Hotel

Sophia McLoudová bola mladá žena, pre ktorú bol šport celý život. Vyrástla na farme v New Orleanse a keď mala osem rokov, začala hrať hádzanú. Bola v nej naozaj dobrá, preto neprestávala a veľmi sa vypracovala. Žila so svojím priateľom Nickom, s ktorým sa dohodla, že príde za ňou do Michiganu, kde mali ona a jej družstvo zápas. Nick nastúpil do lietadla, sadol si a zavrel oči. Zaspal. Nemal rád lietadlá, ale väčšinu letu prespal. Keď vystúpil, bola už tma. Bola aj obrovská hmla, ktorá tmu robila ešte hustejšou. Zavolal si taxík a prišiel k hotelu, v ktorom Sophia a jej družstvo prespávali. Pozrel sa na papierik, kde mal načmáranú adresu a číslo izby a vydal sa hľadať číslo 217. Keď vkročil a chodbu, na ktorej mala Sophia izbu, začul tichulinké pískanie. Niekto si stále dokola popiskoval štyri tóny, zrejme niekde v sprche. Ale prečo keď to započul, mal taký nepríjemný pocit? Akoby bol ten sebavedomý spev stelesnením niečoho zlého. Po chrbte mu prešiel mráz. Prešiel späť ku schodom a zažal slabé svetlo, osvetľujúce chodbu, aby videl na čísla na dverách. 203, 205, 207. Pískanie bolo bližšie a počul ho stále zreteľnejšie. Prečo z neho mal taký nepríjemný pocit? Nevedel. Povie o ňom Sophii. Bude zvláštne rozprávať jej o pískaní, ale ten zvuk mu naháňal hrôzu. 215, 217. Konečne správna izba. Ale pískanie akoby vychádzalo práve odtiaľ. "Sophia? Panebože, prosím ťa, zastav to pískanie." Áno, mohol jej najprv oznámiť, že to on prišiel, povedať jej, ako veľmi ju má rád a objať ju, ale pískanie preňho začalo byť neznesiteľné a vedel, že si nepíska Sophia. Vedel totiž, že ak by uvidel toho, čo si popiskuje, umrel by od hrôzy. Zbadal by na jeho tvári úškrn, úsmev, z ktorého má každý strach, ktorý značí šialenstvo. Počul by okrem toho mučivého pískania aj chichot, vychádzajúci spomedzi jeho príliš bielych a dokonalých zubov. Chichot prezrádzajúci radosť. Ale z čoho? Z niečoho zlého. Niečoho príšerného. Sophia to nebola. To vedel iste. V izbe bolo zažaté svetlo a zapnutá televízia, ale Sophiu nebolo vidno nikde. Tí, tí, tí, tí... pískanie akoby sa ozývalo zovšadiaľ, zo všetkých strán, zhora, zdola, dokonca akoby zvnútra jeho hlavy, zvnútra jeho samého. Chcel ho zastaviť, musel ho zastaviť. Zbadal, ako na podlahu dopadla kvapka krvi. Zdvihol pohľad hore na strop, ten však bol čistý, neporušený. Dopadali ďalšie a ďalšie kvapky. Nick si uvedomil, že krv kvapká z neho, ranu však nemal. Alebo mal? Už nevedel. Všetko sa zrazu zdalo nepodstatné, akési vzdialené. Teraz len musí zastaviť to pískanie. Je jedno, akým spôsobom, ale musí. Už mu nepripadalo, ako pískanie, ale ako nejaký diabolský nástroj trýznenia. Tí, tí, tí, tí. Stále tie štyri tóny. Odkiaľ sa na mne vzala tá krv? To bola myšlienka, keď jeho srdce prestávalo tĺcť. Dopadol kúsok od postele a na druhej strane vedľa postele zbadal Sophiu, v kaluži krvi, s neopísateľným výrazom v očiach, z ktorého sa dalo vyčítať neuveriteľné množstvo utrpenia. Priveľa na to, aby sa na to Nick vydržal dívať. Cítil, že pískanie ustane. Keď Nickovo srdce posledný krát vydalo zvonivé BUM, mal v očiach rovnaký výraz hrôzy a strachu, ako jeho drahá priateľka. Predsa sa v ňom však dalo nájsť kúsok viťazstva, veď pískanie napokon ustalo. Aspoň pre nich. Z vedľajšej izby sa ozvalo popiskovanie. Tí, tí, tí, tí. Štyri tóny. Nejaká mladá žena zavrešťala, vo vresku bolo počuť hrozné rozpoloženie ženy, ktorá vrieskala. Ale vresk už nik nepočul, bola posledná. Všetci v hoteli už mali na tvárach výraz Sophie a Nicka. Vresk ustal. Hotelom sa rozhostilo ticho.

---