Priepasť bez dna

Uprostred noci bordová krv
potichu kvapká na podlahu.
nebolo jej dostatok?-
-či nebolo vidieť moju snahu?

V mojom svete tmavom
neprestáva pršať slaný dážď,
vzali mi z očí hviezdy,
úsmev prestal sa s perami hrať.

Prúd rieky vzal moje šťastie
a do mora ho vlial,
vzali mi oveľa viac,
než mi kto kedy dal.

oči otvorené dokorán,
deravá duša,prasknuté srdce,
biela tvár,prázdny pohľad,
vyhaslo to kedysi žiariace slnce.

Bezvládne telo sa postavilo
smrti zoči-voči,
bordový prúd sĺz tečie dolu tvárou
z tých jasne mŕtvych očí.

Zostal len rozvírený prach
a čierno-čierna tma,
hodili ma do priepasti
bez akéhokoľvek dna.