Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seK nekonečnému spánku...
14. 04. 2009
2
8
1209
Autor
Randall Flagg
Kráčal ulicou a pršalo. Studený vietor mu lepil mokré, dlhšie vlasy na čelo a hnal mu kvapky po lícach. Kvapky? Slzy? Na tom už nezáležalo. Kráčal vpred a sníval o všetkých veciach čo mu sľúbila. O romantickej večeri pod hviezdami, o západoch slnka, o ich prvom milovaní, ktoré malo byť nádherné a o domčeku so záhradkou a... Donútil sa prestať. Pozrel sa na autá na ceste, len pár krokov od neho. Aké by to asi bolo, hodiť sa pod auto? –pomyslel si. Rodičia by si mysleli že to bola nehoda a pokiaľ by to prežil, možno... Možno by ho milovala, tak ako vždy túžil oddane a verne... Ale nespravil to. Len odkopol drobný kamienok z chodníka na cestu. Kráčal ďalej a spomínal. Na to ako jej niesol ruže, na to ako s nimi prišiel do cukrárne a na to ako ju tam videl s ním... Na to ako mu kúpené ruže spadli na zem a on sa rozplakal a bežal... Bežal preč, preč a ďaleko... Ani mu nezavolala, ani slovkom neprejavila ľútosť keď sa stretli, obišla ho ako vzduch – prečo to všetko?
Plakala. Pri telefóne. Odpustil mi už? Prečo som mu to spravila? Niesol mi ruže... Chcel, chcel aby som sa smiala a tešila a hovorila mu že to nemusel a ja... Môžem mu už zavolať? Odpustí mi? Zdola sa ozval matkin hlas. Odpovedala jej a pomaly položila telefón na nočný stolík. Potom vyšla z miestnosti a zabuchla dvere.
Otvoril si tie sakramentsky bezpečnostné dvere, ako vždy tvrdil jeho otec a vkráčal do výťahu.
Vyťahoval si z krabičky od cigár pod stolom papierik s kokaínom a vysypal ho do tvaru drobného pásika na kancelárskych spisoch. Papierik zroloval a vdýchol biely prášok. Keď začala droga pôsobiť, v náhlom záchvate depresie a omámenia si pomyslel: Kurva. Mám nudnú prácu. Decko, ktoré chodí v čiernom, píše si do notebooku tie sprostosti, že vraj poézia, ženská sa kurví s niekým, najskôr so susedom v jeho byte a s rodinným právnikom prejednáva rozvod a ja šňupem takéto svinstvo.
Kurva, pomyslel si znovu, zobral spod stola krabičku a strčil ju pod kabát. Potom vyšiel z miestnosti a zabuchol dvere.
Vystúpil z výťahu a otvoril druhé sakramentsky bezpečné dvere a vkráčal do svojej izby. Zo susedného bytu bolo počuť jeho matku ako vrieska od rozkoše so susedom a on si zatiaľ v matkinej (otec a matka mali už pol roka rozdielne spálne) spálni prezeral lieky. Diazepam. „Pomocník americkej matky“. Matka ho brala už odjakživa, pokiaľ si spomínal. Každý večer, už od svojich štyroch rokov vídal tie isté kalné a mútne oči zelenošedej neurčitej farby, ktoré ako jediné na matke prezrádzali jej vek. Skúsiť to liekmi? Nebude to bolieť a keby to náhodou...
Plakala. Pri palacinkách. Odpustil mi už? Prečo som mu to spravila? Niesol mi ruže... Chcel, chcel aby som sa smiala a tešila a hovorila mu že to nemusel a ja... Môžem mu už zavolať? Odpustí mi? Z diaľky sa ozval matkin hlas.
„Tak už to doješ alebo sa v tom budeš brblať celý deň?!“
Odpovedala a pomaly dojedla.
Kurva. Akurát dnes musí tak liať. Šedý cadillac v tom skurvenom daždi letel rýchlosťou stojedenásť míľ za hodinu cez mesto, smerom k jeho domu.
