Spis o ľudskej hlúposti

     ...Keď som ten dom kúpil, istý čas som sa ponevieral po okolí, zaujatý príbehom človeka, ktorý v ňom predo mnou žil, hľadajúc niekoho, kto by mi o ňom povedal niečo viac. Podarilo sa mi nájsť istého starého pána, veľmi starého, ktorý toho muža videl ešte ako dieťa. Povedal mi, že ten muž bol úplný blázon. „Robil všetko naopak. Keď pršalo chodil po vonku a tváril sa, že sa opaľuje. Keď naopak svietilo slnko, videli sme, ako chodí po dome s rozprestretým dáždnikom a nahlas sa zhovára sám so sebou“. Rodičia mu vraj hovorili, že nebol vždy taký. „Vraj sa mu niečo stalo. Nemyslím úraz, niečo sa mu jednoducho pomiešalo v hlave. Chudák. Naozaj robil všetko naopak. Cez deň spal, v noci bdel. Namiesto toho aby počúval, rozprával, a namiesto toho, aby rozprával, počúval. Nezatĺkal klinec kladivom, ale kladivo klincom. Všetko obrátil naruby a navyše sa pri tom tváril veľmi zvláštne. Akoby nad tým veľmi úporne premýšľal a nakoniec sa mu ako najlepšia alternatíva videla tá, ktorá bola najsprostejšia. Naozaj smutné“.

     Vypočul som si celé to tragikomické rozprávanie o záhadnom mužovi a s hlavou plnou myšlienok som sa pobral do domu. Kto to bol? O čo mu išlo? Čo sa mu stalo?

     Vnútro domu bolo absolútne neporušené, akoby zamrzlo v čase. Všetko zakrývala jemná šedá pokrývka prachu akoby pod sebou chcela ukryť Jeho tajomstvo. Za tie roky tu naozaj nevkročila ľudská noha. Náhle som si s mrazivou istotou uvedomil, že sa naozaj báli. Ľudia z okolia. Verili a báli sa toho, čo by vo vnútri mohli nájsť. Pracovňu som objavil takmer okamžite. Viedol ma k nej akýsi inštinktívny pocit, akoby moje srdce hľadalo srdce toho domu a túžilo s ním splynúť. Páčila sa mi, hoci bola neuprataná a tmavá. Vlastne to bola len malá miestnosť s veľkým stolom. Všade naokolo, aj po zemi, sa váľalo množstvo vecí od výmyslu sveta. Nástroje, knihy, zošity popísané narýchlo načmáranými poznámkami, množstvo kresieb, tupých cerúz a kopec načisto rozobratých domácich spotrebičov a iných vecičiek. To všetko tvorilo nezmyselne útulný chaos, vyvolávajúci vo mne dojem, akoby toto srdce ešte stále tĺklo, akoby nebolo mŕtve, len bilo veľmi potichu a slabo. Ten dom čakal, kedy niekto príde a znova mu naleje krv do žíl. Niekto ako ja.

     A tam som to našiel. Ako som povedal, ten dokument bol ukrytý v spodnej zásuvke mohutného stola zaprataného haraburdím. V zásuvke okrem neho nebolo vôbec nič. Bola prázdna. So záujmom a zvláštnou bázňou som ho vybral a prešiel prstami po starom zožltnutom obale plnom zožltnutých stránok papiera plných myšlienok a postrehov blázna. Na obale bolo veľkými čiernymi písmenami zaschnutého vyblednutého atramentu napísané „Spis o ľudskej hlúposti“.

