Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seOsamelí
30. 11. 2008
2
2
952
Autor
nigweth
Další večer v prázdnote, pomyslela si. Pozrela von oknom a snívala o tom, že by ju aspoň niekto navštívil. Tak dlho nepočula iný ľudský hlas, než ten svoj. Po studenej chodbe sa ozývali len jej kroky a praskanie okenných rámov pod nátlakom silného vetra. Za oknami padal hustý sneh. Otvorila mohutné dvere. Po povrchu jej tela sa rozlialo príjemné teplo. Zdvihla obraz a povesila ho na stenu, aby zakryla uvoľnený kameň. Prešla okolo horiaceho kozubu, sadla si za klavír a začala hrať. Plamene na polenách akoby priťahovali tóny, ktoré sa jej vinuli z nástroja. Spájali sa s ohnivými jazykmi, vírili v horúcich prúdoch a vylietavali komínom von do tmy, ako čierne oblaky samoty.
Bezvetrie. Len mrazivý vzduch mu páli nezakrytú tvár. V skrehnutej ruke drží zvitok pergamenu. Jeho kroky vŕzgajú v čerstvo napadnutom snehu. Starým kľúčom otvorí železnú bránu a vojde dovnútra. Dlážka z lešteného mramoru len zvýrazňuje majestátnosť hradu. Prechádza vysokými miestnosťami, míňa dlhé chodby, zatvára dvere od chladných veží. V kozube je zase popol. Nevenuje mu pozornosť, odnedávna ho prestal vymetať úplne. Každé ráno nachádzal novú kôpku zhoreného dreva. Nech však obchádzal hrad ako chcel, nikoho nenašiel. Ani v podzemných žalároch, ani v studených komnatách, ani pod chátrajúcou strechou. Odloží zo steny obraz, vytiahne kameň a do diery zasunnie správu. Nevedel, koľko ich bolo vo vnútri. Nechal jej toľko odkazov, musela ich nájsť. Vždy nechával obraz len tak položený vedľa steny. Vedel, že niekedy to musí prísť, stretnú sa a konečne ju uvidí. Príde na to, kto je tá záhadná žena, ktorú všetci pútnici vidia v osvetlených oknách pevnosti. Zasunie kameň do diery, aby zaplnil prázdne miesto v chladnej stene.
Obloha postupne tmavla. Zdvihol sa vietor a oprel sa do pevných múrov kráľovského sídla. Zobudila sa, podišla k oknu, pozrela ako začalo zase husto snežiť. Ďalší večer v prázdnote, pomyslela si. Po studenej chodbe sa ozývali len jej kroky a praskanie okenných rámov. Otvorila dvere, povesila obraz na jeho miesto, sadla si za klavír a začala hrať.
Bezvetrie. Len mrazivý vzduch mu páli nezakrytú tvár. V skrehnutej ruke drží zvitok pergamenu. Jeho kroky vŕzgajú v čerstvo napadnutom snehu. Starým kľúčom otvorí železnú bránu a vojde dovnútra. Dlážka z lešteného mramoru len zvýrazňuje majestátnosť hradu. Prechádza vysokými miestnosťami, míňa dlhé chodby, zatvára dvere od chladných veží. V kozube je zase popol. Nevenuje mu pozornosť, odnedávna ho prestal vymetať úplne. Každé ráno nachádzal novú kôpku zhoreného dreva. Nech však obchádzal hrad ako chcel, nikoho nenašiel. Ani v podzemných žalároch, ani v studených komnatách, ani pod chátrajúcou strechou. Odloží zo steny obraz, vytiahne kameň a do diery zasunnie správu. Nevedel, koľko ich bolo vo vnútri. Nechal jej toľko odkazov, musela ich nájsť. Vždy nechával obraz len tak položený vedľa steny. Vedel, že niekedy to musí prísť, stretnú sa a konečne ju uvidí. Príde na to, kto je tá záhadná žena, ktorú všetci pútnici vidia v osvetlených oknách pevnosti. Zasunie kameň do diery, aby zaplnil prázdne miesto v chladnej stene.
Obloha postupne tmavla. Zdvihol sa vietor a oprel sa do pevných múrov kráľovského sídla. Zobudila sa, podišla k oknu, pozrela ako začalo zase husto snežiť. Ďalší večer v prázdnote, pomyslela si. Po studenej chodbe sa ozývali len jej kroky a praskanie okenných rámov. Otvorila dvere, povesila obraz na jeho miesto, sadla si za klavír a začala hrať.