Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seMestské Legendy (časť 7,8,)
18. 07. 2009
1
0
629
Autor
Bexhill
Kto nepochopí minulosť, nepochopí súčastnosť a nepochopí zmýšľanie ľudí, ktorí sa stali mestkými legendami...
7.
Prvé slova, ktoré mi vyšli z úst po prebudení by sa dali charakterizovať ako huhňavé vzývanie Boha. Cez francúzske dvere vnikalo do spálne studené zimné svetlo. Vedľa mňa ležala Linda, ešte stále v zajatí snov. Závoj dlhých čiernych vlasov jej prekrýval jemné rysy tváre a tenká perina, ktorú mala natisnutú až k brade nám obom zakrývala nahé telá.
Opatrne som dvihol ruku spod paplóna a pohladkal ju po hlave, po splývajúcej vranej hrive. Bol to najkrajší pocit, aký som ráno zažíval.
Prstami som pomaly oddelil pramienok čierňavy, a začal si ich omotávať okolo ukazováka a prostredníka. Na chvíľu som ich pustil a znova si ich nechal planúť pomedzi prsty. Potom ruku vsunul pod perinu a položil ju na Lindin štíhly teplý bok. Hladkal ju po drieku a premietal si udalosti včerajšieho dňa.
Po chvíľke snahy som skladanie mozaiky z toľké bordelu zavrhol a znova sa venoval Lindinmu telu. Keď som jej rukou prešiel k stehnu, pomaly otvorila oči. Pod viečkami skrývala svetlohnedé oči. Zažmurkala a posunula sa ku mne, aby mi vtisla bozk na ústa. Objala ma. Robila to vždy, keď cítila, že mám za sebou ťažký deň. Chvíľu sme sa bozkávali, potom som ju chytil za zadok a prevalil si ju na seba. Ležala na mne a tváre sa nám strácali pod záplavou Lindinho čierneho vodopádu. Keď sa naše pery oddelili, dievča ma pohladkalo po líci.
„Ako bolo včera?“
„Vyčerpávajúco, mal som...“
„Nechcem o tom počuť, stačí, že bolo vyčerpávajúco“
„Tak prečo sa pýtaš?“
„Očakávala som zmenu“
„Zmenu?“
„Áno, včera v noci si povedal to isté. Vlastne nie to isté, povedal si „divoko“. Ale to „divoko“ bolo prestrašeným vydýchnutím. Toto ranné „vyčerpávajúco“ je suchým konštatovaním. Suchého ťa mám ráno radšej.“
„Aha. Rozumiem, ty rada suchého , ja teba rád vlhkú. Pravú ruku jej jemne vsunul medzi nohy a začal ju hladkať po vnútornej strane stehna. Linda zavrela oči a zastonala. Ako na mne sedela rozkročená, začala sa mi obtierať o rozkrok.“
Chvíľu sme sa takto dráždili, potom som ju obrátil a prevalil sa na ňu. Keď do som nej vnikol, mala zavreté oči, usmievala sa a medzi zubami zvierala konček jazyka. Rukami ma držala za zadok. Bozkával som ju na šiju a rytmicky sa v nej pohyboval. Bol to najkrajší pocit, aký som ráno zažíval.
8.
Odvtedy, čo som tomu chlapcovi, ktorý sa ešte ani neholil, roztrieskal lebku železnou tyčou, som nikoho nezabil. Ani keď som sa ukrýval, ani odkedy som policajtom, ani v tom období, ktoré bolo medzitým.
Vracajú sa mi „prekrývané“ spomienky. V niektorých okamihoch neviem, čo je snová vízia a čo reálna spomienka, čo je pozostatok mnohých nočných môr a čo sú spomienky na veci, ktoré sa v skutočnosti udiali. Pamiatky v mysli, na veci na ktoré som sa pozeral, ktorých som sa dotýkal, ktoré som ochutnal, ktoré rozrezali moju dušu a z môjho psychického zdravia spravili astmatika so záchvatmi starých mravov a návykov.
Svojím spôsobom som doteraz na niečo čakal. Na odpustenie, ktoré však nemá šancu prísť? Na vykúpenie? A čím? Buď spomínaným odpustením alebo smrťou, ale na to mám svoj život, hoci okrem príležitostných slastí za veľa nestojí, rád.
To na čo čakám je splatenie záväzku. Záväzku, ktorý som dal, tým, že som ukončil v záchvate hnevu život mladého človeka, ktorý si to bez pochýb nezaslúžil a ktorý bol nevinný. Nikomu nič zlé nespravil, mal rád svoju rodinu, priateľov, bol čestný. To jediné, za čo som ho vinil, bolo, že mal rád dievča, ktoré som mal rád aj ja a ona mu dala prednosť.
Právom je tu otázka: Aký záväzok vytvára vražda?
Je to zločin. Najťažší, nezvratný, a nech si hovorí kto chce čo chce, je neodpustiteľný. Trest smrť za vraždu je do neba volajúca hlúposť. Ukončenie jedného bytia, nevráti predchádzajúce, nech už vinníka vystavia akémukoľvek utrpeniu. Ide však o satisfakciu, ktorá prichádza s popravou. Rodina obete hľadí ako popravia vraha a v kútiku duše každý z nich dúfa, že im zadosťučinenie vráti aspoň kúsok z toho krásneho pocitu, keď bol ich blízky nažive, ale to sa nestane, tak si aspoň vychutnajú pomstu. Ich záväzkom voči mŕtvemu príbuznému bola pomsta.
Mojím záväzkom je to, že musím nájsť niekoho natoľko zlého a skazeného, ktorý škodí tak veľmi, že jeho „zmiznutie“ by bolo úľavou pre čo najväčší počet ľudí. Momentálne je najhorším človekom v mojom svete ten zarastený chlap, ktorého každé ráno zdravím v zrkadle.
Síce v prítomnosti žijúci slušným a usporiadaným životom, no so záväzkom.
To čo nasledovalo, zo mňa spravilo jednu z mestských legiend.
Musím sa vrátiť o pár rokov dozadu, pretože slovami môjho nebohého otca: „Kto nepozná minulosť, nepochopí súčasnosť a nebude vedieť, čo ho čaká v budúcnosti.“ Kto nepochopí minulosť, nepochopí súčasnosť a nepochopí zmýšľanie a konanie ľudí, ktorí sú pokladaní za mestské legendy.
Pred tým som predpokladal, že sú to len vymyslené kriminálne a hororové historky. Bludy z myslí zdrogovaných začínajúcich spisovateľov a pouličných klamárov. Všetci ľudia o ktorých sa tieto príbehy rozprávali, boli ako by vám každý kto legendy poznal, povedal „namôjveru dávno tuhí!“.
Stretol som však človeka, ktorý bol žijúcou legendou. Poznal som ho, rozprával som sa s ním, dokonca som ho pobozkal.
Veroniku Balkovú.