Mandy I.časť - Noc plná bolesti

Mandy ticho sedela v triede, no namiesto toho, aby počúvala výklad profesorky, ktorá mimochodom vysvetľovala látku, akoby rozprávala príhovor na pohrebe, myslela na to, že leží na pláži, príjemné letné slnko jej vyhrieva a opaľuje celé telo a herec z jej obľúbeného filmu k nej prišiel s dvomi kokteilmi. Obaja sa ich vychutnávali na lehátkach s nádherným výhľadom na more. To bola jedna z vecí, ktorej sa Mandy nedokázala zbaviť. Beznádejné snívanie o nemožných veciach.
Z tohto úžasného sna ju vyrušilo drzé búšenie na dvere, ktoré div nevyskočili z pántov. Dnu vošiel mladý chalan. Mandy ho nikdy predtým nevidela, takže zrejme nebol z ich školy. Mal krátke čierne vlasy, ktoré sa mu neposlušne rozbiehali všetkými možnými smermi. Bol pomerne vysoký, opálený a jeho tmavé oči si s videteľnou ľahostajnosťou premeriavali každého študenta v triede.
"Milí žiaci." začala svoj príhovor ich dejepisárka, načo sa Lorry (Mandinina spolusediaca a zároveň najlepšia kamarátka) k Mandy hneď nahla so slovami:
"Neznášam, keď nám hovorí žiaci, veď už sme predsa na strednej nie? Mala by nám hovoriť študenti." Mandy sa na jej otázku len ticho zasmiala. Nechcela totiž rušiť výklad Pani Scottovej, ktorá bola okrem iného aj najprísnejšou profesorkou na škole.
"Dovoľte, aby som vám predstavila vášho nového spolužiaka. " pokračovala dejepisárka, pričom sa v triede ozval rušivý šepot. "Volá sa Michael Sheldon," zvýšila hlas, aby prekričala ostatných, "a má 19 rokov. Určite ste zvedavý, ako je to možné." Zopár ľudí prikývlo, iný boli až tak zvedaví, že len natŕčali uši. "Michael v druhom ročníku z neznámych príčin prerušil štúdium, ale teraz sa po dvoch rokoch rozhodol, že nie je na zahodenie dokončiť si strednú. Možno by nám mohol dať viac informácií on sám." otočila sa k Michaelovi, ktorý zrejme nebral na vedomie, že ho pani Scottová slovne vyzvala. "A možno aj nie."
Mandy si poozorne obzerala nového spolužiaka, ktorý sa tváril akoby sa vôbec nehovorilo o ňom. Keď mu profesorka naznačila, aby si šiel sadnúť, vybral sa smerom k Mandy, ktorej do líc vystúpila červeň. Už si predstavovala, ako k nej pristúpi a zdvorilo sa spýta, či si može prisadnúť. Samozrejme, že sa nič také nestalo. Veď ani nemohlo kvoli Lorry. Sadol si hneď za ňu, teda lepšie povedané, hneď za Lorry, vedľa ich ďalšieho spolužiaka, ktorý bol dovtedy v lavici sám. Mandy sa bála hoci aj otočiť. Teraz prvýkrát ľutovala, že sedí v prvej lavici.
Ubehlo zopár dní a Mandy sa Michael páčil čoraz viac. Triedou sa šírili rôzne fámy o tom, prečo vlastne prerušil štúdium. Hovorilo sa napríklad o tom, že ho vyhodili kvoli problémom s drogami. Alebo vraj vylúpil obchod. Boli to dosť nedôveryhodné historky. Jediné, čomu mohla Mandy veriť bolo, že v polovici druhého ročníka niekam odišiel a teraz sa po dvoch rokoch vrátil. Podľa veku mal byť už teraz vo štvrtom ročníku, o čom svedčila aj častá prítomnosť štvrtákov v ich triede, no bol rád, že mu uznali aspoň prvý ročník, takže teraz mohol pokračovať v druhom. Nevedela však to najdôležitejšie. Prečo opustil školu? Veľmi to chcela zistiť, ale keďže s väčšinou svojich spolužiakov sa až tak nerozprávala, bolo o to komplikovanejšie, dozvedieť sa viac. Dovtedy to mohli len rozoberať a vymieňať si svoje dohady s Lorry.

