Poviedka

1 Boli manželia a celé ich okolie ich považovalo za veľmi šťastných. Nevedeli však, že prežívajú ťažké obdobie, pretože sa práve dozvedeli, že nemôžu mať deti, po ktorých tak veľmi túžili. „Počkaj na mňa Luke, za sekundu som späť, len... veď vieš, príroda volá.“ Boli na ceste na ich chatu, kde sa chystali prežiť príjemnú dovolenku. Zastavili na pumpe, aby natankovali a trochu si pretiahli nohy. Bola noc a Luke bol už unavený, veď napokon, celú cestu šoféroval on a nespal už dlho. Keď sa Maggie vracala, otvárala dvere a zrazu ich chcela zatvoriť, vedela, že za nimi je on. To stvorenie, ktoré ako dieťa vídavala vo svojich neuveriteľne živých nočných morách. V jej tmavých očiach sa zableskla hrôza. Ale nemalo to dôvod, musela sa vrátiť, Luke na ňu čakal. Ale ten pocit... tomu sa zabrániť nedalo. Otvorila dvere a za nimi bola tma, no videla siluetu. A zrazu silueta pomalým, nenávratným pohybom Maggie zabránila žiť. Postava sa jej ani nedotkla, ale jej srdce kvôli nej prestalo biť. A v tme sa dalo zazrieť žiarivý svit zubov siluety, vycivených v širokom úsmeve. 2 „Nerozumieš tomu? Nič z teba nikdy nebude. Veď nič nedokážeš. Skončíš presne ako tvoj otec. Nikto o tebe nebude nič vedieť, budeš na pokraji chudoby. Bezvýznamný syn bezvýznamného rybára.“ Erich Dave Harrison jr. reagoval na tieto slová zamračením a prostredníkom. Hrdo odišiel od vysokého tmavovlasého chlapca, ale zašiel do prázdnej uličky, kde sa rozplakal. V ten deň si tento sedemročný chlapec predsavzal, že on nebude ako jeho otec. Predsavzal si, že bude meniť osudy ľudí. 3 Andy vyšiel von, aby sa prešiel, potreboval si prevetrať hlavu. Aj napriek tomu, že všetci jeho priatelia si mysleli, že je strašne úspešný, mal svoje problémy. Nikto nevedel nič o tom, že konečne našiel svojich biologických rodičov a zistil, že matka bola prostitútka a on len nešťastná náhoda. Vyšiel na vysoký útes, pozrel sa na more. Pozoroval, aká je to krása. A vtedy zazrel stvorenie, ktoré predčilo všetky jeho nočné mory. Ani najväčšiemu nepriateľovi by ho neprial zočiť. A zrazu všetci vedeli, že umiera, vedel to aj on sám. Nemal rany, nemal bolesti, napriek tomu však umieral. Vedeli to všetci ľudia, všetky rastliny, všetky zvieratá, dokonca aj vietor a kamene. Do očí mu nasadali muchy, ale nevedel tomu zabrániť, nemohol sa pohnúť a z hrdla mu nevyšiel ani hlások. Napokon na mieste, kde predtým boli jasné modré a vždy veselé oči, bolo vidno len čierne hemžiace sa hejno múch, zaplnené prázdno. 4 Keď sa už naozaj dlho Maggie nevracala, Luke šiel za ňou, pozrieť sa, kde je tak dlho. Mal strach, či sa jej niečo nestalo. Ale to, čo zbadal, ho vystrašilo. Dvere na dámske záchody boli pootvorené a medzi nimi ležalo niečo, čo vyzeralo ako čierna kôpka handier. Ale keď prišiel bližšie, zistil, že čierna kôpka handier vôbec nie je čierna kôpka handier, ale jeho žena. Bola to ona, no zdala sa ako malá bezvýznamná hrčka, akási schúlená troska. Nemala na sebe ani škrabanec, nijakú ranu, no v jej očiach zbadal výraz, ktorý vedeli pochopiť len jej najbližší, výraz obrovského zdesenia. Luke odvrátil pohľad, nevydržal sa na ňu pozerať, tie jej otvorené oči, z tých mu prebehol mráz po chrbte. Bolo neuveriteľné, že jeho milovaná žena tam leží ako