Mandy II.časť - Vysvetlená minulosť

Mandy sa zhlboka nadýchla: "Nie, neviem ako vyzerali." povedala už asi po stý krát jednému z policajtov, ktorí prišli do nemocnice na doktorove zavolanie. Teraz všetci sedeli v čakárni (samozrejme okrem psov, ktorí museli počkať vonku a okrem toho zmláteného chalana). Ten bol práve po operácii kvôli viacerým otvoreným ranám a zlámaným rebrám. Pred malou chvíľou dorazili jeho rodičia a teraz sedia v jeho nemocničnej izbe. Mandy sa dozvedela, že sa volá Peter a tak ako predpokladala je od nej starší o rok. Ešte musela zodpovedať nejaké otázky policajtovi, keď sa odrazu vynorili Petrovi rodičia s úľavou v očiach. "Už sa prebral z narkózy. Doktor povedal, že ak nenastanú nejaké komplikácie, onedlho bude úplne v poriadku." oznámil jeho otec, pretože matka bola príliš uplakaná, než aby niečo povedala.

"Smiem ho vidieť?" spýtala sa Mandy z časti preto, aby už nemusela odpovedať na otravné otázky a aj preto, lebo cítila výčitky svedomia za nepravdivú výpoveď.

 

„Ako ti je?“ spýtala sa Mandy súcitne Petra, keď vošla do jeho izby.
Peter si dusivo odkašlal: „Bolo mi už aj lepšie, ale nesťažujem sa.“ Pokúsil sa zasmiať, no výsledkom bolo len ďalšie zakašľanie. Mandy videla s akou námahou rozpráva a sťažka dýcha, tak rozprávala ďalej ona.

„A vieš, kto boli tí chalani, čo ti to urobili?“

Keď jej odpoveďou bolo len tiché zachrčanie, rýchlo pokračovala.

„Nemusíš odpovedať. Stačí len naznačenie.“

Keď pokrútil hlavou, vydýchla si. No vzápätí začalo všetko v jej vnútri protestovať a ona si nervózne hrýzla pery. Nemôže byť predsa ticho. Hoci je to jej spolužiak, nedokáže mlčať a tým ho kryť.

„Peter, vieš ... ja ...“ vravela neisto a ani mu nepozrela do očí, lebo sa cítila čiastočne vinná za to, čo sa stalo. Mohla tomu zabrániť, keby prišla o čosi skôr, keby zasiahla skôr. „... ja som spoznala jedného z tých chalanov. Bol to môj spolužiak. Ja ... pochopím, ak ho budeš chcieť udať a naozaj by si to mal spraviť ...

„Nie!!“ ráznu odpoveď z Petrových úst nezachytila, pretože rozprávala rýchlo a koktavo.

„...mohli ťa zabiť, no i zato, že ťa takto ... doriadili.“ Posledné slovo povedala s menšou odmlkou. „Čože?“ až teraz si uvedomila význam jeho slova.

„Som ti vďačný, že si ma ... zachránila,“ rozprával pomaly a s nepravidelnými prestávkami, „Ale ja ... nechcem ho udať ... Nechcem ... udať nikoho.“

Vtedy sa Mandy odvážila naňho pozrieť. Mal na tvári spokojný úsmev a keď prikývla, chytil ju za ruku. Žalúdkom jej prebehlo príjemné šteklenie. Hodnú chvíľu ešte takto sedeli a rozprávali sa, kým neprišla sestrička a oznámila im, že návštevné hodiny skončili. Mandy sa nevoľky postavila.

„Zajtra prídem zase ak chceš. Ahoj.“ Chcela sa otočiť, no Peter jej stále držal ruku: „Budem sa tešiť.“

Roztržito sa usmiala, vyvliekla si ruku z tej jeho a zamierila von. Pri dverách sa ešte obzrela, no Peter už mal zatvorené oči.

„Dobrú noc.“ Zašepkala a vyšla z izby.

***

 

Na druhý deň sa jej išlo do školy ťažko. Dúfala, priala si, aby nemusela stretnúť Michaela. Celú cestu rozmýšľala, ako sa má k nemu správať. Ako zareaguje, keď ho uvidí. Ako sa bude tváriť on. Tieto myšlienky ju prenasledovali aj v noci. No všetko sa vyriešilo, keď kráčala s Lorry po chodbe. Nanešťastie šiel oproti nim Michael.

