Studentske trapenie

Rodičovské združenie. Nepoznám azda ani jedného študenta s nie celkom „čistým“ registrom(v škole skôr označovaný ako klasifikačný záznam), ktorému po vypočutí tohto slova zostal na tvári úsmev. Aj Mário bol chalan patriaci do tejto skupiny. Bol to „zrelý, svetaskúsený, nadaný, ťažko inteligentný“, ale bohužiaľ spoločnosťou nepochopený 15-ročný chalan. Ľudí ako on často označoval racionálne alebo skôr normálne rozmýšľajúcimi, pretože tráviť hodiny nad knihami on nemienil a vyhlasoval, že radšej si potrénuje pozornosť pri nejakej akčnej hre, ktorá teraz „letí“. Predsa len taká pozornosť sa mu viac zíde ako vedieť, že proteosyntézu bielkovín spúšťa iniciačný kodón. V triede vystupoval veľmi sebavedome. Hlavne veľmi rád častoval profesorov dosť drzými poznámkami, na ktorých sa najlepšie zabaví neplnoletá časť triedy. Nečudo že práve on bol jedným zo študentov, ktorí sa báli práve rodičovského združenia. Keď si len predstaví, že jeho najťažšie „hriechy“ proti morálke a výsledky natrénovanej pozornosti z akčných hier sa budú preberať s niekým, koho má stále doma(to znamená že ho nemôže vypnúť ako rádio, keď je zlý signál), až ho tak zamrazí. Po zistení, že schôdzka sa naozaj bude konať, musí spraviť niekoľko zásadných krokov: 1. Vypnúť hru, ktorú práve hrá( hra ho už vôbec nebaví, ale hrá ju, pretože pozrieť sa do kníh vraj ničí mozgové bunky = to náhodou z biológie vie veľmi presne). 2.Ísť sa navečerať( v skutočnosti je už aj hladný, ale predstava, že sa musí po vlastných dostať do kuchyne a tam si jedlo vlastnými silami dať prihriať, ho priam desí a vyhlási, že radšej bude hladný). 3.Prezliecť sa do pyžama, ísť si ľahnúť a pritom premýšľať nad nasledujúcimi vecami: a)spomenúť si na všetky známky, čo dostal! b)premyslieť si, ktoré známky povie sám, a ktoré nechá na triedneho profesora(pravdaže hovoríme o známkach vyššej matematickej hodnoty, čiže o známkach v rozsahu 3-5) c)k známkam o ktorých sa rozhodne povedať sám, si musí vymyslieť výhovorku(najlepšie takú ktorá obviní aj ich psa, že štekal, keď sa učil, a tak sa nemohol dobre pripraviť) d)k známkam o ktorých sa rozhodne nepovedať, je lepšie rozpamätať sa na celú situáciu, v ktorej ich dostal a podať rodičom svoju trošičku upravenú verziu príbehu!!(ale na to je čas až po „ospevovanej“ schôdzke) No možno vás to prekvapí, ale práve Mário nemal v deň D zrovna veľkú chuť ísť domov a čakať v izbe na exekútora, ktorý mu zabaví počítač, zakáže vychádzky a zastaví prívod kreditu do telefónu. A tak zašiel do najbližšieho podniku a objednal si jedno pivo(čo v 15 rokoch na Slovensku nie je žiaden problém) a pritom rozmýšľal nad tým, čo sa dialo, a čo povie. Išiel predmet po predmete: FYZIKA(v škole)- tak na fyzike to bolo veľmi zaujímavé. Bola to v ten deň posledná hodina a jemu sa akosi podarilo vyhnúť odpovediam na akejkoľvek hodine. Nečudo, že mal dobru náladu, aj keď fyzikárka skúšala o dušu. Z tabule na žiakov hľadeli vzorce, veličiny, príklady a vo vzduchu bolo cítiť nepríjemný zápach nabiflených poučiek. Dokonca ani „spevácky výkon“(ono to bol v skutočnosti plač)jednej z jeho spolužiačok ho neprinútil pozrieť si aspoň poslednú látku(hlavne že vedel, že s Nissanom skyline porazí v sprintovom závode každého). Pravdaže nezabudol v správnych momentoch vtipne komentovať výkon profesorky či jeho spolužiakov pri tabuli. Dobre vedel, že fyzikárka vyvoláva podľa dátumu a rôznymi násobeniami a deleniami dostáva ďalšie číslo, ktoré prichádza k tabuli. Spoliehal sa jednoducho na to, že dnes jej jeho meno nijako nevyjde. Ale aj profesorka mala dosť jeho hlúpych poznámok, a po porušení všetkých fyzikálnych aj matematických zákonov ho vyvolala. Jej posledné slová(poď k tabuli) sa do neho zavŕtavali ako vŕtačky z Baumaxu a začal si uvedomovať, že o niekoľko krátkych sekúnd bude musieť prísť k tabuli a horko-ťažko zo seba vypotiť niečo, čo úzko súvisí s fyzikou. Jeho nálada sa v tom momente rovnala súčinu zápornej 3mocniny rýchlosti vetra(vv3) za oknom a jazdeckých schopností na šmykovom závode(Nfs) lomené