Písmák Chcel som sa vymočiť priamo z lode, ale príliš sa nakláňala. Bola búrka, ako v ten večer.
Prechádzal som po móle. Do chrbta mi udieral silný vietor, pískavo sa zavŕtal do sťažňa plachetnice. Lode sa nepokojne kolísali do všetkých strán, občas niektoré do seba narazili.
Nebol som sám. Vo vrecku som stískal kameň s červenou puklinou, ale aj tak mi bolestivo chýbala Marica. Jej okrúhle prsia, ktoré sa ako mačiatka túlili k mojim tvrdým dlaniam a mäkký poddajný zadoček, ktorý jej vykúkal spod šiat vždy, keď sa po niečo zohla.
Mesiac osvetľoval spenené vlny, čo narážali o útes. Vtedy som ju zbadal. Utekal som k nej s rozpaženými rukami. Smiala sa, ale nebežala mi oproti. Vietor šľahal jej biele šaty o skalu. Strhol mi čiapku a odnášal smerom k nej. Schmatla ju a bežala s ňou do mora.
„Marica!" vrieskal som zúfalo. Bolelo ma, že po toľkých rokoch ju znova vidím, a ona mi tak roztopašne uteká nocou, namiesto toho, aby sa mi roztúžene hodila kolo krku.
„Marica!" skríkol som, lebo tak, ako mnohokrát predtým, aj teraz zmizla vo vlnách.
Po palube sa kotúľalo zopár pomarančov, čo som vymenil na trhu. V kúte smrdelo vedro s rybami, ktoré som nestihol predať. Myslel som na ňu. Ráno, keď som sa zobudil, zdalo sa mi, že spí nahá vedľa mňa, ale bol to iba pomaranč, ktorý som nežne stískal v dlani.
S odstávajúcim malíčkom zdvihla pohár s Maraskou, prižmúrila oči a zľahka ho do seba obrátila. Robila to tak vždy. Raz, keď mala dlhšie prižmúrené oči, nasunul som jej na malíček prsteň s opálovým očkom. Bol jej veľký, tak si ho zavesila na retiazku.
V ten večer, keď bola búrka, videl som ako sa jej hompáľa medzi prsiami až tak, že občas narazil na čelo.
Prstami na nohe odhŕňala kamene na pobreží. Občas sa zohla, vzala jeden z nich do ruky, bližšie si ho prezrela a hodila ho späť. Podal som jej zopár, ale pokrútila hlavou.
„Musia mať tvar srdca a červené žilky. Každý takýto kameň je zlomené srdce nereidy."
Hľadal som ďalej.
„A tento hnedý, je stvrdnutá pečeň námorníka," zažartoval som, ale ona sa nesmiala.
„Táto veľmi trpela," vytiahla z truhličky jeden kameň a prstom prechádzala po tmavočervenej praskline.
Verila týmto rozprávkam, a ja som ju aj napriek tomu miloval.
Spala otočená na boku. Jednu nohu mala preloženú cez prikrývku, ktorú si pridŕžala pri prsiach. Medzi nimi sa tisla retiazka s prsteňom. Nehojdal sa ako v ten večer, keď bola búrka, iba sa pomaly zdvíhal a klesal, keď dýchala.
Otvoril som truhlicu. Bolo v nej zopár kameňov. Zobral som jeden z nich a privoňal. Páchol rybacinou. Vhodil som ho späť a pribuchol veko.
Pritlačil som sa odzadu k nej a ruku jej zasunul medzi nohy. Trocha sa pomrvila a roztiahla ich. Vsunul som prsty hlbšie. Otvorila oči a znova ich privrela. Prisunula zadok bližšie ku mne a nechala ma, nech si s ňou robím čo chcem a ďalej pokojne driemala.
V ten večer, keď bola búrka, natiahla na seba dlhý nepremokavý plášť, nahla sa ku mne a zašepkala mi do ucha: „Idem sa prejsť, je búrka, znova jednej utrápenej puklo srdce a ja ho musím nájsť."
Chytil som ju za stehno a ťahal k sebe. Odtlačila mi ruku, usmiala sa a odišla preč.
Zobudil som sa uprostred noci. Nebola ešte na lodi. Zakričal som na ňu, ale neozvala sa. Obliekol som si nohavice a šiel ju hľadať. Pláž bola prázdna, len zopár lodí sa knísalo vo vetre. V okne výletnej lode sa svietilo. Mostík bol opretý o mólo. Vŕzgavo som na neho vstúpil.
V podpalubí som zbadal nejakú postavu. Nahliadol som dnu. Paša stál pri stole. Tlmené svetlo oblizovalo jeho biely pohybujúci sa zadok a nohy, ktoré ho objímali.
Obišiel som podpalubie a okienkom nakukol dovnútra. Videl som dve biele prsia a hompáľajúcu sa retiazku s prsteňom.
„Marica!" skríkol som, ale slová sa roztrieštili vo vetre.
Keď prišla nadránom na loď, pamätám si len jej vypúlené oči, ktoré sa na mňa nechápavo dívali, keď som jej stískal hrdlo.
Pustil som ju, a ona skĺzla cez zábradlie do rozpenených vĺn.
Brieždilo sa. Dopil som fľašu Marasky, odopol laná, roztiahol plachty a vydal sa na more.
V to ráno už búrka nebola. Len vietor sa pískavo krútil v sťažni a nedočkavo fúkal do plachiet mojej lode. Nebol som sám. V podpalubí sa so mnou plavilo zopár skamenených sŕdc.