvere sa opäť s tým istým zvukom zabuchli. Holly už nedokázala zadržať chvenie a pritisla sa bližšie k Patrickovi, ktorý sa snažil zachovať si chladnú hlavu.
„Vítam Vás!“ ozval sa hlas kdesi nad nimi. Keď zodvihli hlavy, uvideli kráčať dolu schodmi muža.
„Dobrý večer pán Tempest,“ povedal Patrick monotónnym hlasom. „Som Patrick Parker a to je moja žena Holly Parkerova.“
Pán Tempest si Holly premeral ľadovým pohľadom a slizkým úsmevom. Matné čierne vlasy mu padali do čela a na bledej tvári sa mu ako uhlie leskli tmavé oči. Úzke spojené pery boli teraz vykrivené do nepríjemného úsmevu. Holly sa zdal niečím zvláštny, no nevedela si vysvetliť prečo.
„Prosím, poďte za mnou,“ vyzval ich pohybom ruky do vedľajšej miestnosti. Bol to malý salónik, v ktorom stál uprostred stolík, na ktorom bola položená karafa s vínom a tri poháriky. Pri ňom boli umiestnene dve kreslá a pohovka a naokolo regále s knihami. Pán Tempest si sadol do jedného z kresiel a Holly s Patrickom si sadli na pohovku. Holly si medzitým dala dole plášť a šatku a položila ich vedľa seba. No nespozorovala ako sa pánovi Tempestovi pri pohľade na ňu zaiskrilo v očiach. Keď sa Holly pozrela do jediného okna v miestnosti medzi dvojicou regálov, zazrela úder blesku. To je zvláštne. Vôbec si nevšimla, že začalo pršať.
„Takže, v prvom rade Vám chcem poďakovať za pozvanie,“ začal Patrick rozprávať s trochu neistým úsmevom, ktorý mu ihneď zmizol z tváre, keď sa pán Tempest pustil do chladného smiechu, pri ktorom im zovrelo žalúdok. Holly už zistila, prečo sa jej nepozdával jeho smiech. Teraz, keď si ho mohla lepšie obzrieť vo svetle lampy, všimla si jeho veľké očné zuby. Pochopila. Chcela niečo povedať, no len pootvorila ústa. Slová sa jej zasekli v hrdle a nedokázala zo seba vydať ani hlások. Strach sa rozšíril do každej bunky jej tela. Snažila sa lapiť dych, čo si ani jeden z mužov nevšimol, lebo už boli zabratí do rozhovoru, počas ktorého sa doslova prebodávali očami. Pán Tempest sa postavil: „Uisťujem Vás, že potešenie je na mojej strane. Prečo si myslite, že som vás pozval?“
„Kvôli, kvôli interview predsa.“ Odpovedal nič netušiaci Patrick a naprázdno preglgol. Keď sa k nemu Tempest začal pomaly blížiť, postavil sa aj on.
Znovu ten chladný smiech: „Ó áno, interview. Nebadane si dal ruku za chrbát. „To bola len menšia lesť z mojej strany. Ale popravde ...“ urobil krok vpred k Patrickovi, takže teraz stáli tesne oproti sebe. „Pozval som Vás, lebo som vedel, že so sebou privediete aj Holly ... no teraz ...“ vytiahol dýku, čo mal ukrytú za chrbtom a bodol Patricka do brucha. „Ste mi už zbytočný.“ Posledne slova povedal tak ľahostajne, akoby zhasol sviečku. Patrick spadol na zem a Holly vykríkla. Kľakla si k nemu, položila mu ruku na ranu a potichu vyslovovala jeho meno. Pán Tempest rozprával rýchlo, no aj tak to nestrácalo na hrozivosti: „Holly, bola si vybraná. Si vyvolená. Nebráň sa tomu. Pridaj sa k nám vznešeným a nesmrteľným. Neuvedomuješ si, čo ti ponúkam?“ No Holly ho nepočúvala. Slzy jej stekali po tvári na Patrickovo nehybné telo. Tempest sa nenechal odradiť a pokračoval: „Tie veže, čo stoja na tomto prekliatom dome. Vieš čo znamenajú? Tak vieš ...?“ no odpoveďou mu bolo len tiché vzlykanie. „ Znamenajú moc a vládu nad svetom. Po západe slnka!“ Po týchto slovách prešiel za ňu a odhalil svoje veľké očné zuby. Bledé ruky jej odhrnuli vlasy na rameno. Holly vykríkla, keď jej telom prebehla náhla vlna bolesti z toho, ako sa jej biele zuby zarývali do krku. No odrazu cítila, ako sa v jej vnútri čosi rozlieva. Bol to chlad a nenávisť, čo ovládli jej telo aj myseľ. Novy príval energie a emócii spôsobili, že slzy z jej tvare zmizli, tak ako aj krv na krku. Po uhryznutí tam zostali len dve malé jazvy, ktoré už nikdy nezmiznú.
Holly zodvihla ruku z Patrickovej rany, na ktorej jej zostala jeho krv. Pritiahla si ju k tvári a s privretými očami si lačne oblizla končeky prstov. Potom sa postavila pevne na nohy. Jej tvár nadobudla ostrejšie črty a zašpicatené očné zuby sa predlžili. Ešte stále vychutnávala sladkú chuť na jazyku. Tempst sa k nej nahol a zachrípnutým hlasom jej zašepkal do ucha: „Vitaj v našom svete.“ Holly sa posledný krát pozrela na to, čo ešte pred chvíľou bolo jej milovaným manželom. „Neboj sa. Toto si nebudeš pamätať. Nič si nebudeš pamätať.“ Objal ju okolo pliec a obaja sa stratili vo víre vzduchu.