"Možno naozaj drogoval." povedala jedného dňa Lorry, keď spolu išli domov zo školy. "Veď už len ten jeho výzor. Uznaj, že koženná bunda a krúžok v uchu naozaj nepatria do školského prostredia. Aspoň nie toho nášho."
"Ale prosím ťa. Nemôžeš predsa dávať na zovňajšok a reči nejakých klebetníc. Podľa mňa je to hlúposť, lebo keby už raz drogoval, nemyslím, že by ho znovu prijali do našej školy." snažila sa jej to Mandy vysvetliť, no i v nej vreli pochybnosti.
"Hej, to je síce pravda, ale aj tak. Niečo mi na ňom nesedí. Každopádne sa to asi nedozvieme, dokým sa nespýtame samotného Sheldona."
"Áno, to je naozaj dobrý nápad!" skočila jej do reči Mandy ironickým tónom. "Už si to viem živo predstaviť : Ahoj Michael, počuj, naozaj si bral drogy? Alebo žeby si bol ozbrojený bandita, na ktorého hlavu je vypísaná odmena?  Ak nie, prečo ťa vyrazili zo školy a ak áno tak .... tak." nedokázala dokončiť, pretože jej došli slová. Nevedela si predstaviť, čo by spravila, keby sa to potvrdilo. Lorry to zrejme vycítila, lebo hneď zmenila tému. "Inak tá písomka z matiky vôbec nebola ľahká však? Tie dva príklady som nevedela a posledný len na polovicu. To bude zase skvelá známka." urobila zvláštny úškľabok, pri ktorom sa dokonca ani Mandy neubránila úškrnu. Toto mala na svojej kamarátke najradšej. Že jej vždy dokázala zdvihnúť náladu.
"Hej jasné, ako vždy dostaneš jednotku." povedala Mandy so smiechom. "No tak teda zajtra, maj sa." rozlúčila sa s Lorry, keď už stála pred svojím domom.
"Tak ahoj." zamávala jej Lorry a pokračovala v ceste. Mandy sa už medzitým prešmykla cez otvorenú bránku do dvora a potom prešla po úzkom záhradnom chodníčku do domu. Ako vždy, ich domácnosť zívala prázdnotou. Mama bola ešte stále v práci a jej brat sa v poslednom čase často zdržiaval na internáte Vysokej školy. No nebola tak celkom sama. Len, čo vtrhla do obývačky, privítal ju hlasný štekot ich domáceho miláčika.
"Ahoj Efrom." privítala ho škrabkaním za ušami. "Kde máš Diliu hm?" spýtala sa vyčítavo, no len čo dopovedala, z kuchyne sa dohnalo ďalšie torpédo, ktoré celou silou vrazilo Mandy do kolien a zhodilo na pohovku. Rozhorčene na ňu pozrela a mala v úmysle jej vynadať, no keď uvidela jej previnilý pohľad, nedokázala sa už dlhšie hnevať. Dilia bola sučka Huskyho. Divokú povahu mala po svojich rodičoch, ale k tomu sa navyše pridala nekonečná hravosť a oplašenosť, ktoré neraz spôsobili v ich dome riadnu spúšť. Efrom bol pravý opak Dilie. Mal veľmi pokojnú povahu a každého člena rodiny poslúchal na slovo. Efrom bol Alijašský malamut a preto sa ho ľudia väčšinou báli. Nebolo to zlé, lebo ani on nebol veľmi prívetivý a voči cudzím ľuďom bol nedôverčivý, ba dokonca niekedy až agresívny, takže ho využívali aj ako strážcu domu.
"Ach, dobre psiska, ideme von." zahlásila, načo sa oba psy s hlasným štekotom rozbehli k dverám. Z vešiaka zobrala vodidlá a vypustila psov von.

