Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sePohľadnica zpoza mreží
13. 06. 2009
0
0
582
Autor
Bexhill
Tí čo sa rozhodnú vykradnúť banku to majú ťažké. Najmä, ak sa všetko potentuje kvôli malej nepozornosti.
O jedenástej hodine ráno sa dopravná špička v meste ukľudnila. Autá sa pomaličky posúvali od jedného semaforu k druhému. Pred dvojposchodovou budovou pobočky Prvej Investičnej Banky stála na chodníku vínovočervená Škoda Superb.
V tmavých oknách Superbu sa odrážalo priečelie banky zo zrkadlového skla a veľké otáčacie dvere. Auto malo naštartovaný motor, kľúčik zasunutý v zapaľovaní bol osamotený a opustený, pretože v aute nikto nesedel.
Z konferenčných priestorov na prízemí budovy sa ozval krik. Otočné dvere sa pohli a vybehli z nich tri zakuklené mužské postavy odeté v čiernom. Prvý obehol auto schmatol kľučku dverí a skočil za volant. Obzrel sa a počkal až sa nalodí zvyšok posádky. Z neidentifikovateľného smeru bolo počuť tlmený zvuk sirény. Jeden z čiernych naskočil za šoféra, druhý zaujal miesto vedľa neho. Odrazu zahlásil smerom k šoférovi, akoby malo ísť o nejaký veľký objav.
„Ivan, nechali sme tam zbrane!“
„Srať na ne! Chceš sa snáď po ne vrátiť? Videl si ich pohľady?“ Tie pohľady, keď nás uvideli. Jeden ako druhý.
Ivan do stisnutej spojky vpustil prvý prevodový stupeň, pretočil volant doľava čo to dalo, vypustil spojku a zošliapol plyn. Červený Superb vyletel z chodníka a otočil sa cez celú ulicu. Autá trúbili a chodci uskakovali nabok. Šofér vyrovnal voz a uháňal smerom k diaľnici. Pred Superbom sa po ceste pomaly šinula dodávka. Obehol ju a vletel do prvej uličky ktorú uvidel po pravej strane.
„Čo robíš? Choď na diaľnicu!“ Zareval chlap sediaci za Ivanom.
„Mišo, šoférujem ja alebo ty? Na tejto ulici je vždy pred obedom zápcha. Viem čo robím, tak DRŽ HUBU!“
Tmavočervená Škoda hltala stredovú prerušovanú čiaru, obiehala autá pred sebou a uhýbala sa tým v protismere. Na najbližšej križovatke Superb prešiel na červenú a vrhol sa doľava, pomedzi vozy ktoré mu nadávali klaksónmi, a znova mieril ku diaľnici.
Muž vedľa Ivana si strhol z hlavy kuklu, na tvári mal vytesaný zdesený výraz. Trasúcim sa hlasom, ktorý prešiel do výkriku, predniesol otázku mátajúcu vo všetkých troch hlavách na palube škodovky.
„Môže mi niekto z vás povedať, ČO DO BOHA TO MALO ZNAMENAŤ?“
Ivan hodil na chlapa zamračený pohľad a vyštekol
„TO BY SI MAL VEDIEŤ TY!!!“
Zo zadného sedadla sa ozval Mišo.
„Počuj Rado, to bola teda pekná chujovina, čo si vymyslel. Ako si to povedal?: „Mesto bude prázdne, všetci fízli budú v psej riti“?“
„No...veď aj boli. Všimol si si zatiaľ nejakých, teda okrem...“ Rado nestihol dopovedať vetu, pretože zozadu sa ozvalo hulákanie sirén. Ivan sa pozrel do spätného zrkadla.
Z vedľajšej uličky sa vrhli za Superbom dve Kie Cee´d s blikajúci majákmi. V modročervenom cirkuse na ich strechách trojica v škodovke videla nelákavú pohľadnicu. Pohľadnicu z niekoľkoročnej dovolenky s plnou penziou. Každodenné budenie sa na vŕzganie mreží posúvajúcich sa po koľajničkách a ranný nástup pred celami. A čo je najhoršie každú noc budú v snoch vídavať tie pohľady. Tie pohľady, keď nás uvideli. Jeden ako druhý.
Superb s revúcim motorom sa mihal medzi ostatnými vozmi na ceste a zavíjajúce Cee´dy za ním trielili v tesnom závese. Ulica, po ktorej sa hnali, sa zdala byť nekončená a ťahala sa do stratena. Von z mesta, von z tejto šialenej situácie a von z problémov, ktoré zapríčinila hlúpa - vyslovene dementná - chyba v celkom sľubnom pláne.
„Tak tu máme... novú fušku“ Rado sa v pivnici svojho domu skláňal nad umakartovým stolíkom, na ktorom má roztiahnutú rolku s architektonickým plánom. Ivan sedí so založenými rukami oproti Radovi. Mišo opierajúci sa o stôl, po Ivanovej ľavici skúma nákres. „Prvá Investičná?“ Ivan hľadí na zbiehajúce sa a rozbiehajúce čierne čiary na papieri. Potom povie „ Tá je na Hlavnej ulici. Tam sa policajti dostanú raz dva.“
Rado pokrútil hlavou a usmial sa, „Nie. Nedostanú. 1. júla budú totižto od rána všetci kdesi v psej materi oslavovať, lebo majú výročnú schôdzu. Mesto bude prázdne.“
Ivan sa silene zasmial „Chceš povedať že všetci budú na mecheche a my budeme mať voľnú ruku? Pičovina!“
„Nejaké hliadky budú krúžiť po meste, ale to je nič. Overil som to. Maximálne tak šesť áut. Aha“
Rado vytiahol zo zadného vrecka na džínsoch zelený bulletin. Mišo mu ho vytrhol z ruky.
