Prečo?

„Bria, bež rýchlejšie! Takto nás len spomaľuješ,“ zakričal na mňa jeden z mojich spoločníkov Kern.

 Rýchlo sa odo mňa vzďaľovali, no ja som už nemala sílu. Nevládala som utekať. A naši prenasledovatelia sa k nám čoraz viac blížili. Na chvíľu som zastavila, aby som si vydýchla. Odrazu som však začula kroky. Zmohla som sa len na zopár dlhých skokov, aby som sa skryla za kríky. Keď okolo mňa prebehlo päť postáv takmer nadpozemskou rýchlosťou, srdce mi začalo biť ako splašené.

 

Šťastie, že sme v lese.

 

Pomyslela som si s hlbokým nádychom a výdychom a unavene som sa posadila opierajúc sa o strom. Viečka mi pomaly začali klesať. Zrazu sa pri mne ozval šuchot krídel. Prudko som mykla hlavou. Takmer som zadriemala, ale to by bola chyba. Musím ísť ďalej. Musím ich nájsť. Nájsť a zastaviť. S posledných síl som vstala a pomalým tempom zamierili moje kroky k dvom skupinám predo mnou. Snažila som sa sústrediť aj na rôzne zvuky okolo mňa, ktoré by mi mohli napovedať čosi o súčasnej situácii. Dúfala som však, že nezačujem žiadne bolestné  výkriky. Vždy som z duše nenávidela utrpenie, hoci som sa na ňom toľkokrát zúčastnila. Pozorne som sledovala stopy v pôde, no nebola šanca, že by som včas mohla zabrániť katastrofe. Pokúšala som sa bežať čo najrýchlejšie, keď v tom zazneli kdesi pri mne hlasy. Boli stále bližšie. Tieto hlasy mi boli celkom neznáme. Neboli ani mojich spoločníkov, ani nepriateľov. Kto to môže byť? Zúfalo som lovila v pamäti, no nič ma nenapadalo. Potichu som sa zakrádala pomedzi stromy a snažila sa zistiť odkiaľ pochádzajú títo ľudia.

Naše mesto Milmarc je už dlhé roky poznačené strašnou vzburou. Vtedy som mala štyri roky a moji drahí rodičia aj väčšina príbuzných pri nej zahynuli. Táto vzbura vypukla, pretože niektorým ľuďom sa priečilo dodržiavanie pravidiel a poslúchanie vládcu mesta. Chceli si žiť po svojom s takou mocou, aby si mohli podriadiť našu a neskôr aj ďalšie krajiny. A tak sa naše mesto postupne začalo deliť. Vznikali tu územia ako napríklad Stragnes a Raptoir, ktoré sa živili väčšinou prepadávaním okoloidúcich, zabíjaním a ničením majetku alebo Nimielot a Iasmal. Tieto územia si najviac zo všetkého priali mier a každé vážne porušenie pravidiel tvrdo trestali. Samozrejme tieto dva proti sebe stojace tábory viedli pravidelné boje a dostávali rôzne úlohy od svojich nadriadených, ktoré museli plniť. Trvá to už 14 rokov a stále sa nič nezmenilo.

Teraz v tomto momente som si však nebola istá, na ktorú stranu patria tieto osoby. Potrebovala som sa dostať bližšie, ale nestrácala som na ostražitosti. Konečne sa priblížili na takú vzdialenosť, odkiaľ som dovidela na ich vesty. Boli z Nimielotu. Dopekla! Zazreli ma a kráčali smerom ku mne. Zo svojho plášťa som strhla znaky nášho územia. Odtrhla som si z kríku trň, skĺzla som si po ruke a urobila menšiu reznú ranu, avšak aj to stačilo, aby sa mi z nej valila krv. Keď pri mne postavy zastavili, zdvihla som hlavu. Dívali sa na mňa štyri podozrievavé pohľady.

„Kto si? A čo tu robíš?“ zaznelo z úst prvého muža, zrejme vodcu skupiny. Všetci vyzerali veľmi mlado. Nie viac ako 25 rokov. Asi začiatočníci, tak ako ja.

