Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seMestské Legendy (časti 5, 6,)
14. 07. 2009
0
0
572
Autor
Bexhill
Niekto vraví, že šiestym zmyslom je intuícia, ja tvrdím, že je ním zmysel pre spravodlivosť. Zmysel pre tú ženu v bielych šatách, so zaviazanými očami, mečom v pravej a váhami v ľavej ruke. Jedine slepá spravodlivosť je účinná, keď nevie čie srdce plné lží a hriechov váži, keď netuší, meno vinníka. Jediné, čo posudzuje sú jeho dobré a zlé skutky. Je to jediná žena, o ktorej môžem povedať, že ju budem milovať celý život. S ňou sa to začalo a pri sa to vždy aj skončí, hoci ju mnohí neuznávajú a znásilňujú, nakoniec ju tých pár ľudí, ktorí ju milujú postaví na nohy. Čepeľ jej zbrane sa zablyští lepším zajtrajškom. Nemôžem povedať, že som celý svoj doterajší život konal len dobré veci. Bohužiaľ v dnešnej spoločnosti sa dá zákon hájiť, jedine za cenu jeho občasného porušenia. Volám sa Michal Farmiga a toto je môj príbeh.
5.
Pri základnej škole na Dostojevského ulici, to od obeda vrelo. Pred múrmi, v areáli a po chodbách budovy školy sa hmýrili policajti. Triedy prehľadávali príslušníci so psami. Pri múroch školského areálu stáli členovia Útvaru špeciálneho nasadenia z Prešova, ktorí sem boli narýchlo odvolaní. Ulica v tvare písmena U bola z obidvoch strán uzatvorená a pre prípad najhoršieho boli v bezpečnej vzdialenosti nastúpené sanitky a zdravotníci.
Na pravé poludnie zavolal riaditeľke školy neznámy muž a oznámil, že v škole sa nachádza bomba. Tento telefonát nebol prvý, Riaditeľka si ich pamätala už ale päť. Anonymovia, väčšinou žiaci snažiaci sa vyhnúť písomke a tak zbuntošia riaditeľku, zastretým hlasom jej do telefónu zahlásia ošúchanú frázu „na škole je bomba“.
Riaditeľka v pokoji dala pokyny učiteľom, aby deti vyviedli z tried, vyšli von z areálu a nastúpili si pred bránou školy.
O dvanásť minút prišli prvé dve hliadky, jedna s cvičeným psom. Tri minúty pred pol jednou vyšiel z budovy policajt, biely ako stena s tým, že treba okamžite všetkých dostať do bezpečnej vzdialenosti. To už celému personálu školy bolo jasné, že nejde o planý poplach.
Pár minút po druhej hodine, súbežne s novinármi od televízie, prišla špeciálna pyrotechnická jednotka..
O trištvrte na štyri dostali od vedúceho zásahu prehlásenie, že v budove školy sa skutočne bomba nachádza. O trištvrte na päť zo školy vyšli všetci pyrotechnici aj s policajtmi.
Úderom piatej hodiny Základná škola na Dostojevského ulici prestala existovať.
6.
Pár minút po polnoci som stál v tlačiarni, vedľa hučiaceho stroja, ktorých chrlil čerstvé výtlačky Regionálnych novín. Opieral som sa o pracovný stôl, hľadel ako valce posúvajú potlačený papier a posúvajú do útrob zelenej obludy na konci haly. Mizerné osvetlenie vo veľkom priestore, kde raz za čas zavrešťala siréna upozorňujúca na to, že je nutný vložil nový papierový kotúč, spôsoboval, že mi začalo búšiť v hlave. Z konca haly, kde zelený stroj robil z poskladaných novín balíky sa ku mne smiešnym klusom náhlil chudý novinár. Martin Schwarz bol prvý čo ma pri sklade vystriehol a nepustil ma, kým zo mňa nedostal dve – tri vety. Za podmienky, že chcem byť prvý, ktorý si prečíta článok v novinách mi večer zavolal a pustil do tlačiarne.
Teraz v rukách niesol balík novín a okuliare predtým nasadené na špicatom nose mal nasadené na vrchu nakrátko ostrihanej hlavy. Hodil noviny na stôl, vytiahol vrchný výtlačok a otrčil mi úvodnú stranu. Zobral som si ich a očami preletel časť článku.