„Ahojte.“ Jeho pozdrav takmer nebolo počuť. Len krátko pozrel na Mandy, keď okolo nej prechádzal. V jeho očiach bol jasne viditeľný strach s náznakom viny. No v Mandy sa odohrával boj. Keď ho zazrela, vzkypela v nej zlosť a jej oči sa doňho zabodávali ako dýky. Jedine Lorry mu odzdravila, pretože Mandy jej o ňom nepovedala. Vlastne o ňom nepovedala nikomu, iba Petrovi.

Celý deň sa mu snažila vyhýbať, aby sa udržala a nevykričala do celého sveta, čo urobil. Všetko sa jej darilo, až kým neprišla veľká prestávka. Vtedy si ju Michael nechal zavolať jedným štvrtákom na chodbu. Dlho váhala. Nechcelo sa jej tam ísť, no keď štvrták začal naliehať, rozhodla sa ísť za ním. Kým prešla celou triedou, začula ako si niektorí jej spolužiaci niečo horlivo šepkajú a pritom sa na ňu uškŕňajú. Zrejme si mysleli, že spolu niečo majú. No jej v tom momente bolo úplne jedno, čo si o nej ostatní myslia. Keď vyšla z triedy, Michael sa opieral o skriňu a rukami si držal hlavu. Potom ju zodvihol a pozrel na Mandy. Tá sa len neochotne postavila pred neho prekrúcajúc očami.

„Ako sa má ten chalan?“ začal neisto rozprávať a Mandy tak ako ráno, aj teraz videla v jeho očiach strach. Zostala užasnuto stáť s pootvorenými ústami.

„To nie je možné. Ty sa bojíš. Bojíš sa toho, že by ťa udal? Nezáleží ti na tom, ako sa má. Len nechceš ísť do väzenia.“ Pokúsila sa o posmešný tón, no zračilo sa v ňom toľko nenávisti. „Nemôžem tomu uveriť. Veď ste ho mohli zabiť a teba teraz zaujíma len to, aby si za to nemusel niesť následky.“ Teraz už rozprávala tak nahlas, až sa ostatní začali obzerať, čo sa deje.

„Mandy, nerozumieš ...“ pokúsil sa niečo povedať aj Michael a pritom pozeral všade inde, len nie na Mandy. Tá ho však nepustila k slovu.

„Ja že nerozumiem? Rozumiem tomu až príliš dobre. Chlapci sa z dlhej chvíle rozhodli opiť a zahrať si futbal. Ale asi ste nemali po ruke loptu, keď ste kopali do bezbranného chalana.“ Teraz už naozaj vrieskala. „Preboha, čo si ty za človeka? To ti naozaj nezáležalo na tom, či zomrie? On ťa nechcel udať, ale ak by si mal čo i len štipku svedomia, urobil by si to sám. A ...“ chcela ešte čosi dodať, no slová sa jej zasekli v hrdle. Len ledva premáhala slzy. Dlho bolo ticho, ktoré po chvíli preťalo zvonenie na hodinu.

„Si obyčajný zbabelec.“ Precedila cez zuby a zašla do triedy. Michael stál ešte hodnú chvíľu na chodbe so sklonenou hlavou, ale keď začul kroky vyučujúceho, tiež sa vrátil do triedy.

 

***

 

Poobede sa Mandy znovu prechádzala so svojimi psami, no tentoraz nešla obvyklou cestou cez park. Až podozrivo pomaly kráčala po ulici, na ktorej bývala, ledva prepletajúc nohami. Slnko už zapadalo, takže obloha bola sfarbená do krásnej červenooranžovej farby. Odrazu na ňu ktosi zakričal. Poznala ten hlas a preto sa neotočila. Odzadu k nej bežal Michael, ale keď psy začali inštinktívne vrčať, spomalil. Mandy ich nezavolala späť. Nehovorila nič. Iba kráčala dopredu ako v tranze.

„Mandy, ja ... chcel som ti povedať, že ma to mrzí. Ja som naozaj nechcel, aby to zašlo tak ďaleko. Ani som nevedel čo robím. Viem, že moje ospravedlnenie to už nevráti späť.“ Zladil sa s jej krokom a kráčal vedľa nej.