Alebo možno... Otvoril skrinku otcovho nočného stolíka. Fľaša škótskej, ďalšia krabička kokaínu, cigary a revolver. Vytiahol revolver a so zaujatím a slzami v očiach skúmal jeho hlaveň, predstavoval si guľku ráže .48 ako mu triešti mozog aj hlavu ako melón a on padá k zemi.
„Dák týmto, “- poznamenal jedného dňa otec keď bol veľmi opitý „Dák týmto urobíš sedempacovú ďiéru do človeka na tristo stôp!“
Predstavil si sedem palcov, svoju hlavu a hlaveň pritisnutú k spánku. K nekonečnému spánku, pomyslel si a tá morbídna slovná hračka ho donútila sa zachechtať.
Zastavil sa na benzínke OIL.
„Liter Ballantines.“
„Všetko?“
„Áno.“
„Sedemdesiat osem štyridsať.“
Zaplatil a vzal si fľašu whiskey do auta.
„A nepite to za volantom!“ ozval sa pokladník s pokusom o vtip.
„Pojebte sa.“ oznámil mu, vyšiel z benzínky a sadol si za volant. Riadne si upil z fľaše a naštartoval.
Plakala. Pri knihe. V tej knihe bolo písané veršované venovanie. Od neho. Zavolá mu, rozhodla sa.
V zámku sakramentsky bezpečných dverí zaštrkotal kľúč. Kurva. Otec. Položil revolver do krabičky, zavrel ju a rýchlo prebehol do kuchyne. Ešteže tie dvere boli sakramentsky bezpečné, a preto ich otváranie trvalo sakramentsky dlho. Po chvíli sa dnu vpotácal otec. Zase je namazaný, pomyslel si a ani nezdvihol oči od sendviču ktorý práve robil. Po chvíli sa otec potácal naspäť. S brokovnicou. Kurva, pomyslel si chlapec.
Kurva. Je to jedna obyčajná kurva. Vytiahol spod prahu svojho drahého suseda kľúče a otvoril.
„Áno, nechceli by ste tu niečo opraviť, pán oprav-“ v zámku zarachotili kľúče a miláčik sa okamžite strhol.
„To je asi len tvoj syn...“ prehlásil a prišiel ku dverám. Vo dverách stál sused. Kurva, pomyslel si.
„Vieš čo si spravil?“ opýtal sa podozrivo vľúdne pán sused „Vieš... Čo... Si... Spravil ?!“ slabikoval.
Nadychoval sa k odpovedi, keď vtom mu sused namieril brokovnicu na brucho. Ozval sa výkrik.
„A vieš čo spravíš teraz?“
„Pane, nie, nie, to snáď neurobíte“ – vystrašene argumentoval.
„Hééj?!“
Potom si uvedomil strašnú skutočnosť. On bol opitý.
„Teraz si pekne hlaveň tejto štyristopäťky strčíš do úst.“
„Nie, nie, nie...“ zavzlykal.
„Ale áno. Inak ťa zastrelím hneď tu a teraz.“
Poslúchol. Vložil si ju do úst. Cítil medenú chuť hlavne (chuť krvi) a horkosť mazacieho oleja. Pomočil sa. Neuvedomil si to.
„A teraz... Teraz uvidíme či je nabitá.“ prevravel sused a stlačil spúšť. Všetko zaliala tma.
Plakala. Zdvihla si telefón ku krásnym, tmavým vlasom a počúvala. Dúfala že to zdvihne.
Plakal. Zdvihol si revolver ráže .48 ku krásnym, tmavým vlasom a počúval tlkot vlastného srdca.
Zbabelec. Starý trik, presne ako v tej knihe, pomyslel si keď zbraň cvakla na prázdno a sused sa v mdlobách zosunul na zem.
„Idem si po teba, kurva!“ zakričal.