„...sa deň skončil mesto utŕžilo hlboké rany. Dva teroristické útoky, šesť ľudí, ktorí prešli cez prah smrti. Medzi obeťami výbuchu v kaviarni Luxury, sa nachádzala aj Lea Tomašovičová, manželka Antona Tomašoviča, vlastníka spoločnosti InterTrucking, ktorej kamión včera o siedmej hodine večer zadržala policajná hliadka. Po anonymnom telefonáte upozorňujúcom na nebezpečný náklad, ktorý kamión vezie v nákladnom priestore návesu policajti objavili sudy naplnené výbušnou zmesou benzínu a danubitu, priemyselnej banskej trhaviny. Tri sudy presne s rovnakou kombináciou trhaviny a paliva spôsobili, že základná škola na Dostojevského ulici sa včera o piatej hodine večer premenila na ruiny. Kamión pravdepodobne mal vyviesť nebezpečný náklad z mesta.
Starý sklad na ulici Fraňa Kráľa, kde páchatelia pripravili nálože už polícia zaistila. Príslušník zboru, ktorý si žiada zostať v anonymite objavil prázdne krabice od priemyselnej trhaviny a okamžite zalarmoval kolegov.
Anton Tomašovič je vo vyšetrovacej väzbe. Za šesť násobnú vraždu, terorizmus a v neposlednom rade odcudzenie, pašovanie a neoprávnenú manipuláciu s nebezpečnými látkami mu hrozí výnimočný trest doživotného odňatia slobody. Prečo sa rozhodol zavraždiť vlastnú manželku zatiaľ nie je známe. Oficiálne stanovisko policajného psychológa sa nám zatiaľ...“
„No tak čo?“ Martin pôsobil natešene a očividne čakal zaslúžené hodnotenie a odozvu.
„Povedal by som, že z toho mála a z toho veľa, čo si sa dozvedel si do malého priestoru natlačil veľa vecí, ktoré pôsobia malo, hoci sú podstatne väčšie.“ Zvážil som, čo som práve povedal a pozrel na svoje náramkové hodinky. Štvrť na jednu.
„Už aby som šiel. Však si môže nemenovaný tie noviny vziať?“ zamával som mu výtlačkom pred tvárou. Martin si brnknutím prstu do nožičky okuliarov posunul sklá na oči.
„Počuj Michal. Viem čo som napísal a hlavne ako som to napísal. Ale tebe sa nezdá, že je to celé nejaké čudné?“
„Nuž, keď chlap, ktorému prakticky patrí polovica mesta pošle expresne v desiatkach kusov svoju ženu na onen svet a vyhodí do luftu školu, tak to normálne nie je.“ Zarazil som sa. „To som povedal neoficiálne, jasné?“ Martin prikývol. Chvíľu som bol ticho, no nevydržal som to a musel to povedať
„Anton Tomašovič je kurva. Kurvou sa stal, kurvou je a kurvou zostane, on sa podľa mňa už ako kurva musel narodil. Poznáš Veroniku Balkovú?“
„Hej. No, napísal som dva články, kde som spomínal ju a Šumivé nápoje.“
„Šumivé nápoje?“ Nasadil som falošný výraz pobavenia.
„No prekvapuje ma, že to nevieš. Na policajta si dosť neinformovaný. Veď vieš, ako sa volali, ako po sebe kričali, keď vykradli banku v Prahe, keď v Nitre rozmlátili dodávku na prevoz hotovosti? Kola, Fanta, Sprite a CanadaDry.“
Veľmi mi do smiechu nebolo, ale s vypätím sily sa mi podarilo natiahnuť kútiky a vyceriť zuby do úsmevu.
„No nesmej sa! Vážne sa tak oslovovali“
„To je ešte väčšia hovadina ako Rasputinovo bábkové divadlo.“
„Čože?“
„Ale nič, nechaj tak.“
„No tak, čo bolo s Balkovou?“
„Vieš čo? Poviem ti to inokedy, teraz idem off.“
„A odkiaľ máš to s tým Rasputinovým bábkovým divadlom?“
„Boh vie, idem, maj sa.“
Zanechal som Martina vedľa hučiaceho tlačiarenského stroja. Keď som stál pri východe, obzrel som sa a Martin na mňa ešte stále prekvapene hľadel. Zajtra si na pracovnom stole nájde zapečatené obálky od dvoch nakladateľstiev, ktoré by chceli, aby pre ne začal pracovať. Martin prijme jednu z ponúk a po týždni odíde z mesta. Pri ceste však zahynie pri dopravnej nehode.
Takéto veci sa stávajú. Myslíte si, že keby som dopredu vedel, že jeho život ukončí opitý motorkár v protismere, ktorého stroj roztriešti Martinovu hondu aj s ním na kusy, tak by som ho chcel zachrániť? Nie, nechcel.