Nauzea I. - Inšpirované ČADom

        Daj tomu formu, ži ako normálny človek. Nechoď spávať neskoro v noci a nevstávaj po druhej na neskorý obed. Byť normálny, byť normálny, byť normálny... Zneje mi v ušiach niekoľko hodín denne. A som nenormálny? Byť normálny, byť... Ticho! Je to hlúposť, schovávačka, alibizmus. Všetci sme normálni, aj tí najväčší devianti, asociáli, sociopati, tí su najnormálnejší, pretože nad svojou normálnosťou neuvažujú. Neuvažujem nad ňou ani ja. Stále chcem niečo vysvetlovať. Sám sebe, okoliu, priateľom, či nepriateľom. Nikdy sa mi nič nepodarilo vysvetliť. Cieľ tohto tu je nevysvetlovať, nepodávať vysvetlenia, ale prežívať a opísať pocity, túžby, sny, bolesť, strach, beznádej, zlosť, zlosť, zlosť. Zlosť na seba a svoju... Ja neviem.

        Zvíjam sa v posteli, je mi teplo a ničí ma zima. V krku mám knedlík a kríže sa nie a nie schovať pod paplón. Unikám do sveta snov, či nočnej mory? Ako bolo raz napísané: „Spánok je posledným útočiskom chudákov.“ Je pre mňa útočiskom? Či bezodným pádom do šialenstva? Byť normálny, byť normálny...

        Niekto hľadá delírium, cez drogy, alkohol... Niekto hľadá niekoľkonásobne zväčšenú sinúsoidu svojich pocitov cez marihuanu, hašiš, ópium... Iný pije, aby dostal záchvat nihilizmu. V tej chvíli v nič neverí a cíti sa úžasne. Počkať!!! Moment. Padá do temnej diery zúfalstva, tma, krik, kopance do tváre... Bolí ma v krku a pod vplyvom polospánku si predstavujem... Načo? Ja sa do delíria viem dostať sám, obyčajný spánkom. Cítim agóniou? Nie, nie.

        Chvíľu sa zvíjam v sexuálnej smyčke, dve ženy, stále dokola, časťou svojho mozgu si to užívam, dokonca túžim po väčších a väčších zhýralostiach, mám úchylky a naplno si ich užívam. Zrazu sa mení priebeh smyčky. Už nie je sexuálna, erotika bola vystriedaná mojím krikom. Vidím v zrkadle šialenca, za ním ďalšieho, ďalšieho a znova. Všetci splynú v jedného. V jedno moje Ja. Dávam sa na útek, skáčem cez ploty, prebieham záhrady a detské ihriská. Zrazu sa obzriem a som v betónovej džungli, lapám po dychu, ale neviem sa nadýchnuť, padám na kolená a cítim pichanie v krku, ako keby mi doň vrážali ostrý kolík. Plačem a zvíjam sa, na studenom betóne ryjem nechtami svoje meno až mám nakoniec namiesto nechtov len krvavé a hnisajúce krátke keratínové doštičky.

        Prebúdzam sa zo spánku, celý som spotený a v krku mám sucho. Vstávam z postele a idem do kuchyne. Ľadová dlážka ma zaženie na hajzel, kde nadávam na svet a mrznem. V kuchyni sa napijem vody a cítim bolesť v krku. Úžasnú, ostrú bolesť v krku. Ako vo sne, bohužiaľ teraz je reálna. Pred pol rokom som s touto bolesťou behal po doktoroch, rentgeny, krčný, štítna žľaza... Nikto na nič neprišiel, som zdravý ako repa. U doktorov som nebol pol roka, viem, že táto bolesť je spôsobená nedostatkom pohybu, dostatkom stresu a hlavne mojou chorou hlavou.

        Prepadá ma znova únava, tak si opäť líham do postele. Chcem niečo napísať, dlho som nič nenapísal, nestvoril niečo hodnotné. Ani teraz to nejde, vzdávam to a nasilu zatváram oči.

        Byť normálny, byť normálny... Škola, to je nič. Vzťahy, kontakty, vzťahy, kontakty...!!! Čo zasa trepem? Prepadám tomu? Čo je to zlo? Ja, alebo ja a..... ???

        Vstávam z betónovej plochy basketbalového ihriska, v betóne je vyryté moje meno, kvapká naň moja krv. Niečo počujem, otočím sa a znova sa nemôzem nadýchnuť. Z vchodov panelákov na mňa civia otrhané zvery, psy, mačky, potkany... Zgrupujú sa predo mnou, rozostúpia sa, aby cez ne mohol prejsť môj hlavný nepriateľ. Ja. Strhaný, krvavý, mokrý a vyschnutý zároveň. Je vodca tej svorky divých šeliem, ktoré mi idú po krku. To oni sú to ostré pichanie v krku. Svorka divých šeliem a ja som jedným z nich. Dávam sa na útek, ale svorka divých šeliem ma doháňa a Ja som jedným z nich! Sám sebe si idem po očiach, škriabem, driapem, zúrim, škriekam na seba, nadávam si, je to čisté šialenstvo. Ocitám sa na kraji lesa pri priepasti, okolo šľahajú plamene a zamrazený dážď ma šľahá po holom tele až krvácam. Beriem do rúk kamene, balvany a hádžem ich po sebe, sekerou do seba zatínam, rozbíjam si hlavu o kamene, až skočím do priepasti... Keď už nemám čo vyrabovať na svojom tele, rabujem svoju dušu, trýznim, týram, šľahám bičom po niečom, čo nevidím a pritom je to tak veľké... Cítim agóniu. Hmlia sa mi oči a padám z boka na bok, ležím na zemi a prehadzujem sa z boka na bok....

    Byť normálny, byť normálny, byť normálny... Kedy to skončí? Relax! Som hlupák. Na raňajky dvanásť vaj-jéééc. Zýýývam...

        Prečo sa musím každé ráno budiť spotený, srdce v gatiach tlčie ako divé a v krku cítim šrapnel z granátu?