Ja a moje druhé ja

Úprimne zo srdca ľutujem ľudí čo sú na všetko v živote sami. Popravde, ja vlastne ani neviem aký je to pocit. Mne vždy niekto poradil, vždy niekto pri mne stál, jedným slovom, vždy tu niekto bol. Môže to vypadať divne ak teraz poviem, že som od mala vyrastal v detskom domove ako jedináčik. Hovorili o mne že mám problém zaradiť sa do kolektívu, dokonca snáď že som asociál. Je to hlúposť. Bola to hlúposť. A ja som to vždy vedel. Aj on to vždy vedel. Môj jediný spoločník. Hovorím mu Alex, hoci nepoznám jeho meno. On sám tvrdí, že nemá žiadne meno. Nemám dôvod neveriť mu. Je to môj najlepší priateľ. Pomáhal mi urobiť najťažšie rozhodnutia môjho života. Dodával mi odvahu. Bez neho by som už asi nežil. Vďačím mu za veľa. A nezradím ho, ani keď by tomu boli radi. Chcú aby som sa naňho vykašlal. Ale to radšej zomriem. Také už raz priateľstvo je...

• Robí mi starosti. Už je tu tretí týždeň a stále žiadne zlepšenie.

• Veď on sa raz poddá. Nikto nevydrží večne.

• Pripadám mi to... trochu neľudské. Ale nie je iná možnosť.

• Máme dôvod zaobchádzať s ním „ľudsky“? /irónia v hlase.../

• S každým by sa malo zaobchádzať ľudsky, aj keby spravil... čokoľvek.

• Aj keby. Nie je iná možnosť.

• Áno, musí to už raz pochopiť. Čo to vlastne tvrdí?

• Že mu niekto radil.

• To viem, že vraj mu niekto povedal, že má zabíjať.

• Nie len to... dokonca aj ako a kedy.

• Povedal aj, že kto?

• Áno, včera spomenul jedno meno. Alex...

• Aký Alex?

• To nepovedal.

• To nikdy nepovedia. Naozaj je všetko také jednoznačné ako ste tvrdil v telefóne?

• Niet pochýb. Vymyslel si nejakého človeka, na ktorého by mohol všetko zvaliť.

• Takže schizofrenik?

• Nie. Podľa mňa to predstiera. Podľa mňa je v skutočnosti úplne zdravý.

• Naozaj? Zaručíte sa mi za to?

• Rád.

• Čo sa deje? Prečo si zavretý tu?

• Odsúdili ma. Označili ma za klamára. Ževraj som si ťa vymyslel, aby som sa zbavil viny. Prečo si sa neozval, prečo si sa ma nezastal? Prečo im nepovieš pravdu?

• Prepáč, nemohol som.

• Tak to sprav aspoň teraz.

• Nemôžem. Prepáč... ak však niečo pre teba môžem spraviť, urobím to rád.

• Vieš čo? Si pekný hajzel a nie kamarát.

• Prepáč... Tak ja pôjdem.

• Nie, počkaj, niečo by si pre mňa mohol spraviť.

• Čo? Urobím čokoľvek... ty to vieš.

• Doktor Gregor. Tomáš Gregor. Kvôli nemu za dva týždne umriem.

• Čo mám urobiť?

• Zabi ho!

Z parkoviska pri Nemocnici sv. Bernardína pomaly vyšlo auto. Po asi 500 metroch prešlo na diaľnicu. Dnešný deň bol dlhý a doktor Gregor to mal domov dosť ďaleko. Napriek tomu sa neponáhľal a užíval si jazdu. Mal rád jazdy v noci. Mali svoju atmosféru. Zrazu sa mu zazdalo že vidí v zrkadle nad hlavou niečo na spätnom sedadle. Znepokojený sa otočil, ale nič tam nebolo. Niečo sa mu očividne zdalo...

• Dobrý večer prajem pán doktor. Neotáčajte sa, myslím že je dosť dôležité venovať sa riadeniu.

• Sme na diaľnici. Tu by sa nemalo nič stať /posmešne odfrkol Gregor/. Povedzte... čo odomňa chcete?

• Posiela ma jeden váš nespokojný pacient...

• Reklamácie vybavujem v pracovnom čase.

• Ale pán doktor. Odpusťme si ten uštipačný tón. Spomínate si na Alojza Majera?

• Ten čo predstieral schizofréniu, aby sa vyhol zaslúženému trestu? Samozrejme.

• Nesiem vám od neho odkaz.

• Želanie veselého Nového roku?

• Ani nie. Vlastne celkom jednoduchú vec: Zomri!

Do noci zazneli dva výstrely.

Zdá sa že medzi ľuďmi môže niekedy vzniknúť zvláštny vzťah. Zdá sa, že jeden môže presvedčiť druhého, že je vlastne súčasťou jeho osobnosti, a takto ho ovládať. Že vystupuje ako niekto druhý, ale zároveň ho dokáže ovládať cez jeho vlastnú osobnosť. Je potom úžasne chránený. Stačí aby bola jeho obeť duševne slabšia a pri výsluchu to vyzerá akoby to bola schizofrénia. Je to jediný spôsob ako vysvetliť vzťah medzi Alojzom Majerom a Alexom Majerom, jeho dvojčaťom. Očividne ho presvedčil že v skutočnosti nie je jeho brat, ale časť z neho. Hoci Alojz si to neuvedomoval a to sa mu stalo osudným.

Tomáš Gregor