     Na hrubom papieri sa úhľadne radili slová a vety napísané ozdobným, až aristokratickým písmom. Nebola v nich ani stopa po šialenstve či slabomyseľnosti. Človek, ktorý to písal nebol žiadny blázon. Naopak, z textu vyžarovala istota a inteligencia. Radenie slov a skladba viet prezrádzali istú ruku vedenú bystrým rozumom. Náhle som to pochopil. Ten človek neprišiel o rozum, nezbláznil sa. On skúmal ľudskú hlúposť! Experimentoval s ňou, rozoberal ju na jej elementárne časti. Pri svojich pokusoch zašiel až tak ďaleko, že sám zo seba urobil pokusného králika. Takpovediac sa naschvál infikoval hlúposťou. Tak veľmi bažil po poznaní tohto fenoménu, že neváhal obetovať svoju povesť, spoločenský život  dokonca svoj vlastný rozum, len aby prišiel na kĺb tomu, čo človeka najčastejšie privádza do záhuby.

     Vlastne, to čo som sa tam dočítal bolo veľmi vtipné. Smial som sa, hoci som vedel, že autor do textu vložil skrytý zmysel, pointu, ktorá až taká vtipná nebola.

     Náhodne som vybral jednu stránku a začítal sa do textu: „...Je náročné poprieť v sebe racionalitu ak ňou už disponujete, ale pevná vôľa a odhodlanie dostať sa na koreň veci mi pomohli pretrpieť to nutkanie, to duševné svrbenie, náchylnosť použiť zdravý rozum. S úžasom som zistil, že postupom času a pravidelným tréningom bolo čoraz ľahšie vžiť sa do stavu mentálnej prázdnoty, do akéhosi úsporného režimu mysle, ktorý sa všeobecne nazýva ľudskou hlúposťou. Priznám sa, trocha ma to vydesilo. Predpokladal som totiž, že človek je konštruovaný tak, že si dokáže zapamätať a zvyknúť len na veci prospievajúce jeho intelektu a napomáhajúce tak jeho prežitiu. Vydesilo ma zistenie, že človek dokáže rovnako rýchlo mentálne spätkovať, ako dokáže napredovať. A možno aj rýchlejšie.

     Experiment č.87: Po krátkom sústredení sa mi podarilo obmedziť rozumové schopnosti na minimum. Experiment mohol začať. Tento experiment sa týkal kladiva a klinca. Väčšina ľudí zatĺka klinec kladivom. Ja som si však zaumienil zistiť, či sa dá zatĺkať kladivo klincom. To totižto odo mňa vyžadovala zvrátená logika, ktorú som študoval. Priložil som teda kladivo k drevenej doske a začal po ňom besne tĺcť klincom. Nič sa nestalo. Povedal som si, že to asi chce čas, a tak som klincom tĺkol do poriska kladiva asi tri hodiny. Opäť žiadny výsledok, ale ako správny hlupák, nevzdával som sa nádeje. Uvažoval som nahlas. ‘Ty sprosté kladivo, prečo sa nechceš dať zabiť tým klincom? Navyše, kto vlastne vymyslel také sprosté slovo – zabiť? Aha, v tom bude asi ten problém. Veď ani ja nechcem, aby ma niekto zabíjal. Som rád nažive. Preto asi ani to kladivo nechce byť zabité klincom. To ale potom znamená, že kladivo je vrah, keďže sa ním zabíjajú klince. Hmm, vlastne je to masový vrah. Koľko klincov asi tak za svoj život zabije. Pane bože, celý čas som si na hrudi choval hada. Žijem v jednom dome s masovým vrahom a ani som o tom nevedel! A ty, klinec, moc sa neuškŕňaj, aj ty máš na rováši. Práve si sa pokúsil zabiť kladivo. Nehanbíš sa? A ja som sa skoro stal spolupáchateľom. Počkať! Ak teda kladivo túži žiť a ani klinec nechce byť zabitý, znamená to len jediné. Sú to živé bytosti! Mŕtveho totiž zabiť nejde. Sú to živé bytosti, stvorené jeden pre druhého, a my ich deň čo deň nútime aby sa navzájom zabíjali. Zvrátenosť! Tak, teraz, keď to už viem, je na čase sa zoznámiť. Dobrý deň pán kladivo, teší ma pán klinec‘... A tak som ich prestal nútiť k úkladnej vražde. Namiesto toho som im ponúkol čaj a sušienky“...