jeho fyzikálnymi vedomosťami(0). V poslednej chvíli obracia strany učebnice a snaží sa zapamätať aspoň jeden vzorec. Prvá otázka, z akého vzorca definujeme ampér, nebola ťažká, pretože akurát na ten vzorec natrafil pri poslednom listovaní, a tak ho bez problémov napísal. Problémom ale bolo povedať, prečo to tak je. Na tento udaj by však nenarazil, ani keby bol knihu fyziky zjedol. V tom momente musel v mysli, skazenej virtuálnym benzínom, vydedukovať nejaký „príbeh“, prečo je to tak. Nečudo, že to bola dedukcia hodná koňa. Na druhu otázku sa ani nepokúšal odpovedať(nieto si ju ešte zapamätať). Treťou otázkou bol príklad. Keďže Mário celkom sprostý nebol, zbadal na tabuli vzorce, ktoré mu v tomto príklade pomohli. Ale keďže Mário nebol ani génius, k výsledku sa nedopracoval. Na otázku, či to učivo videl aspoň z vrtuľníka odpovedal, že voziť sa vrtuľníkom je drahé, a že on ma internet a radšej si učivo pozerá zo satelitu. A tak poslednou otázkou bolo, či chce 5+ alebo 4-, načo odpovedal, že radšej4-, pretože síce vie, že je to jedno, ale krajšie to vyzerá. MATIKA- Bol utorok. Naozaj nádherný deň. Aj keď bola jeseň, slnko svietilo a svojimi lúčmi prijemne zohrievalo okolitý vzduch. Prečo ale taký nádherný deň muselo kaziť niečo také ako písomka z matiky. Mária táto písomka teda vôbec nejako nevzrušovala. Totiž jeho jeden „zaručený“ zdroj mu zohnal otázky, a tak mal pripravené odpovede na dobre viditeľnom mieste. Ale pre istotu treba skontrolovať kamarátovu super kalkulačku(ono to bol skôr diár), ktorá vedela všetky konštanty naspamäť. Len škoda, že tu nie je Filip(jeho kalkulačka totiž vie nakresliť aj graf). Tesne pre hodinou ešte treba skontrolovať „komunikačný“ systém, zasadací poriadok(najmúdrejší musia predsa sedieť vedľa neho). To by ste neverili, ale cez takú písomku sa vysloví viac slov, ako mal americký prezident v príhovore pre celý svet. Letmý pohľad po triede, všetci sa učia. A vtom medzi „trasúce“ ovečky vbehne „rozzúrený“ vlk. So škodoradostným úsmevom rozdá písomky. Mário však zistil, že jeho zdroj nie je až taký„ verný“, ako mu veril, pretože táto písomka s tou, čo mal, sú „nevlastné sesternice zo 145 zlomeného kolena“. Okamžite zvieral v ruke kamarátov diár a začal mu písať otázky, nech mu poradí. Ten však času nazvyš nemal, a tak sa Majo musel spoľahnúť na seba(čo medzi nami nebola najlepšia útecha). Medzi ubehnutým časom a minutej náplne jeho pera veru priama úmera nebola. Tentoraz patril do množiny žiakov, ktorých matematické schopnosti boli menšie alebo rovné 0.A keďže jeho myslenie sa pohybovalo v intervale mínus ležatá osem až 0 uzavretý, vedel, že táto písomka nemôže dopadnúť dobre. Pravdaže, dobrú mal len prvú otázku(meno a priezvisko). A tak „schytal“ jeden geometricky útvar, ktorý zvyčajne potrebujeme, keď si človek ide zahrať bowling. CHÉMIA- Mať chémiu práve dnes? Dnes sa predsa treba pripravovať na večernú diskotéku a nie myslieť ešte na nejakú chémiu! Kto mohol dať tento predmet práve na piatok?? Jedine riaditeľ dlhofúz (ako ho zvykli študenti volať. Zakrútené fúzy síce už dávno nemal, ale prezývka mu zostala). Asi takto vyzerali Majové myšlienky po hodine, pretože na žiadnu diskotéku nepôjde kvôli nejakej trojke z uhľovodíkov. Veď čo to bolo za otázku vraj: „Prečo sa etanol(alkohol) mieša s vodou?“ Jediné, čo ho v tom momente napadlo povedať, bolo: „Neviem prečo, ale viem, kde sa to deje.“ Tak sa ho spýtala, kde teda. A on jej povedal, že v krčme pre starých opilcov(niežeby to nebola pravda, ale sem sa to nehodilo). Jeho vedomosti boli slabo-kyslým derivátom jeho zošita, a to je teda fakt úbohé, pretože jeho zošit bol zmesou jeho ilustračných schopností a občasných poznatkov z chémie. Jeho pamäti z hodín chémie a starosti o piatkovú diskotéku sa časom spojili do homogénneho roztoku, takže veľa z tej odpovede nebolo. Ale nakoniec sa mu predsa len podarilo niečo správne typnúť. V jeho registri sa prejavil zrkadlový efekt jeho chemického umu. Mário pomaly dopil pivo, zaplatil a vydal sa na „nekonečnú“ cestu domov.

---