Nesplneny slub

Bol nádherný deň. Na bledulinkom nebi bolo prilepené slnko, ktoré svojimi lúčmi príjemne hladkalo. Voda viac a viac vábila, otvárali sa kúpaliská a krik hrajúcich sa detí zapĺňal ulice. A bol som tam aj ja. Šiel som domov zo školy, a keďže som, náhodou ako vždy, dostal „guľu“ z diktátu, tak som si vymýšľal ospravedlnenie a výhovorky. Vedel som, že sa dva týždne nepohnem z domu, čo budem písať diktáty a slohy, aby som sa naučil pravopis. Aj keď všetci vieme, že vždy je to u mňa strata času, ktorý by som mohol využiť aj efektívnejšie. Napríklad hraním futbalu. Už po krátkej dobe to začína poriadne liezť na nervy. Po dlhšej agresívnej výmene názorov s mamou, ktorá mi tvrdila, že nenapíšem maturitnú písomku a pokuse o učenie som si konečne išiel ľahnúť. Keďže víkendové noci boli dlhé, prišlo mi to vhod. Keď som si líhal, ešte som nevedel čo sa mi bude snívať. Prechádzal som sa po námestí a okolo mňa prešiel jeden pán. Vyzeral dosť biedne, mal starodávny frak ako nejaký „nezávislák“. Vymenili sme si začudované pohľady. Rýchlo som na sebe hľadal chybu, pre ktorú sa ten pán tak divne tváril. Ale nebolo na mne nič zvláštne. Obzrel som sa za seba a vrazil som do muža, ktorému z ruky vyleteli papiere. Popod nos si zamrmlal niečo v tom zmysle, že sa neviem pozerať a nech mu aspoň pomôžem pri zbieraní. List, čo som zdvihol, ma veľmi zaujal. Bolo na ňom napísané: „Krátka mluvnica slovenská.“ Spýtal som sa: „Prepáčte, vy ste pán Hattala?“ Iba prikývol, a tak som pokračoval: „Toto je tá gramatika, čo pripravujete?“ Teraz sa už na mňa pozrel trochu dlhšie spýtavým pohľadom. Ale aj tak nič nepovedal. Zbieral som ďalej a pritom som rozprával: „Viete o tom, že Slovensko sa stane samostatným štátom a táto gramatika sa bude používať aj v 21. storočí?“ Zadíval som sa na list pred sebou. Hattalovi medzitým vypadli všetky papiere, ktoré doteraz pozbieral a konečne prehovoril: „Zdá sa, že môj sen ožil a kráča mi po boku.“ Stále som s otvorenými ústami hľadel na papier, kde bolo pravidlo o ypsilone. Vyšlo zo mňa len: „Tak toto nie.“ Videl na mne, že to bude na dlhšie a pozval ma k sebe. Pomaly sa ma spýtal: „Čo si to chcel?“ Pohľad na papier s tým postrachom študentov mi dodal odvahu. Pomyslel som si, že keď ho Hattala zavádzal, ešte nevedel, koľko škody narobí malé véčko s chvostíkom. Znova som pozrel na neho a povedal som: „Kvôli tomuto písmenu vás bude preklínať mnoho študentov.“ „Ako to myslíš?“ reagoval Hattala. „Tak, že narobí obrovské problémy mne a všetkým spolutrpiteľom,“ vysvetlil som. „Ja si to nemyslím,“ zvýšil hlas a bolo na ňom vidieť, že so mnou nesúhlasí. „Áno?! A ja to viem,“ odbil som ho kľudným tónom. „Pozri,“ začal vysvetľovať, „chcem len aby sa ľuďom ľahšie čítalo.“ Nesúhlasil som s ním a vykladal som mu, ako bude komplikovať život ľuďom. Neodpovedal, ale neustupoval. „Keby som mal viac času, napíšem knihu Ypisilon alebo potreba nepísaňja ho v tomto nárečí,“ pokračoval som. Zasmial sa. „Prečo ma tak presviedčaš, aby som ho zrušil?“ poznamenal žartovným tónom. „lebo som kvôli nemu dostal päťku z diktátu,“ odvrkol som. „Dobre, zruším ho, ale sľúb mi, že sa budeš dobre učiť!“ pristal Hattala. „Budem sa snažiť učiť,“ poopravil som ho. Vybral túto pasáž, pokrčil ju a odhodil do koša. Predstavil som si, ako idem domov zo školy, je nádherný deň, na bledulinko- modrej oblohe je prilepené slnko, ktoré príjemne hreje. A som tam aj ja. Šiel som domov s dvojkou z diktátu, vyspevoval som si a rozmýšľal, čo budem robiť. Naraz sa okolo mňa všetko zažalo rozplývať a ja som sa strácal v nekonečnej tme... Prebudil som sa. Bol nádherný deň. Na azúrovo-modrom nebi bolo prilepené slnko, ktoré už svojimi lúčmi pálilo. Ľudia utekali na kúpaliská a krik sa hrajúcich sa detí sa už nikto nepokúšal utíšiť. A bol som tam aj ja. Šiel som domov zo školy. Ako vždy som náhodou dostal „guľu“ z diktátu. Zlepšila sa len jediná vec. Keďže Hattala nedodržal svoje slovo, mám aspoň výhovorku.

---