Nie som .... ?

V poslednej dobe som bol veľmi často preč. Veľa razy som si z ciest takmer nič nepamätal a ani som nevedel, prečo som vlastne odišiel. Zdalo sa mi to divné a nechápal som, ako je možné, že môj šéf to berie s nadhľadom a moja absencia v práci nie je nijakou prekážkou.

Zobudil som sa spotený. Opäť. Ležal som na hlinenej podlahe, všade páchla hniloba. Jediné, čo som dokázal v tej chvíli presne určiť bolo, že nie som doma v posteli a že ma v kuchyni asi nečakajú raňajky. Pokúsil som sa posadiť. Telo som mal ako v ohni a boleli ma všetky svaly. Po nohách mi niečo prebehlo. Možno myš, alebo potkan. Potkan....

Keď si moje oči privykli na šero, dokázal som konečne určiť, kde vlastne som. Bola to okrúhla miestnosť s vysokým stropom, bez okien, len zhora sem prenikalo nejasné svetlo. Steny boli kamenné. Okolo nôh som neustále cítil teplo a keď som sa lepšie zahľadel, veľmi rýchlo mi došlo, čo je jeho zdrojom.

Kopilo sa tam množstvo veľkých hnedočiernych potkanov, ktoré na mňa upierali malé guľaté očká. Blbosť! Vôbec som nedokázal určiť, kde v tej mase tiel majú  hlavy, takže  fakt, že na mňa niekto z nich naozaj upiera oči bol pomerne nepravdepodobný. Niektoré potkany mi dokonca začali olizovať ruku, ktorou som sa podopieral o zem pri mojej zúfalej snahe udržať sa v sede. Pomaly som začínal chápať moju drahú manželku  a jej lásku k týmto tvorom.

 

„Michal! Michal, no tak, preber sa!“ prečo kričala? Veď bola stále hlboká noc a mne sa tak dobre spalo. Takže to bol zase len sen?!

 

Do práce som vďaka rannej zápche prišiel ako vždy neskoro. Šéf už sedel v mojej kancelárii, študoval nejaké papiere a tváril sa veľmi nešťastne. Oznámil mi, že počas mojej neprítomnosti sa vymenilo vedenie firmy a už nebude môcť ďalej kryť neštandartné a dopredu neschválené služobné cesty.

Keby to bolo prvý raz, čo mám párdňové okno, pravdepodobne by som sa tváril prekvapene. Teraz mi však jeho slová akosi prchali z hlavy rýchlejšie ako som bol schopný ich vnímať a v mysli som mal len jediné. Veľkého hnedočierneho potkana s malými guľatými očami.

Šéf sa ani nespýtal, kde som zase bol, len mi oznámil, že mám cesťák na tri dni odovzdať účtovníčke a jemu mám podať písomnú správu zo služobnej cesty. Nové vedenie, nové zvyky.

Jediné, čo som si však zo svojej „služobnej cesty“ pamätal bolo to, že mi volal chlapík z Humenného a prosil ma, či by som k nim nemohol prísť a vysvetliť  riaditeľovi, za čo platia a čo sú to „nadštandartné služby“ zahrnuté v zmluve o spolupráci. Neskôr som si spomenul na tú divnú zatuchnutú miestnosť plnú potkanov. Ale toto by asi  v správe znelo .... minimálne divne.

Zrazu mi to došlo. Vždy to začalo záhadným telefonátom z Humenného. Na jeho konci bol vždy ten istý chlap a vždy žiadal stretnutie kvôli tomu istému.

 

Bežal som lesom a za sebou som počul neutíchajúci štekot psov. Bál som sa otočiť, radšej som nechcel vedieť, čím budem rozdriapaný na kusy, kým sa ku mne dostane prvý z mojich ľudských prenasledovateľov.

Nič som nechápal. Opäť som bol v tej okrúhlej miestnosti bez okien. Opäť po mne behali veľké hnedočierne potkany. Opäť mi volal náš klient z Humenného. A potom okno.         Netušil som, ako som sa do Humenného dostal. Alebo skôr, ako som sa dostal niekam, odkiaľ som sa teraz snažil ujsť. Netušil som ani kde vlastne som. Bežal som čoraz hlbšie do lesa a moja šanca na úspech sa pomaly strácala.

