Zlodej príbehov - pokračovanie 36

Týmto spôsobom by som mohol pokračovať donekonečna a nikdy by som neskončil. Mohol by som rozprávať a rozprávať, viesť siahodlhé úvahy o všetkom a o ničom, ale to by vás asi nebavilo, pretože by ste sa nikdy nedozvedeli, ako skončila moja dilema, moja malá osobná vojna.

     Uprostred temného tunela ma čakalo rozhodnutie. Bola to jedna z tých križovatiek, o ktorých som vám rozprával. Vlastne, bola to tá najdôležitejšia z nich. Rozhodnúť sa, znamenalo udať si smer, vybrať si cestu, po ktorej sa vydám. Bolo by oveľa jednoduchšie, keby vás na každej z týchto križovatiek čakal niekto, niekto, komu by sme mohli hovoriť posol, ktorý by vám vždy poradil, ktorým smerom sa máte vydať. Ale nanešťastie takto to nefunguje. Je to ako keď vás učia plávať. Hodia vás do vody a povedia: „Plávaj!“, hoci ste to nikdy predtým nerobili. Opäť ste v tom sám a je len na vás, čo urobíte. Buď začnete plávať, alebo pôjdete ku dnu ako kameň.

     Ja som sa nechcel učiť plávať, no zdá sa, že som kráčal príliš blízko okraja temnej hlbočiny a bolo len otázkou času, kedy sa pošmyknem. Teraz som v tom až po uši. Moje hrdlo i útroby zviera kalný výr pochybností, v očiach ma štípe rozvírené bahno z dna mojej existencie. Nič nevidím, cítim len svetlo nado mnou a záhubu chtivo šmátrajúcu po mojich členkoch, pripravenú ma kedykoľvek stiahnuť na skutočné dno pekelných priepastí. Niekde tam, uprostred tejto divočiny sa nachádzam. Ja, najslabšie ohnivko reťaze. Ostáva mi len dúfať, že niekde hlboko vo mne je zakorenený vrodený inštinkt, ktorý mi napovie, čo mám robiť.

     Mysľou mi prúdilo tisíc myšlienok, hoci moja pozornosť sa sústreďovala len na jednu jedinú vec. Chcel som prežiť, vyviaznuť odtiaľto so zdravou kožou. Nechcel som, aby moje útroby roztrhal vír pochybností umocnený nerozhodnosťou. Mojou jedinou túžbou bolo vynoriť sa nad hladinu a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Bolo to, ako byť uväznený v temnej jaskyni. Absolútna tma vás obstupuje ako rubáš zlomyseľných démonov, a prúd myšlienok okolo vás prúdi a dobiedza, ako obrovský kŕdeľ nenásytných netopierov, ktorých ste vyrušili pri odpočinku. Sú deprimované, nahnevané, krvilačné a pomstychtivé. Vlietnu vám do vlasov, do tváre, ostrými pazúrmi sa na vás prichytia, plaziac sa a šuchotajúc ich odpornými čiernymi kostnatými telami vám vlezú pod šaty a zahryznú sa vám do mäsa. Zovrú vás ako zverák a nedovolia vám nadýchnuť sa, snažiac sa udržať vás pod hladinou, udržať vás v nekonečnom víre paniky. Ak sa ich zľaknete, roztrhajú vás na kusy. Dám vám jednu radu. Ak sa vám to niekedy stane, nenechajte sa vyviesť z miery. Nech do vás dobiedzajú akokoľvek intenzívne, sústreďte sa len na jednu jedinú vec. Tou vecou je svetlo na konci tunela, svetlo, ktoré vás ochráni, pretože tie nenásytné beštie sa ho boja ako čert svätenej vody. To je vaša jediná nádej, vybehnúť z jaskyne do slnkom zaliateho sveta. Tam na vás temné chápadlá nedočiahnu, tam sú bezmocné.