Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seSeptember
22. 03. 2009
0
0
498
Autor
darka
Hutník
– Ďuri Trúd.
Sála buráca, Ďuri sa ju snaží skrotiť rukou, pískanie mikrofónu, hrubý unáhlený rehot kolegov, nadšené očakávanie v očiach kolegýň a manželiek kolegov a...
– Tisícročná včela! – vedúci projekcie,
– Ďuri registruje, nevypil, uchopí mikrofón, uvoľní zo stojana, nadýchne sa a...
– Včielka Maja! – Ďuri znervóznie, vytiahne vreckovku, strhne si okuliare; aj tak sú mu nanič, prejde si po čele, potom po okuliaroch, okuliare padajú a...
– Servus, Ďuri. – , hlavy sa obrátia ku dverám,
– direktor! – Telá znepokojnejú, hluk mizne a nálada tiež.
– Trúd! – Ozve sa šeptom bufetárka Lola, ale v tom tichu to mohol nepočuť len hluchý. Znovu rehot a zábava pokračuje.
– Ďuri, začni!
Lola Ďuriho pobavila, vidno to na ňom, direktor, nič netušiac, pristupuje k oslávencovi, veľavravný stisk pravice, slová zanikajú v piskote, obecenstvo chce Ďuriho.
– Ďu-ri, Ďu-ri! – Potlesk prechádza v skandovanie.
Ďuri sa usmieva, sprisahanecky pozrie na Lolu, nezabudne ani na výstrih, všetky útrapy života padajú a poníženie projektantíka mizne v jej lačných očiach.
– Milé kolegyne, kolegovia, – rehot.
Spamätá sa a v tom momente už baví celú sálu, nič nemá pripravené, veď humor srší každému z oči, pohybov i hlasu, len sa zahľadieť, započúvať. Všetko je v podstate smiešne; aj manko, plat i zlomená noha, láska, podraz i nevera, za toľké spoločné roky sa toho nazbiera, všetci sa zabávajú, tlieskajú imitátorovi, humoristovi, rečníkovi i rozprávačovi. Aj direktor. Ďuri je vo svojom živle, okuliare mu naozaj netreba, do každého vidí ako do studne, spustí kýbeľ až na dno, vytiahne a vylieva špinu. Keď je studňa čistá, pustí sa do ďalšej a ďalšej, dedina železiarov je veľká, za večer všetky ani nestihne. Za päť tri sa vytratí s fľašou šampusu za Hutník. Na lavičke pri minigolfe už čaká Lola.
– Stovka do dôchodku. – ukazuje jej meter a zubí sa. Oslávenec spokojne brnká nechtom prostredníka po prázdnom pohári, nik mu nenaleje,
– nič to; päťdesiatka sa podarila. Aj Ďuri prišiel.
Mariáš
– Servus, Pišta. Správu máš na stole.
Stôl je plný papierov, vždy je plný, zásuvky tiež, spodnú zamyká, budí tým zvedavosť i pohoršenie kolegyne a podozrenie šéfa. Právom. Má ho v hrsti.
– Pondelok, – vzdychne a pomyslí si, – dôvod žiť.
Marta je nervózna, už mesiac je nervózna, a chorá, ak sa dá vypísať, bude to musieť podpísať sám.
– Osemnásť miliónov je osemnásť miliónov, – šepne si pri obede, – aj z percenta by sa dalo žiť, – pokračuje v duchu, – asi sa dám vypísať.
Po obede je kancelária prázdna. Stôl je stále plný, Marta je nervózna, nevie sa rozhodnúť, nakoniec mávne rukou, – direktor už zobral.
– Pondelok, – vytešuje sa Pišta v čakárni svojho lekára, – Mariáš, dôvod žiť.
Tuba je plná, na stole s erbom ceduľka RESERVÉ, rešpekt pred ceduľkou, rešpekt pred barmanom, úcta k hráčom, prázdny stôl, šestnástku nepočíta.
– Miro už prišiel?
– Má voľno.
– Chruňo, – pomyslí si o Petre, hoci je to žena.
– Asi zaspal,
– alebo nevie, že je pondelok, – rozmýšľa Pišta najprv nahlas, potom potichu. Zrazu z neho vyrazí:
– Ak príde bez kariet, roztrhnem ho! – Potom sa celkom mierne opýta:
– Prihlásil sa tretí? – bez tretieho sa hrať nedá, ale vždy sa nájde. – Nebudeme predsa sedieť nasucho.
Petra pobavene pohodí hlavou k rohovému stolu
– Zdá sa, že tu ešte nebol a je sám.
– Nevyzerá na to, že má prachy, zarazí sa Pišta
– počkaj, to je ten pako, šlohol mi poslednú marišku, – vyskočí z lavice, ceduľka padá na zem, Petra ho schmatne silou za rukáv a pridusene hlesne
– Mysli!
– Servus, Pišta, deje sa niečo?
Pišta skáče pohľadom z Petry na Mira, z Mira na Petru, rukou už nemyká, v jeho mozgu sa čosi deje, nerozumie tomu, priateľom verí, ale...