kôpka odhodeného šatstva, schúlená, ako mrznúce šteňa a jeho najviac znepokojujú jej otvorené oči. Pozrel sa späť a chytil jej zápästie do svojej ruky. Žiaden tep. Alebo ho len nenašiel? Rukami nahmatal krčnú tepnu, ale ani tam nenašiel žiaden pulz. Znovu sa jej pozrel do očí a znovu mu na tele naskočili zimomriavky. Musel sa tam pozrieť. Jej oči priťahovali jeho pohľad, aj keď z nich mal strach. Pomyslel si: Prišiel som ako chlap, Bože, daj mi silu, aby som ako chlap aj odišiel. Ale ako sa do jej očí díval dlhšie, zrazu chcel vykríknuť, no z hrdla sa mu vydralo iba akési zastonanie. Luke omdlel. 5 Elizabeth Smithová šla vyvenčiť svojho psa. Milovala ho a hlavne od doby, keď zomrel jej manžel, jej bol pes príjemným spoločníkom. Nikdy nemala deti, preto bývala sama. Uvoľnila Eddiemu obojok a nechala ho voľne pobehovať. Šla, myšlienky jej ubiehali k osudu nebohého syna jej dlhoročnej dobrej priateľky, keď vtom zbadala to, pri čom sa Eddie zastavil a oňuchával to. Bol to človek. Mladý muž, s vyšportovanou postavou. Bol neuveriteľne schúlený, akoby bol v nejakom kŕči bolesti, alebo akoby zbadal niečo príšerné, pred čím sa chcel ukryť. Pre psa človek prestal byť zaujímavý, odbehol ďalej, až sa Elizabeth zľakla, že spadne dolu z útesu, ako bol veľmi rozbehnutý. Zastavil však včas a keď sa nad touto absurdnou chvíľou Elizabeth neskôr zamyslela, uvedomila si, že vždy zastaví včas. Pár minút bezmyšlienkovite na človeka hľadela, potom si uvedomila, že nedýcha, že sa mu nedvíha hruď. Napriek nevysvetliteľnému bloku voči osobe, chúliacej sa na zemi, sa k nemu naklonila a s uchom od jeho nosa vzdialeného pár centimetrov zatajila dych. Nič. Ticho. Keď odtiahla tvár, začula vzdialené štekanie jej psa, ale nevnímala ho. Zrazu ju napadlo, ako ironicky osoba pôsobí. Muž bol schúlený, ako vytrhnutý z nejakého lacného hororu, ale na tvári mal stále slnečné okuliare, vlasy v perfektnom účese a na ruke náramkové hodiny. Tie museli byť veľmi drahé, boli značky Breitling. Asi bol mŕtvy, ale Elizabeth zrazu pocítila nutkanie k obrovskému záchvatu smiechu, ktorý keby nepotlačila, otriasal by ňou silnými záchvatmi niekoľko minút. Nutkanie potlačila. Zbadala svojho psa, pripla mu obojok a vydala sa späť do svojho domu, odkiaľ zavolala na miestnu políciu. 6 Johny Robins sa strašne potešil, keď mu jeho otec povedal, že s ním pôjde na kolotoče. Najviac zo všetkého sa tešil na cukrovú vatu, ale kolotoče mal veľmi rád samé o sebe. Bol krásny deň, s otcom sa pekne rozprávali, v rukách cukrová vata a macko, ktorého sa otcovi podarilo vystreliť na strelnici. Aj počasie bolo krásne. Otec mu kúpil lístok na centrifúgu a on s radosťou nastúpil. Kolotoč bol naozaj dobrý, všetci kričali, len on nie, len on to znášal pomerne dobre. Bol naučený do určitej miery ovládať svoje emócie. Vtom sa otočil chlap, ktorý sedel na sedadle pred ním, pozrel sa Johnymu do očí a na tvári sa mu objavil široký úsmev. A zrazu kričal aj on, on, ktorý na sebe nikdy nedal vidieť, že má strach. Keď sa k nemu chlap otočil, jemne sebou trhol a teraz sebou trhol znovu, potom sa ale jeho napnuté svaly uvoľnili a on ochabnuto klesol sa sedadle a už sa nikdy nepohol. Muž, ktorý sa k nemu predtým otočil, sa teraz otočil späť, ale úsmev mu z tváre nezmizol, ba rozšíril sa. Znovu splnil svoju úlohu. 