jožko a stará vŕba

Čo je to láska?

A čo je to ľúbenie?

Je to len pár citov na jazyku?

Alebo pár slov na duši?

Nebodaj nakreslené srdce na papier červenou farbičkou

A životnou iróniou prepichnuté tupým šípom?

Spýtal sa raz Jožko vŕby čo mali vyťať

pretože bola nepotrebná a zavadzala

vraj...

hoc by mu aj chcela odpovedať nemohla.

Mala zmeravené ústa

Zarastené vysokou trávou a vyschnutými bambusmi.

Oči jej dávno ukradli vtáky čo chceli vidieť svet

Ruky starí chlapi čo už nemali silu v svojich dvihnúť

Ten poldecák stareckej lásky.

Jožko len sedel

Čakal na zázrak kedy vŕba prehovorí,

Odpovie mu na otázku čo je to láska.

Sedel tam aj vtedy keď sa dovalili chlapi z dediny.

Značne posilnení liehom

Popľuli si ruky a 

Zaťali.

 

Jožko sa na to celé díval

Videl ako odlieta trieska za trieskou

Kôra za kôrou

Časť vŕby za časťou.

A vtedy pochopil.

Srdce mu stislo

Na líce sa mu skotúľala slza slanej vody

Pochopil čo je to ľútosť

Čo je smútok

A že láska je so smútkom spätá

 

Pochopil že vie čo je láska

Len nevedel ako sa prejavuje

Nevedel ako sa používa.

Nevedel na čo mu je.

 

Kvôli tomu prišiel za starou vŕbou

Opýtať sa, dozvedieť sa

Pochopiť.

Ale slepí ľudia mu ju vyťali.

A Jožko sa nestihol

Ani rozlúčiť...

 

---