 Prechádzala sa po obvyklom mieste. Jedenkrát obišla celý park a potom zamierila ku starej nepoužívanej krytej plavárni obklopenej stromami. Mala rada toto miesto. Bolo tu ticho a nikto sa nesťažoval na to, že tu voľne behajú psy. No odrazu začula výkriky a následne tvrdý náraz. Vychádzalo to zvnútra plavárne. Čo najtichšie k sebe zavolala obidvoch psov a pre istotu ich dala na vodidlá. Našťastie dvere boli pootvorené, pretože kvôli pokryvenému povrchu sa nedali úplne zatvoriť a tak cez malú škáru nakúkala dnu. Najskôr takmer nič nevidela, iba myhajúce sa tiene a počula hlasy. Stála tam len chvíľu, no jej sa to zdalo ako celá večnosť, Efrom chcel zavrčať, no Mandy mu rýchlo chytila papuľu, aby ho včas zastavila. Dokonca aj Dilia zrejme pochopila vážnosť situácie a len ticho sedela na zadných labách. Mandy si po chvíli zvykla na tmu a aj keď tiene ešte nemali žiadne konkrétne tváre, všimla si tri stojace postavy, ktoré stáli okolo akejsi kopy. Podľa hlasov to boli chalani a všetci boli opití. Keď sa kopa začala hýbať a stonať od bolesti, chalani do nej začali kopať. Ozývali sa odtiaľ strašné výkriky a krutý smiech. Mandy to už nevydržala a vošla dnu. "DAJTE MU POKOJ!" zakričala na plné hrdlo. Srdce jej tĺklo ako splašené. Oba psy zúrivo vrčali a ťahali sa na vodidlách. Keď chceli, dokázali byť naozaj zlí a teraz ešte naviac cítili nebezpečenstvo a chceli ochrániť Mandy. Tá ich len ledva udržala, no pre istotu bola pripravená ich pustť. Chalani sa asi zľakli, pretože jeden z nich utiekol hneď, ale druhý sa k nej začal blížiť. Vo svetle, ktoré dnu vrhal cez okno mesiac sa zablysla čepeľ skladacieho noža. Teraz mala Mandy už naozaj strach. Celá sa triasla. No nemala strach len o seba, ale aj o svojich psov.

Čo keď im ublíži a potom ma zabije? Čo bude o pár minút?

Hovorila si v duchu a prudko dýchala. Efrom sa začal ešte zúrivejšie šklbať, no Mandy sa snažila udržať si ho pri sebe. Bola vďačná, že aspoň Dilia sedí pri jej nohách a len vrčí. No cítila ako sa jej pri každom pohybe napínajú svaly na nohe. Chalan sa k nej pomaly tackal. Odrazu ho ktosi strhol dozadu. "Nie nechaj ju! Poďme! Bež!" zakričal akýsi hlas a obaja sa kimácajúc rozbehli k dverám. Keď okolo nej bežal chalan, ktorý zakričal, otočil k nej hlavu a Mandy sa v tom prudko nadýchla. Poznala tú tvár. Bol to Michael. O chvíľu sa už obaja stratili v tme. Kým sa Mandy spamätávala zo šoku, ozvalo so tiché zastonanie od bolesti. Váhavo sklonila hlavu k zemi, kde ležala postava. Pustila konce vodidiel a kľakla si na kolená. Pozrela sa osobe do tváre. Bol to len mladý chalan. Starý ako ona, možno o čosi starší. Nepoznala ho, no rozmýšľala, čo spraví. Chalan mal celú hlavu od krvi a aj všade okolo bola krv. A Mandy bola zmätená. Vo vrecku našmátrala mobil a trasľavými rukami vyťukala číslo do nemocnice. Bez pohnutia kľačala takmer celú minútu. Vedela, že musí niečo urobiť, no netušila čo. Nikdy ju nikto neučil, čo urobiť v takejto situácii a tak sa ho snažila aspoň trochu upokojiť. A zároveň aj seba. Ak niečo neurobí, môže dôjst k najhoršiemu. Nič ju však nenapadalo. Do dlaní vzala jeho ruku a silno ju stisla. Bolo to to jediné, načo sa zmohla. Privrela oči a dúfala, že sa to všetko čo naskôr skončí.