7 „Panebože, zastavte to. Zastavte to!“ Matt Robins sa rozbehol k miestu, z ktorého chudý plešatý pán riadil kolotoč. „Zastavte to! Pozrite sa, ako tam visí. Zastavte to, veď ho zabijete!“ Nízka bledovlasá žena, ktorá šla okolo a držala za ruku malé dievčatko, zrejme svoju dcéru, naňho hodila prísny pohľad. „Čo ste sa zbláznili? Nemôžem len tak zastaviť kolotoč, kvôli tomu, že ste prehnane starostlivý o svoje dieťa. Nič sa mu nestane, prečo by mal odtiaľ vypadnúť?“, rozhorčene sa rozkričal plešatý muž. Nik okrem Matta si to nevšimol, ale naozaj – jeho syn ochabnuto visel zo sedadla kolotoča. Keby nebol pripútaný, dávno by bol spadol na zem. Ale jeho horná časť tela sa teraz prehla ponad kovovú konštrukciu a zdalo sa, že vypadne. Všimol si to aj plešatý pán, spanikáril a zastavil kolotoč. Niektorí ľudia začali kričať, lebo v momente, keď centrifúgu zastavil, boli dolu hlavou. Zrazu sa prihrnuli aj ľudia z iných atrakcii a pozorovali, čo sa deje. Plešatý muž zo svojej búdky vytočil nejaké číslo a čosi nezrozumiteľne kričal do telefónu. Za 32 strašných sekúnd sa k centrifúge prihrnuli požiarnici a Johnyho vytiahli zo sedadla. Niežeby im to pomohlo – bol mŕtvy. A sedadlo pred ním bolo prázdne. Keď sa ale človek prizrel pozornejšie, dal sa zbadať nepatrný tieň. Tieň, ktorý tam ostal po chlapovi, ktorý sa smial. 8 Erich Dave Harrison jr. bol malý chlapec s obyčajnými detskými snami. Sníval o tom, že dostane model stíhačky F16, tak ako jeho spolužiak, ktorý Davea nikdy nemal rád, bral ho ako spodinu a vždy mal všetko, po čom Dave túžil a čo chcel. Spolužiak sa volal Stephen Larkin a odkedy Davea poznal, s obľubou ho deptal a psychicky ničil. Sám si to neuvedomoval, skrátka to nebola jeho krvná skupina, preto sa nestaral o to, či mu ubližuje. Dave si tak strašne prial byť niečím výnimočný, neskončiť ako jeho otec, až sa to napokon dostavilo. Silou vôle dokázal pohybovať predmetmi. Avšak to, ako ním celé jeho okolie v detstve opovrhovalo, malo na neho silný vplyv. Znenávidel ľudí a v hĺbke duše si prial, aby všetci trpeli, tak ako on. Áno, zaumienil si, že bude meniť osudy ľudí. Každého, o kom bolo známe, že je šťastný, nenávidel a chcel, aby aj on zistil, čo to znamená utrpenie. Chcel, aby viac šťastný nebol, chcel, aby zistil, čo to znamená peklo. Preto v živote robil to, čo robil. Preto sa rozhodol, svoju schopnosť využiť pre túžby svojej nenávisti. 9 Alison trčala na maturitnom večierku, sedela pri prázdnom stole a pozerala sa na dobre stavaného hnedovlasého mladého muža. Bol od nej o 2 roky starší a volal sa Michael. Tancoval s peknou štíhlou blondínkou a usmieval sa. Zjavne sa dobre bavil. Ale Alison len s problémami zadržiavala plač. Mala pocit, že všetko v jej živote sa zrazu rúca. Bola krásna, pre dnešnú príležitosť aj mimoriadne upravená, veď maturitný večierok je iba raz za život. Strašne sa naňho tešila, no napokon myslela že nepôjde. Keď jej pred troma dňami volala matka a cez záchvevy plaču jej oznámila, že otec mal autonehodu a neprežil ju, nemyslela, že zvládne na takú akciu ísť. Zdalo sa jej to úplne bezvýznamné, veď ako by tam mohla ísť a baviť sa, keď jej otec umrel? Napokon ju ale matka presvedčila, aby