„Ja? Volám sa Bria ...“ na chvíľu som sa odmlčala a pozorovala reakcie. Nič sa však nedialo. Žiadne výmeny pohľadov. Takže ma nepoznali. Našťastie! „A som z územia Nimielot ... Myslím, že som sa zatúlala a neviem, kde som.“ Pokúšala som sa hrať nevinnú obeť. Možno to zaberie.

Vodca sa mi zahladil do očí. Neuhla som. Keby áno, zistil by, že klamem. Pousmial sa a podal mi ruku. Vyšlo to!

„Ja som Gunt. A toto sú Dee, Akim a Nestor.“ Predstavil mi všetkých členov. „Tiež sme z Nimielotu. Zvláštne, že som ťa nikdy nevidel.“

Zaskočil ma svojou poznámkou. Rozmýšľala som, čo mu na to povedať.

 

Hlavne nerozmýšľaj dlho. Vypadalo by to ako výhovorka. Mysli! Mysli!

 

„Zrejme to bude tým, že moja rodina žije na samom konci územia, celkom na juhu.“ Odpovedala som napokon. Zdalo sa, že mu to ako odpoveď stačí.

„Áno, počul som, že tam žije ešte zopár rodov. Čo ty na to Dee?“ otočil sa na svojho spoločníka a obaja si vymenili zvláštne pohľady. A je to tu. Neveria mi.

 

Hlupaňa! Hlupaňa! Nemohla si vymyslieť niečo lepšie?

 

„No nič. Môžeme ťa vziať so sebou, ale je to nebezpečné.“ Opäť sa pozrel na mňa. „Tak poď!“ nečakajúc na moju reakciu vyrazil vpred. Ostatní čakali, kým sa nepripojím ku Gantovi a až potom išli za mnou.

„Mimochodom, obviaž si tú ruku.“ Povedal Gunt, keď som ho dobehla a podával mi akúsi utierku. Nie. Bol to kúsok látky odtrhnutý z jeho trička pod vestou.

Za tú dobu som si ako-tak oddýchla a nabrala nové sily. Nezostávalo mi nič iné, len ísť s nimi. Keby zistili kto som, nedopadlo by to dobre. Stále som rozmýšľala, ako sa ich zbaviť. Ako sa dostať z tejto kaše. Moje myšlienky prerušil Gunt ďalšou otázkou.

„A ku ktorej skupine patríš? Kto je tvojím vodcom?

„Čože? Mojím?“ zopakovala som, aby som získala aspoň štipku času na odpoveď. „Ja ešte nepatrím ku žiadnej skupine. Zatiaľ chodím do školy.“

 

Och bože! Jedno klamstvo za druhým. Dokedy to ešte vydržím?

 

„Hej škola. Len matne si na ňu pamätám,“ uškrnul sa pre seba, „to si musela prepadnúť, pretože rozhodne nevyzeráš ako študentka.“ Zasmial sa a zvoľnil na tempe.

„Tak vďaka. Teraz neviem, či sa mám uraziť alebo začervenať.“ Pokračovala som v načatom vtipkovaní a tiež som nevydržala mať vážnu tvár.

Títo ľudia vyzerali mierumilovne, presne ako sa o nich hovorilo.

Zvyšok cesty ubehol zväčša potichu, až kým sa Gunt z ničoho nič zastavil.

„Čo sa de ...“ začal rozprávať Nestor, no Gunt mu pohybom ruky naznačil, nech je potichu.

Čosi začul. Odrazu som len zazrela, ako sa niečo blýskavé rúti priamo na moju hlavu. Reflexne som zavrela oči a každú chvíľu očakávala úder a následne bolesť. No nič neprichádzalo. Keď som otvorila oči, predo mnou stál Gunt s vytiahnutým mečom. Odrazil letiacu dýku a zachránil mi život. Prečo? To neviem. Ani som sa nestihla spamätať so šoku, keď sa spoza stromov vynorilo niekoľko postáv.

„Uteč! Bež!!!“ zakričal na mňa Gunt. Akoby som už čosi podobné zažila. Zaváhala som, no keď som začula ďalší výkrik, rozbehla som sa ďalej do lesa. Čo ak to bola moja skupina a zistili by, že som sa musela dať dokopy s Nimielotmi. Určite by ma zabili.