Bol to podlhovastý letáčik. Zelená farba sa klesajúc ku spodnej časti bulletinu menila na žltú. Na vrchnej strane sa skvel čierny nápis -Výročná schôdza-. Pod nadpisom bol znak policajného zboru a pod ním text. Ivan sa postavil a nahlas čítal cez Michalovo plece.
„Krajský policajný ... blabla s podporou... blabla 1. júla... blabla....výročnú schodzu, kde očakáva všetkých svojich zamestnancov.“ Michal zložil bulletin a vrátil ho Radovi. Chvíľu premýšľal a potom sa mu na ústach roztiahol úsmev.
„Banka na hlavnej ulici. To je drzé...veľmi drzé. Ešte drzejšie akoby sme nejakému chlapovi pretiahli starú, kým si odskočí po cigarety. Nech je sranda.“
Šofér hnal škodovku k výjazdu na diaľnicu. Pred nimi sa rysoval diaľničný most prechádzajúci nad cestou. Výjazd na diaľnicu mal podobu pravotočivej zákruty s miernym stúpaním. Ivan dvihol ruku z riadiacej páky a buchol ňou Rada do stehna.
„ÁU! Čo je?“
„Daj mi ho!“
„Čo?“
„Ten BULLETIN! Máš ho, či nie?“ Rado si prehmatal vrecká na nohaviciach potom odtiaľ vytiahol napoly žltý a napoly zelený papierik. Ivan ho schmatol a rozložil si ho jednou rukou na volante. Celý si ho prečítal, potom ho otočil. Zamračil sa a zdvihol od neho zrak. Stisol zuby a pohúžval papier v ruke. Pozrel sa na Rada.
„To si fakt taký sprostý, že si si nevšimol TEN TEXT NA DRUHEJ STRANE?“
„Nie. Aký?“ Ivan sa napriahol a zovretou pravačkou udrel Rada do tváre. Zaškrečal a chytil si nos, z ktorého mu spustila krv. Ivan napľul na zvíjajúceho sa parťáka a potom švihol očami do spätného zrkadla, kde stále blikala modrá a červená.
Ďialničný most stojaci na betónových pylónoch sa približoval. Superb vošiel do odbočovacieho pruhu k výjazdu. Na krajnici stála ďalšia policajná Kia, ale keďže táto mala majáky vypnuté, Ivan si ju všimol až keď prešiel popri nej.
Ďalšia vec, ktorú neskoro zaregistroval, bolo niečo podobné reťazi, čo leží natiahnuté z jednej strany cesty na druhú. Keď zbadal, že z toho trčia ostne, dupol na brzdu, ale rýchlosť vozu bola príliš veľká.
Superb preletel cez oceľového ježka a kovové zuby sa zahryzli do pneumatík auta. Ozvali sa dve série hlasných prasknutí a škodovke sa vyzuli rozsekané plášte. V spŕške iskier sa kĺzala ešte zo štyridsať metrov a potom sa zastavila. Superb nehybne spočinul pár metrov od miesta kde sa začína prípojka na diaľnicu.
Ivan držal volant a neprítomne dopredu pozeral skleneným pohľadom. Nevnímal Rada ani Miša ako vybiehajú z auta a snažia sa ujsť. Ani to, ako sa o pár sekúnd na to ozýva krik policajtov, ktorí vyskakujú z vozov a vrhajú sa za nimi. Vnímal len to, že fuška je v hajzli. Kolesá sú v hajzli. Tým pádom aj on je v hajzli. Uvedomil si že stále beží motor. Otočil kľúčikom a vypol ho. Zaklonil hlavu a položil ju na hlavovú opierku. V pravej ruke stále stískal žltozelený bulletin. Tie pohľady, keď nás uvideli. Všetci jeden ako druhý.
Každý rok z tých piatich na ktoré bol Ivan odsúdený za ozbrojený prepad, si 1. júla roztvoril ten žltozelený bulletin a ležiac na posteli vo svojej cele si ho prečítal. Keď zrakom zhltol posledné písmenká na prednej strane, nadýchol sa a obrátil ho.
Ako si niekto nemôže nevšimnúť text na papieri, na ktorom je postavená istota, že pri bankovej lúpeži budú všetci policajti na jednom mieste? No ...veď aj boli. Ivan vydýchne a prečíta posledný riadok textu na druhej strane letáku. Ten riadok, ktorý keby bol jeden z nich prečítal, nepozerali by sa na svet spoza vertikálne usporiadaných železných tyčí.
Ten riadok v ktorom sa píše, že výročná schôdza policajtov sa uskutoční na Hlavnej ulici.
V kongresových priestoroch Prvej Investičnej Banky.
Tie pohľady, keď nás uvideli. Jeden ako druhý...