Stále nič nevravela, tak jej pozrel do tváre. Bola zaliata slzami.

„Zomrel.“ Zašepkala, pričom sa zastavila a otočila sa k Michaelovi.

„Č ... Čože? Ale ako? Ako je to možné? Myslel som, ... vravela si, že bude v poriadku.“ Zúfalo si rukou prehrabol strapaté vlasy.

Mandy sa trasľavo nadýchla: „Dnes po škole som išla za ním do nemocnice a povedali mi, že nad ránom zomrel. Zistili mu vnútorné krvácanie, ale už bolo neskoro. Nedalo sa nič robiť.“

Keď skončila, nový príval sĺz zaplavil jej tvár. Pozrela sa na Michaela a na jej veľké prekvapenie mal aj on vodnaté oči. Dokonca mala pocit, že zazrela slzu stekajúcu po jeho líci.

Pochopila. Peter zrejme cítil, že skôr či neskôr zomrie a nechcel pred svojou smrťou zničiť život ďalšiemu človeku. Mal zvláštny dar odpúšťať ľuďom. A odpustil aj Michaelovi.

Zdvihla hlavu a znovu pozrela na zapadajúce slnko. Neubránila sa úsmevu. Bojovala za niečo, o čom si myslela, že je správne. Peter jej ukázal, že sa mýlila. Ukázal jej cestu, ktorú má následovať a po ktorej má kráčať. Odrazu ľutovala, že ho nepoznala dlhšie. No i za tú krátku dobu ju naučil viac, než by si dokázala predstaviť.

Odrazu sa však jej myšlienky opäť vrátili k Miachaelovi. 

„Môžem sa ťa čosi opýtať?“

Na chvíľu sa odmlčala a počkala na reakciu. Michael váhavo prikývol.

„Prečo si odišiel zo školy? Viem, že si mal celkom dobré výsledky, tak prečo teda?“

„Naozaj to chceš vedieť?“

Tentokrát prikývla ona.

„Peter bol môj brat,“ začal.

Mandy v nemom úžase otvorila ústa a vypúlila oči.

„Teda nevlastný. Ja som bol v sirotinci, a jeho rodičia si ma adoptovali. No nikdy som skutočne nepatril do ich rodiny. Chceli iba, aby ich drahý synáčik Pete nevyrastal sám. Ako jedináčik. A každým dňom mi to dávali čoraz viac najavo. Nenávidel som ho. On mal všetko. A ja nič. Bol som len chudák zo sirotinca, ktorý nikdy nepoznal lásku rodičov, starostlivosť ani domov. Keď som mal sedemnásť, ušiel som odtiaľ, čo oni nazývali domovom. Pretĺkal som sa ulicami a spával, kde sa dalo. Vtedy som narazil na dvoch chalanov. Mali podobný osud ako ja. Spočiatku to medzi nami škrípalo, ale postupne sa z nás stali priatelia. Konečne som cítil, že mám rodinu. Ale čo som nevedel bolo, že ma len chceli využiť pri prepadávaní, lúpežiach, či bitkách. Bol som čosi ako posila.

Po čase som sa vrátil do školy. Už som viac nechcel byť piatym kolesom u voza. Mojou prioritou sa stala škola a po nej som chcel konečne niečo dosiahnuť a dokázať ostatným, že sa o mne mýlili. A svoju partu pustiť k vode. Ale v tú noc .... Keď som zistil, že našou obeťou je Peter, opäť sa vo mne nazbierala všetka tá nenávisť a ešte k tomu ten alkohol. Viem, že sa nemôžem naň vyhovárať, pretože to bola predovšetkým moja túžba, zbaviť sa najväčšieho problému a pomstiť sa Petrovi, ktorý vlastne za nič nemohol. Ale nikdy som ho nechcel zabiť. Nie.“

Po dlhom monológu sklopil hlavu a zaboril si tvár do dlaní. Mandy nič nevravela. Len sa zarazene dívala na Michaela a rozmýšľala, či bolo dobre, že sa pýtala. Možno by bolo ďaleko lepšie, keby nič nevedela. Nebolo by jej tak mizerne. Za oboch.

---