 

Ale nie. Zasa tie výkriky a stony.

 

 Rukami som si zakryla uši a bežala čo najrýchlejšie to šlo. Onedlho všetky zvuky ustali. Predo mnou sa začalo zjavovať svetlo. Vyšla som na akúsi lúku uprostred lesa. Zastala som a pohľadom skúmala okolie. No okrem zopár zvierat tu nebol nik. Alebo žeby? Zrak mi zablúdil k neďalekej húštine, kde sa čosi pohlo. Zohla som sa po palicu a hodila ju do kríkov. Vyletel odtiaľ len húf vyplašených vtákov. Odrazu som na krku pocítila chladný dotyk kovu.

„Zavri oči a pros Boha o milosť. Pretože o pár sekúnd už nebudeš mať príležitosť.“ Ozval sa nemilosrdný hlas muža stojaceho za mnou, ktorý mi pritláčal nôž na krk. Lapajúc po dychu som chytila jeho ruky a snažila sa ich odtiahnuť. No márne.

 

Toto je naozaj koniec? Naozaj mám zomrieť takto? Zavraždená niekým, komu ani nevidím do tváre? Je toto môj osud? Zrejme áno. Nie som nejaký odvážny  človek. Nedokážem ani bojovať o vlastný život. Čo ako sebe lepšie sa snažím, vždy stojím len v niekoho tieni. Som obyčajný zbabelec.

 

Zvesila som ruky a čakala na svoju smrť. Čepeľ sa mi čoraz viac zabodávala do krku a ja som cítila krv stekajúcu po mojom hrdle. Zrazu však tlak na krku náhle povolil a ja som mohla zase voľne dýchať.

 

Čo sa to stalo?

 

Čosi ma silno sotilo na zem. Konečne som sa mohla otočiť. Muž, čo ma chcel zabiť bol z územia Raptoir. Teda môj potenciálny spojenec. Volal sa Goja. A ten, čo ma zachránil bol z Iasmalu.

„Lesan!“ vyhŕkla som.

Jeho oči sa na chvíľu prekvapene zahľadeli do mojich. Ja som bola v nemom úžase. Je to už druhýkrát, čo mi život zachránili ľudia, ktorých som považovala za protivníkov.

 

Ale prečo ma zachránil práve on?

 

Zlostne som rukou udrela do zeme. Všimla som si, že Goja má v chrbte zabodnutý šíp. Zrejme preto ma tak rýchlo pustil. Teraz sa už Goja venoval výhradne Lesanovi. Bojovali naozaj veľmi tvrdo. Avšak proti Lesanovi nemal Goja žiadnu šancu. Chýrilo sa o ňom, že je to najlepší bojovník z celého nášho mesta.

Po niekoľkých zle vyzerajúcich otvorených ranách na oboch stranách padol Goja mŕtvy na zem. Lesan sa ku mne začal blížiť.

„Odkiaľ ma poznáš?“ spýtal sa.

No ani som nestihla odpovedať, keď sa vynoril Gunt so svojou skupinou a hneď za nimi akýsi muž. Všetci sa rútili priamo ku mne.

„To je v poriadku Dik. Je od nás.“ Okamžite informoval Gunt neznámeho muža.

Ten sa na mňa dlho zahľadel.

„Ale ty nie si z Nimielotu. A dokonca ani z Iasmalu.“ Povedal po chvíli.