Telefón zazvonil a krv sa rozprskla po otcovej spálni. Vo vedľajšom byte opitý milujúci otec a manžel znásilnil a k smrti dobil svoju vlastnú ženu. Po ceste domov rozdrvil topánkou lebku mužovi, ktorý bez pohnutia ležal na zemi. Vrátil sa aby našiel odkaz na odkazovači a syna s hlavou rozflákanou po miestnosti. Kľakol si k synovi a priložil si revolver ráže .48 k spánku. K nekonečnému spánku, pomyslel si a tá morbídna slovná hračka ho donútila sa zachechtať.
Plakala. Pri telefóne. Odpustil mi už? Prečo som mu to spravila? Niesol mi ruže... Chcel, chcel aby som sa smiala a tešila a hovorila mu že to nemusel a ja... Môžem mu už zavolať? Odpustí mi? Zdola sa ozval matkin hlas. Odpovedala jej a pomaly položila telefón na nočný stolík. Potom vyšla z miestnosti a zabuchla dvere.
Otvoril si tie sakramentsky bezpečnostné dvere, ako vždy tvrdil jeho otec a vkráčal do výťahu.
Vyťahoval si z krabičky od cigár pod stolom papierik s kokaínom a vysypal ho do tvaru drobného pásika na kancelárskych spisoch. Papierik zroloval a vdýchol biely prášok. Keď začala droga pôsobiť, v náhlom záchvate depresie a omámenia si pomyslel: Kurva. Mám nudnú prácu. Decko, ktoré chodí v čiernom, píše si do notebooku tie sprostosti, že vraj poézia, ženská sa kurví s niekým, najskôr so susedom v jeho byte a s rodinným právnikom prejednáva rozvod a ja šňupem takéto svinstvo.
Kurva, pomyslel si znovu, zobral spod stola krabičku a strčil ju pod kabát. Potom vyšiel z miestnosti a zabuchol dvere.
Vystúpil z výťahu a otvoril druhé sakramentsky bezpečné dvere a vkráčal do svojej izby. Zo susedného bytu bolo počuť jeho matku ako vrieska od rozkoše so susedom a on si zatiaľ v matkinej (otec a matka mali už pol roka rozdielne spálne) spálni prezeral lieky. Diazepam. „Pomocník americkej matky“. Matka ho brala už odjakživa, pokiaľ si spomínal. Každý večer, už od svojich štyroch rokov vídal tie isté kalné a mútne oči zelenošedej neurčitej farby, ktoré ako jediné na matke prezrádzali jej vek. Skúsiť to liekmi? Nebude to bolieť a keby to náhodou...
Plakala. Pri palacinkách. Odpustil mi už? Prečo som mu to spravila? Niesol mi ruže... Chcel, chcel aby som sa smiala a tešila a hovorila mu že to nemusel a ja... Môžem mu už zavolať? Odpustí mi? Z diaľky sa ozval matkin hlas.
„Tak už to doješ alebo sa v tom budeš brblať celý deň?!“
Odpovedala a pomaly dojedla.
Kurva. Akurát dnes musí tak liať. Šedý cadillac v tom skurvenom daždi letel rýchlosťou stojedenásť míľ za hodinu cez mesto, smerom k jeho domu.
Alebo možno... Otvoril skrinku otcovho nočného stolíka. Fľaša škótskej, ďalšia krabička kokaínu, cigary a revolver. Vytiahol revolver a so zaujatím a slzami v očiach skúmal jeho hlaveň, predstavoval si guľku ráže .48 ako mu triešti mozog aj hlavu ako melón a on padá k zemi.
„Dák týmto, “- poznamenal jedného dňa otec keď bol veľmi opitý „Dák týmto urobíš sedempacovú ďiéru do človeka na tristo stôp!“
Predstavil si sedem palcov, svoju hlavu a hlaveň pritisnutú k spánku. K nekonečnému spánku, pomyslel si a tá morbídna slovná hračka ho donútila sa zachechtať.
Zastavil sa na benzínke OIL.