šla. Teraz toho ľutovala. Michael bol jej priateľ, chodila s ním viac než rok. Dnes večer jej však povedal, že už ju neľúbi, že je fajn dievča, no on ju prestal ľúbiť. Vlastne netušila, prečo na večierku ostala. Možno nenašla dosť síl, aby sa zobrala a šla domov, možno tomu vlastne neverila. Nedokázala si zavolať taxík, veď sem ju doviezol práve Michael, no teraz akoby odvtedy prešli celé stáročia. Áno, mala strašnú chuť podkopať sa niekam. Ale bola pevne rozhodnutá dnes večer neplakať. Nie pred ním. Vtedy pocítila chlad. Nie telesný, bolo jej príjemne teplučko, skôr psychický chlad, akýsi závan studeného vzduchu na jej vnútro. Nevidela nič, čo to spôsobilo, ale cítila, že niečo sa zmenilo. Niekto prišiel? Zrejme. No keď sa znova pozrela na Michaela, zbadala, ako zmeravel, zbadala, ako mu z tváre zmizol úsmev a zazrela v jeho tvári hrôzu. Aj on to cítil, vedela to. Možno mal na to nejaký podnet, no vzápätí sa bezvládne zvalil na zem a blondínka, ktorou doteraz tancoval, zvreskla. Hudba hrala ďalej, no väčšina ľudí už netancovala. Alison pocítila nenávisť. Náhlu a bodavú – len tak znenazdajky. Čo nenávidela? Koho? To netušila, ale nenávisť bola taká silná, až sa zmenil jej výraz tváre a vyzerala trochu hrozivo. V krémových šatách, ktoré zvýrazňovali jej dokonalú postavu, vyzerala ako kráľovná smrti. A vtedy – keď sa s ňou stala táto premena – zbadala, že na parkete, neďaleko Michaela, stojí chlap. Nevidela ho dobre, v hale bolo prítmie, iba jeho úsmev v tme svietil. Teraz už vedela, že nenávisť cíti voči nemu. Myšlienka k nej prišla neuveriteľnou rýchlosťou, hneď, ako ho zbadala. Prudká nenávisť zosilnela. Nevedela, čo sa s ňou deje, ale nenávisť akoby z nej sálala, cítili ju všetci. Vedela to, ľudia sa od nej začali odťahovať, odstupovať, ale zároveň aj od tej osoby – nie, osoby nie – od toho stvorenia, ktoré zabilo jej priateľa Michaela. Ani nevedela, ako to spravil. Nevedela, ako ho zabil. Potom ale zvonku zasa prišla myšlienka – bolo to zvonku, nevychádzala z nej, ale skôr vchádzala do nej – myšlienka, ktorá jej všetko vysvetlila. To stvorenie iba chcelo. Chcelo, aby Michael zomrel, preto zomrel a nebolo mu návratu späť. Akoby myšlienkou zovrel jeho srdce a jeho činnosť dostal na bod mrazu. Áno, tak to bolo. Vedela to. Akosi nevedomky bola prepojená s tým strašným stvorením, ich myslenie bolo teraz jedno, nie myslenie dvoch, ale jednej osoby. Napriek tomu ale voči stvoreniu cítila nenávisť takú veľkú, že keby bola sama sebou, mala by z toho strach. Tak ako ho mali všetci naokolo, všetci, ktorí sa vzďaľovali. Neovládala sa. Teraz ju ovládala len nenávisť. Prepojenie medzi nimi dvoma sa stále zosilňovalo, ona to vedela, ona to cítila. Poslala mu myšlienku smrti. Kráľovná smrti predsa môže posielať myšlienky smrti. Myšlienka dorazila – to videla v prekvapenom skrivení úst toho strašného stvorenia. Zrazu akoby tancoval v šialenom tanci smrti na nejakej zvrátenej oslave smrti. Dýchal vzduch smrti a prehĺtal sliny smrti. Bol to večierok smrti. Smrti, ktorá ti nedá večný pokoj, ale strach a hrôzu. Smrti, po ktorej nebude nasledovať nič dobré, nič, čo by sa končilo. Vydýchol a vedel, že sa už viac nenadýchne. Hudba pre valčík smrti dohrala. Nastal koniec. Koniec všetkého.

---