Ostatné pohľady sa na mňa prekvapene upriamili. No na žiadne reakcie nemali čas, pretože sa zjavila ďalšia, posledná skupina. Moja skupina. Keď ma videli uprostred skupiny ľudí z nepriateľských kruhov, mohla som si len domýšľať, čo si myslia. Možno si mysleli, že ma Nimieloti zajali a preto sa na nich hneď vrhli rýchlym útokom. Ja som sa ako taká úbohá myš stiahla do úzadia a odtiaľ sledovala niekoľko bojov, ktoré sa odohrávali priamo predo mnou. Nakoniec som zostala sledovať iba jeden. Gunt vs. Kern. Vyzeralo to celkom vyrovnane. Takmer každý úder si navzájom oplácali. Dúfala som, chcela som to nejak zastaviť. Jeden mŕtvy predsa stačí. Chcú sa tu vyvraždiť navzájom? Ako to ukončiť? Z hrôzou v očiach som pozorovala, ako Kern zmietol Gunta na zem a chcel mu zasadiť smrteľný úder. Zozbierala som všetku svoju odvahu a rozbehla sa naprieč vyostrenej čepeli. Práve včas som strhla Kernovu ruku bokom skôr, ako by mohol zasiahnuť Gunta. Kern sa na mňa ihneď osopil.
 „Čo to robíš?! Zbláznila si sa?!“
 „Ja ... nemohla som ti dovoliť zabiť ho.“
 „Ale prečo?“
 „Pretože ma zachránil.“
To že som povedala, že ma zachránil, neznamenalo len to, že oddialil moju smrť, ale zachránil môj život pred väčšou skazou. Úplne prevrátil zmysel môjho života.
 „Ty snáď žartuješ! Chceš mi tvrdiť, že sa v tebe prebudil súcit a kvôli tomu zradíš svojich druhov? Zradíš MŇA?“ vrieskal po mne Kern.
 „Nikoho som nezradila.“ zašepkala som so sklonenou hlavou.  „Ja som si túto cestu nevybrala. To ty si ma donútil. Presvedčil si ma, že to, čo robíš je správne.“
 „O čom to hovoríš? Kto sa o teba postaral, keď tvoji úžasní rodičia zgebli? Myslíš, že ma bavilo starať sa o uplakaného spratka? A čím si sa mi ty odvďačila. Tým, že si prešla na druhú stranu. A kto si myslíš, že zabil tvojich rodičov ha? Dúfal som, že moja snaha bude aspoň na niečo dobrá. No ty si slabšia než som si myslel. A nedokázala si splniť ani úlohu, ktorú sme dostali. Ako to, že je Lesan stále nažive?“
S previnilými očami som sa pozrela na Lesana. Takže preto začali bojovať. Len aby splnili úlohu. Nie preto, že by ma chceli zachrániť. Nevravela som nič. Nemohla som mu oponovať. To, čo vravel bola pravda. Odvtedy, čo moji rodičia zahynuli sa o mňa staral a učil ma. Učil ma bojovať a zabíjať a robil zo mňa svoju spoluvinníčku. Ja som vtedy bola malá a nevedela som rozlíšiť dobro od zla. A keď sme dostali úlohu zabiť Lesana, najsilnejšieho bojovníka ... Myslela som si, že to bude rovnaké ako ostatné vraždenia a kaličenia ako predtým. Nenávidela som tento život, no iný som si nevedela predstaviť. Bola som tak vychovávaná od malička. Ale čosi sa vo mne zlomilo.
Kern ma priam prebodávala pohľadom. Za tú dobu sa pri nás zhromaždila celá naša skupina. Moment prekvapenia bol v ťahu. Pripravovali sa na odchod.
 „Prečo?“ zaznela otázka z Guntových úst. Hľadel na mňa a ja som z jeho hlasu cítila výčitky, sklamanie aj ľútosť. Nedokázala som mu pozrieť do očí.
 „Mrzí ma to.“ zašepkala som so stále sklonenou hlavou.

Prečo? To bola otázka, ktorá ma zvnútra zožierala. Prečo práve ja? Prečo som si nemohla nájsť vlastný zmysel života a žiť podľa seba. Mať vlastnú hlavu. Prečo ma moji rodičia nechali samu napospas môjmu krutému bratancovi Kernovi? A prečo sa mi do môjho života priplietol Gunt?

Kern hodil na zem tmavý prášok a okolo nás sa začal šíriť dym. Odvážila som sa zdvihnúť hlavu a pozrieť na Gunta. Pozerali sme si do očí, až kým dym úplne nezhustel tak, že cezeň nebolo už nič vidieť. To bol čas zmiznúť. Bežala som do lesa za ostatnými. Vedela som, že za svoje konanie budem kruto potrestaná. Zradcu nečaká nič iné, len smrť. No aspoň zomriem s pocitom, že som spoznala súcit, priateľstvo a ochotu obetovať sa pre druhých.

---