Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seMravčanie
01. 04. 2009
2
4
1408
Autor
rudko
Svrbenie. Neznesiteľné svrbenie. Vychádzalo zvnútra ruky. Samotné žily mravčali a naťahovali sa ako struny na cvičných husliach. Pár-krát bol pocit tak intenzívny, že len silou vôle a náhodnými situáciami, ktoré sa diali v takýchto chvíľach, udržal kuchynský nôž od zapichnutia a následného vypytvania ruky dokým by sa nedostal k príčine.
Zazvonil zvonček na dverách, pomaly sa k nim dotackal, otvoril, spakruky utrel pot z čela.
Vošla. Postavila sa k oknu.
Drobné útržky listov vytvárajú kúdoľ na zemi, vyriekla monotónnym štýlom.
Zaskočený prebiehajúcou situáciou zabudol na svrbenie ruky.
Áno súhlasím s vami. Viete, som tu zatvorený dva mesiace a konečne myslím, že by som sa mal o tom s niekým porozprávať, teda ak vám to neprekáža...
Pokračuj, zašepkala bez zmeny polohy.
No, svrbenie, predpokladám, že ma postupne pripravilo o rozum. Na odohnanie nepríjemného pocitu najskôr nič nezaberalo. Hmm... Vlastne na začiatku vznikalo a odchádzalo celkom mimovoľne, príliš som sa naň nesústredil. Stačilo upriamiť pozornosť na čokoľvek iné a zmizlo. Vždy sa vyskytujúci odtienok pochybností či príde koniec existoval. Zvedavosť. Vďaka nej boli priebehy dlhšie až fungoval len jeden spôsob - predstava objektu - ľudí, zvierat.... Zakaždým musela byť silnejšia, s viac detailami, vernejšia svojej skutočnej podobe.
Asi pred dvomi mesiacmi predstavy prestali, nepotreboval som ich, a ani nedokázal ďalej vytvárať. Neznesiteľné intervaly sa predlžovali, akurát zakaždým sa udiala situácia pri ktorej mravčanie zmizlo.
Ani odtienok pochybností. Raz v práci...
Počuj, zistil som kto mi odpíja ráno z kávy.
Chcel som ti to povedať skôr.
Šmejd jeden, ešte si sa tváril akoby nič.
Prepáč.
(Toto by bolo v poriadku, keby ďalších 20 ľudí nečumelo v nemom úžase a po mojom víťazoslávnom cha - on to bol - nepreťali vzduch ťaživé rozpaky so zmetenými pohľadmi na kolegu)
Postupne prišla nepríjemná predtucha. Už nedokážem oddeliť predstavy od skutočnosti. Nasledovali rôzne viac a menej trápne situácie, kedy som sa pýtal susedky, či mi podaruje jedno mačiatko, keďže včera som videl jej perszkú mačku s ako si to rozdáva s nejakým kocúrom. (Mačka vraj zomrela pred týždňom) V detskom bazéne som zbadal krokodíla a vyhnal odtiaľ všetky deti. Na ceste som zablokoval premávku kvôli rokline, ktorú som videl len ja.
Nasledovalo preventívne zamknutie sa v izbe vyplývajúce z potreby zistiť čo sa deje s rukou.
Závratný pád, hmm... veľmi rozmazané, spomalenie podobné zastaveniu a....
Chvíľu nič. Úplné nič. Už keď poviem nič je to niečo. _______
Zobudil som sa na nepohodlne tvrdej posteli. Pri mne stará žena, nejakí ďalší ľudia. Tešia sa. Vidím kalendár na stene. Drobné kvapôčky potu ma začínajú zalievať ako si prechádzam svojou zvráskavenou rukou po brade.
Zazvonil zvonček na dverách, pomaly sa k nim dotackal, otvoril, spakruky utrel pot z čela.
Vošla. Postavila sa k oknu.
Drobné útržky listov vytvárajú kúdoľ na zemi, vyriekla monotónnym štýlom.
Zaskočený prebiehajúcou situáciou zabudol na svrbenie ruky.
Áno súhlasím s vami. Viete, som tu zatvorený dva mesiace a konečne myslím, že by som sa mal o tom s niekým porozprávať, teda ak vám to neprekáža...
Pokračuj, zašepkala bez zmeny polohy.
No, svrbenie, predpokladám, že ma postupne pripravilo o rozum. Na odohnanie nepríjemného pocitu najskôr nič nezaberalo. Hmm... Vlastne na začiatku vznikalo a odchádzalo celkom mimovoľne, príliš som sa naň nesústredil. Stačilo upriamiť pozornosť na čokoľvek iné a zmizlo. Vždy sa vyskytujúci odtienok pochybností či príde koniec existoval. Zvedavosť. Vďaka nej boli priebehy dlhšie až fungoval len jeden spôsob - predstava objektu - ľudí, zvierat.... Zakaždým musela byť silnejšia, s viac detailami, vernejšia svojej skutočnej podobe.
Asi pred dvomi mesiacmi predstavy prestali, nepotreboval som ich, a ani nedokázal ďalej vytvárať. Neznesiteľné intervaly sa predlžovali, akurát zakaždým sa udiala situácia pri ktorej mravčanie zmizlo.
Ani odtienok pochybností. Raz v práci...
Počuj, zistil som kto mi odpíja ráno z kávy.
Chcel som ti to povedať skôr.
Šmejd jeden, ešte si sa tváril akoby nič.
Prepáč.
(Toto by bolo v poriadku, keby ďalších 20 ľudí nečumelo v nemom úžase a po mojom víťazoslávnom cha - on to bol - nepreťali vzduch ťaživé rozpaky so zmetenými pohľadmi na kolegu)
Postupne prišla nepríjemná predtucha. Už nedokážem oddeliť predstavy od skutočnosti. Nasledovali rôzne viac a menej trápne situácie, kedy som sa pýtal susedky, či mi podaruje jedno mačiatko, keďže včera som videl jej perszkú mačku s ako si to rozdáva s nejakým kocúrom. (Mačka vraj zomrela pred týždňom) V detskom bazéne som zbadal krokodíla a vyhnal odtiaľ všetky deti. Na ceste som zablokoval premávku kvôli rokline, ktorú som videl len ja.
Nasledovalo preventívne zamknutie sa v izbe vyplývajúce z potreby zistiť čo sa deje s rukou.
Závratný pád, hmm... veľmi rozmazané, spomalenie podobné zastaveniu a....
Chvíľu nič. Úplné nič. Už keď poviem nič je to niečo. _______
Zobudil som sa na nepohodlne tvrdej posteli. Pri mne stará žena, nejakí ďalší ľudia. Tešia sa. Vidím kalendár na stene. Drobné kvapôčky potu ma začínajú zalievať ako si prechádzam svojou zvráskavenou rukou po brade.