Za sebou som až nepríjemne zreteľne počul dychčať zviera. Pes  neštekal, len vytrvalo za mnou bežal, lámal pod sebou konáre, ktoré som nezlomil ja a už už sa mi chcel zahryznúť do nôh. Predo mnou sa zrazu objavila diaľnica. Preskočil som zábrany a vletel do cesty. Samozrejme, vodičom sa to veľmi nepáčilo. Prebehol som na druhú stranu a až tam som sa odvážil otočiť. Stál som na kraji diaľnice pred Považskou Bystricou, po psoch a mojich ľudských prenasledovateľoch ani stopy. Kúsok odo mňa zastavilo Iveco a začalo blikať. Prišiel som bližšie, šofér stiahol okienko na spolujazdcovej strane a opýtal sa ma, či som v poriadku.

Nastúpil som do auta.

 

Nové vedenie mojimi výpadkami spočiatku nebolo práve nadšené. Keďže však vždy dostali podrobnú správu zo služobnej cesty a kilometre na tachometri zázračne sedeli, nedošlo z ich strany k žiadnym ráznym krokom, ktoré by ma „uzemnili“. Dokonca som mal miestami pocit, že sa im moje  pracovné návyky páčia a podporujú ich.

Manželka požiadala po pár mesiacoch o rozvod. Jej som bohužiaľ nedokázal dostatočne rozumne vysvetliť, kam vždy zmiznem. Neverila mi samozrejme ani to, že si nič nepamätám. Posledným klincom do truhly nášho manželstva bola moja fotografia na obálke nejakého bulvárneho plátku. Objímal som tam blonďaté stvorenie, ktoré sa tvárilo viac ako priateľsky. Slovné spojenie „neviem, kto tá žena je“ moju ženu ešte viac vytočilo, zbalila mi veci a vyrazila ma z nášho spoločného bytu.

Na šťastie, hneď druhý deň mi môj šéf ponúkol pomoc. Nasťahoval som sa do ich záhradného domu a rozmýšľal nad udalosťami posledných mesiacov. Postupne mi začalo všetko do seba zapadať ako puzzle. To, čo sa mi vynáralo v mysli, sa mi ale vôbec nepáčilo.

 

Po pár dňoch sa znova ozvali klienti z Humenného. Tento raz mi však oznámili, že prídu oni do Bratislavy a radi by sa  stretli so mnou aj s mojím nadriadeným.

 

„Ste tam? Počúvate ma vôbec?“ v momente, ako chlap zmenil intonáciu hlasu,  vrátil som sa späť do reality. O čom sme však hovorili, to som naozaj netušil. Dohodli sme si stretnutie a ja som položil.

Keď som oznámil šéfovi, kto príde a že chcú vidieť aj jeho, ostal nervózny. Nechápal som prečo, nechápal som, ako ho môže obyčajný klient z opačného konca republiky takto dostať do nepohody. Večer potom prišiel za mnou do záhradného domu a rozprávali sme sa dlho do noci.

 

Ako som sa dostal na výpadovku z Trenčína na Žilinu si nepamätám. Nepamätám si ani to, ako som sa vôbec dostal do Trenčína.

Snažil som sa nájsť mobil, aby som zavolal ... aby som zavolal svojej žene. Potom som si však uvedomil, že by to pravdepodobne nezdvihla a keď aj áno, zase by mi neverila. Bol by som pre ňu blázon a klamár a iba by som ju utvrdil v tom, že rozhodnutie rozviesť sa bolo správne.

No toto nebol môj najväčší problém. Nemal som mobil. Nemal som pri sebe peňaženku. Nemal som pri sebe nijaké doklady a oblečený som bol .... povedzme, že netradične. Kto mi v takomto stave zastaví?

Odpoveď prišla veľmi rýchlo. Tmavé audi  bez poznávacej značky. Či som chcel alebo nie, donútili ma nastúpiť a viezli ma nevedno kam.

 

Prebral som sa opäť v okrúhlej miestnosti na hlinenej podlahe. Niekto do mňa intenzívne strkal a snažil sa ma posunúť ďalej. Miestnosť sa mi zdala oveľa väčšia než ako som si ju pamätal. Všade naokolo boli.....bože, skutočne obrovské hnedočierne potkany s dlhými chvostami.

 

Pozrel som sa na seba lepšie. Som......potkan!

 

---