– Smrad jeden, – vraví si, hodí do seba čísi rum, i mozgu sa uľaví, adrenalín ustupuje miesto alkoholu.
– Zavolaj ho, – privíta už s úsmevom Mira, – je pondelok, hráme mariáš.
Internát
Študovňa ešte svieti,
– šprti, – pomyslí si.
– So mnou sa nestratíš..., ozaj, ako sa voláš..., chyť sa rímsy..., kde si sa naučil tak hrať..., rýchlo..., pomáhaj, sám ťa nezdvihnem..., si dobrý.
V izbe tma ako v riti, zem sa dotočila, prepadá sa do čierňavy, krok do prázdna, vrznutie, škripot šrotu, tupý úder, ticho. Priestorový farebný nemý výjav, Tatry, svah, rýchlosť, obraz za obrazom, špička lyže pod firnom, pád, tma, svetlo, dedo, ktorého si nepamätal, ale je to on, nehýbe perami, hovorí:
– Ďuri píš, musíš písať! Pomôžem ti. V izbe tma ako v riti, napraví ruskú posteľ, prekročí starého, ešte dva kroky ku dverám, nahmatať vypínač, svetlo,
– žije, – uľaví sa mu, zhasne, dva kroky a zvalí sa do lehátka.
Noc, hoci i nad ránom chladná septembrová, má svoju moc, šprti to netušia, skúšobné obdobie trvá len pre oneskorencov, dnes posledná skúška, prídu, osprchujú sa, hodia na seba obleky, posteľ a telo naviac zavadzajú len trochu, sú zvyknutí žiť nahusto, ešte káva, cigareta a raňajšie slnko ich vyprevadí, poželá predlženie mladosti o ďalší rok.
– Vstávaj..., musíme vypadnúť..., ako sa voláš, ja som Miro..., umy si to líce, spal si, až ti slina tiekla..., vyjdeme cez vrátnicu..., nikto si nevšimne, spia tu i asistenti..., no čo je s tebou?.., už si si spomenul, kde bývaš?.., hýb sa!
Pri týchto predposledných slovách sa Ďurimu dvakrát za sebou zatmilo i vyjasnilo.
– Čo povie Dita? ...v Toronte! A Anka?.. u kamarátky! – Pri posledných sa zdvihol zo zeme, striaslo ho od chladu, namočil nohu do fraku slnka na dlážke, akoby to malo pomôcť, nepomohlo, všimol si, že si všetko uvedomuje trochu pozadu, zvrtol sa a už je v kúpeľni dvoj bunky.
Dvojka je zamknutá, noc bola krátka, nie všetci šprtali, skúšky sa dajú zvládnuť aj ináč, toto je príjemnejšie, dôležitejšie, láska je láska, aj na jednu noc, ešte ju dosnívať,
– ach Anka, či ako sa voláš si skvelá, prijímačky si spravila, aspoň u mňa, dekana zvládnem. – Brucho k zadočku, ruka na prsník, noha medzi nohy, môže prísť sen.
Zavri už kohútik, zaspal si dobu, alebo čo?
Dotyky
Chladnička pootvorená, a v nej tma. V dreze usadeniny kávy, obrovský pohár a lyžička. Na stole chlieb, hrdzavý nôž, kôpka omrviniek, na jej severnom svahu Dotyky, na južnom hŕbka kancelárskeho papiera zvrchu potlačeného prázdnymi tabuľkami. Stroj. Vezme vrchný ľavou, otočí, založí do stroja a pravou zbehlo párkrát brnkne po páčke. Vedľa plného koša zbadá skrčenú tabuľku. Zdvihne sa od stola, zmrzne a mysliteľsky si sadne.
– Milá redakcia, – hlboký nádych a výdych. – Nie!
– Vážená...
Oslovenie by bolo, to je podstatné pre usmernenie myšlienok, pery sa nečujne pohybujú, oči skáču vopred, prsty za nimi. Ide to. Všetky tie krivdy, prezývky, návrhy na zmenu priezviska. Staré kvapky sa prekvapivo spájajú navzájom do žblnkajúceho potôčika, neskôr do rieky. Dych iba chvíľami prechádza v šepot, pravá ruka občas brnkne po páčke a nakoniec prudko párkrát otočí valec. Oči sa teraz kĺžu hladko, aj pery sú o niečo úspešnejšie, hoci len vo vyskúšaných pasážach,
– ... lebo každá, aj tá najlenivejšia včela, je pracovitá... aby som neustále poletoval...
– ... a potom more. Mám more nápadov...
– ...prechádzal som mestom. Aby kroky neboli jalové, zapojil som mozog... Ja navrhujem, aby prišla satisfakcia... preslávim svoje priezvisko...
– ... vám teda posielam na uverejnenie. S pozdravom...
Ruka s listom unavená gestikuláciou klesne k bedru. Ľavá uchopí okuliare za rám a obradne pristane naľavo od hrudnej kosti.
Pozrie na chladničku a v ušiach mu zaznie Ditino
– je čistá ...
Pocíti niečo ako hlad, ale nástojčivejšie. Bolesť mu krúti ruky, pozrie na ne... ...a list končí v koši ako ten predošlý.
– ... váš Juraj Trúd.