Pudingový kolotoč

Pri strašidelnom zámku sa tlačila rozhorčená skupinka ľudí. Nakláňali sa pred malým okienkom a šermovali lístkami okolo pokojne prežúvajúcej tváre staršej ženy. Od nadmerného  žuvania sa jej vytvorili lícne vačky. V pravom si uskladňovala farebné guľôčky. V pravidelných intervaloch zalovila jazykom, posunula jednu z nich do stredu úst, a rozomieľala ju, až kým nestratila svoju ovocnú chuť. Potom ju presunula naľavo, do sekcie použitých žuvačiek a celý tento rituál sa opakoval, až kým nemala ľavý vačok preplnený a pravý úplne prázdny.  „To je hrozné! Strašné!" vykrikovali postavy, ale ona si ich nevšímala. Nahla sa  nad plastové vedro a vypľula do neho mazľavý obsah svojich úst a znova si ich napchala ovocnými žuvačkami.

Edo stál v protiľahlom kúte lunaparku, ale napriek tomu drobné chĺpky v jeho ušiach zachytili túto dôležitú  informáciu. Ešte chvíľu fascinovane sledoval krútiacich sa drakov s otvorenými papuľami, kým mu tieto slová zvukovodmi pomaly vtekali do sluchového centra mozgu.  Zaklipkal očami,  a prudko otočil hlavou.

Zbadal nevábnu plechovú škatuľu na kolieskach na ktorej blikal neónový nápis  „S.RA.IDE...     Z.MOK", Najprv si myslel, že sa koná verejné vystúpenie - či skôr posedenie -  na latríne nejakej rozprávkovej bytosti, ale so svojím vrodeným talentom na lúštenie si rýchlo správne doplnil všetky  chýbajúce písmená a rozbehol sa týmto smerom.

Predral sa rozvášneným davom. Nedočkavosť ho nútila vytiahnuť z vrecka zopár drobných. Hodil ich na tanierik a za pokrikov - „strašné, hrozné", ktoré bičovali jeho zvedavosť a vzrušenie sa vrútil do útrob maringotky, v ktorej zanikli  výkriky rozhorčenej masy ľudí: „Strašné! Hrozné ako ste nás oklamali, veď tam nič strašidelné nebolo! Vráťte nám vstupné!"

Žena za okienkom zamietavo krútila hlavou a krikľavo nalakovaným nechtom ukazovala na tabuľku - „Peniaze späť nevraciame".

Prechádzal tmavými vibrujúcimi uličkami, ktoré sem-tam osvetlil záblesk svetla za sprievodu plechového hrmenia. Z hadičky voľne pohodenej na zemi sa valil kúdol dymu. Potiahol nosom a zacítil sladkú kokosovú vôňu. Takmer sa potkol o plastového hada, ktorý sa vynoril z rozplývajúceho sa čmudu. Preskočil ho a z kúta sa k nemu naklonila gumená figurína s vypúlenými očami,  oblečená do bielej posteľnej plachty pofŕkanej červenou farbou. Trochu mu pripomínala chudokrvného svetloplachého suseda, ktorý vychádzal von  zásadne až po zotmení. Prstom do nej štuchol  a ona sa vrátila na pôvodné miesto. Podskočil a ona sa znova s vrzgotom nachýlila smerom k nemu.  Ďobol do nej ešte raz. Ostala stáť sklonená, a  z hlavy jej vypadlo sklenené oko.  Chcel jej ho zasunúť späť, ale takáto jednooká a prívetivo nahnutá sa mu páčila viac, tak si ho vložil do vrecka.

Zľakol sa iba raz. Vtedy keď uvidel starú zvráskavenú postavu so svetlomodrými vlasmi a oranžovými perami, ktorá sa dookola škerila porcelánovými zubami. Ťahala za sebou obrovský prúžkovaný balón, ktorý neznesiteľne škriekal. Upokojil sa až keď zistil, že tento artefakt nie je súčasťou zámku, ale dôchodkyňa so svojím pištiacim korpulentným   vnukom v námorníckom tričku.

Cez sklenené oko pozoroval smiešne zakrivené tváre ľudí. Potom ju uvidel. Obrovskú šálku. Presne takú,  v akej mu teta Margaréta servírovala puding, len omnoho väčšiu. Pristúpil k nej, otvoril si dvierka a sadol si do pohodlnej sedačky. Hneď nato sa začala krútiť a Edo ucítil vôňu vanilkového pudingu. Pred očami mu skákali čerstvé čučoriedkové guľôčky. Otvoril ústa a snažil sa ich pochytať, ale  šálka sa točila stále rýchlejšie. Okolo nej precválal cirkusový koník. Sedelo na ňom jeho schizofrenické dvojča Elat, ktorý sa objavil iba v jeho vypätých životných situáciách. Najprv ešte v prenatálnom štádiu, keď sa cítil veľmi osamelý a stiesnený a  nevedel, čo ho tam vonku čaká. Keď nastal ten správny čas,  opatrne ho vytlačil do nového života. Druhýkrát  - a zatiaľ naposledy, keď mal sedem rokov a rodičia ho nechali samého doma. V ten večer vypil veľa čaju a jeho močový mechúr sa nafúkol do nebezpečných rozmerov. Bál sa čo i len pohnúť a vystrčiť nohu spod paplóna.  Vtedy zo skrine vyšiel Elat a odprevadil ho na záchod. Celú noc, až kým nezaspal, sedel pri ňom a rozprával mu veselé historky. A teraz tu bol zasa. Nohami pevne zvieral koníka a naťahoval k nemu pomocnú ruku. Ale šálka sa krútila tak rýchlo, že odstredivá sila mu nedovolila ani trochu sa pohnúť. Zrazu kolotoč zastal a Edo sa konečne vyplazil von. Ležal na zemi a vanilkovo odgrgával. Po chvíľke sa oprášil a vstal. Všetko sa mu ešte točilo, napriek tomu sa snažil spoza okuliarov zaostriť svoj zrak, aby našiel Elata. Ten tam už však nebol.  Zbadal však, ako sa k nemu z diaľky približuje teta Margaréta. Hrôzou stŕpol. Nejaká mladá slečna sa pahltne zahryzla do jej  ružových vlasov. Postupne sa takmer celá hlava stratila v jej ústach. A Edo sa s každým zmiznutým kúskom viac upokojoval. „Žiadna teta, žiaden puding," škeril sa.

Keď sa mu po chvíľke krv vrátila na správne miesta, zistil, že to nie je natupírovaná hlava jeho tety, ale cukrová vata. Pomyslel si na puding, ktorý ho už iste čaká na stole. Mohol by do neho nenápadne vhodiť sklenené oko. Ale to by Margaréta spustila strašný škrekot, a zajtra by aj tak navarila novú mliečnu huspeninu.