„Liter Ballantines.“
„Všetko?“
„Áno.“
„Sedemdesiat osem štyridsať.“
Zaplatil a vzal si fľašu whiskey do auta.
„A nepite to za volantom!“ ozval sa pokladník s pokusom o vtip.
„Pojebte sa.“ oznámil mu, vyšiel z benzínky a sadol si za volant. Riadne si upil z fľaše a naštartoval.
Plakala. Pri knihe. V tej knihe bolo písané veršované venovanie. Od neho. Zavolá mu, rozhodla sa.
V zámku sakramentsky bezpečných dverí zaštrkotal kľúč. Kurva. Otec. Položil revolver do krabičky, zavrel ju a rýchlo prebehol do kuchyne. Ešteže tie dvere boli sakramentsky bezpečné, a preto ich otváranie trvalo sakramentsky dlho. Po chvíli sa dnu vpotácal otec. Zase je namazaný, pomyslel si a ani nezdvihol oči od sendviču ktorý práve robil. Po chvíli sa otec potácal naspäť. S brokovnicou. Kurva, pomyslel si chlapec.
Kurva. Je to jedna obyčajná kurva. Vytiahol spod prahu svojho drahého suseda kľúče a otvoril.
„Áno, nechceli by ste tu niečo opraviť, pán oprav-“ v zámku zarachotili kľúče a miláčik sa okamžite strhol.
„To je asi len tvoj syn...“ prehlásil a prišiel ku dverám. Vo dverách stál sused. Kurva, pomyslel si.
„Vieš čo si spravil?“ opýtal sa podozrivo vľúdne pán sused „Vieš... Čo... Si... Spravil ?!“ slabikoval.
Nadychoval sa k odpovedi, keď vtom mu sused namieril brokovnicu na brucho. Ozval sa výkrik.
„A vieš čo spravíš teraz?“
„Pane, nie, nie, to snáď neurobíte“ – vystrašene argumentoval.
„Hééj?!“
Potom si uvedomil strašnú skutočnosť. On bol opitý.
„Teraz si pekne hlaveň tejto štyristopäťky strčíš do úst.“
„Nie, nie, nie...“ zavzlykal.
„Ale áno. Inak ťa zastrelím hneď tu a teraz.“
Poslúchol. Vložil si ju do úst. Cítil medenú chuť hlavne (chuť krvi) a horkosť mazacieho oleja. Pomočil sa. Neuvedomil si to.
„A teraz... Teraz uvidíme či je nabitá.“ prevravel sused a stlačil spúšť. Všetko zaliala tma.
Plakala. Zdvihla si telefón ku krásnym, tmavým vlasom a počúvala. Dúfala že to zdvihne.
Plakal. Zdvihol si revolver ráže .48 ku krásnym, tmavým vlasom a počúval tlkot vlastného srdca.
Zbabelec. Starý trik, presne ako v tej knihe, pomyslel si keď zbraň cvakla na prázdno a sused sa v mdlobách zosunul na zem.
„Idem si po teba, kurva!“ zakričal.
Telefón zazvonil a krv sa rozprskla po otcovej spálni. Vo vedľajšom byte opitý milujúci otec a manžel znásilnil a k smrti dobil svoju vlastnú ženu. Po ceste domov rozdrvil topánkou lebku mužovi, ktorý bez pohnutia ležal na zemi. Vrátil sa aby našiel odkaz na odkazovači a syna s hlavou rozflákanou po miestnosti. Kľakol si k synovi a priložil si revolver ráže .48 k spánku. K nekonečnému spánku, pomyslel si a tá morbídna slovná hračka ho donútila sa zachechtať.
8 názorů
hmm...keby som si to bol precital skor tak tu susenku dostanem...
pekne...
a nie je to chujovina...
Randall Flagg
19. 05. 2009Randall Flagg
14. 04. 2009
já jsem na to nepřišel.. jakože jaá knížka..
..a to mám kinga docela nastudovanýho.