O bohu

PREDSLOV..

Ako z názvu vyplynulo, táto knižka je písaná o viere úplne inak, ako ste sa s tým mohli doteraz stretnúť. Neobsahuje totižto presné citáty zo svätého písma, ani

žiadne nevyvrátiteľné dogmy .Úlohou tejto publikácie nie je z ateistu urobiť hlboko veriaceho človeka, iba ho donútiť, aby sa na chvíľu zamyslel, či to čo si

pod  týmito pojmami myslí, aj skutočne pravda je. Je písaná formou logického porovnávania našich predstáv o stvorení, ako by sme to robili my a toho biblického.

Niektoré príklady budú možno príliš primitívne a zovšeobecňujúce, ale na druhej strane pomôžu veci lepšie pochopiť. Snažil som sa vyvarovať výkladu, kedy budete mať pocit násilného presvedčovania, ale pri tejto tematike a všeobecnom odpore voči náboženstvu sa možno tomu skutočne aj pri najlepšej snahe nevyhnem.

 Prečítať si ju môže každý, pretože je krátka a obsahuje iba základné princípy, no je určená najmä tým, ktorí poznajúc komplikovanosť prírodných procesov a stavbu živého organizmu nemôžu uveriť, že to všetko je dielom náhody, ale skôr preferujú myšlienku vyššej inteligencie, lebo pri slove Boh majú nie príliš publikovateľné pocity. Myslím si, že po prečítaní tejto knižky si mnohí z Vás budú musieť prehodnotiť svoju predstavu o Bohovi a svätom písme, no zároveň som si naproste istý, že predstava o náboženstve a fungovaní cirkví sa nielenže neprehodnotí, ale skôr potvrdí..

 

 

 

                     Prajem Vám dobré čítanie          Peter WHITE.

 

 

ÚVOD.

Na úvod si musíme povedať, že táto téma je pre každého dosť chúlostivá a citlivá no zároveň aj náročná. Nie je náročná na špeciálne vedomosti, veď nám

stačia všeobecné poznatky o prírode, o ľudskom tele, trochu životných skúseností a logické myslenie. Jej náročnosť spočíva v tom, že je to ako vykladať obrázok

z kociek. Pri tých zložitejších by sme sa dosť natrápili, keby sme nevideli hotový obrázok, ktorý máme vyložiť. V našom prípade je to podobné, lebo zmysluplný

obrázok dostaneme až po založení posledných kociek, iba že úloha je sťažená pre rôznosť a deformovanosť cirkví. Keby sme stáli pred kostolom a pýtali sa ľudí

na ich názory, s hrôzou by sme zisťovali, že ten obrázok má každý iný aj napriek tomu, že sú vlastne príslušníkmi rovnakého vyznania. Jeden z najhlavnejších

problémov prečo má väčšina ľudí skreslené vedomosti o Bohovi a svätom písme je tá, že prvé informácie dostávame ako malé deti a samozrejme aj na tej úrovni.

Potom neskôr počas dospievania, kedy dostávame, ako sa hovorí, prvé rany od života , zisťujeme, že to klasické  rozprávkové víťazstvo dobra nad zlom vôbec nefunguje, ba skôr naopak. Keď si ešte pozrieme dokumentárne filmy o pápežoch, ako svetsky si žili, aké obrovské majetky cirkev nadobudla, tak je nám oveľa

bližšia myšlienka, že si ľudia toho Boha iba vymysleli, aby mohli donútiť tých druhých k poslušnosti a vládnuť nad nimi..Ja si osobne myslím, že takéto chybné

konštatovanie, či definovanie vecí už asi zažil každý z nás. Je to najčastejšou doménou dospievajúceho človeka, kedy pri nedostatočných informáciách o niečom,

ale hlavne niekom, si vopred vytvorím určitú mienku, a to je úplne jedno či kladnú, či zápornú  a niekedy až po rokoch pri väčších životných skúsenostiach, alebo

presnejších informáciách sme potom milo, či nemilo prekvapení. Zisťujeme, že ten obraz, alebo ten človek je úplne iný než sme si mysleli. Niečo podobné sa

odohráva aj v tomto prípade.  O Bohovi a svätom písme si unáhlene vytvoríme určitý skreslený obraz, ale vďaka tomu, že náboženstvá sa vďaka cirkvi zmenili

na nepoznanie,  iba málo kedy sa k nám dostanú také informácie, ktoré by ten vytvorený obraz mohli zmeniť. V živote však niekedy nastanú situácie napr. nešťastie

v rodine, ťažká nevyliečiteľná nemoc, keď nás okolnosti donútia, aby sme hľadali na veci rozumné vysvetlenia. Kde však začať, ako sa k tej tzv. pravde dopátrať,

kde ju nájsť? Pochopiť všetky súvislosti iba čítaním svätého písma je úloha takmer nemožná. Kresťanstvo za tých 2000 rokov urobilo toľko prešľapov, že jeho

existencia na začiatku  XXI. storočia je hotovým zázrakom. Jej publikácie sú plné dogmatických tvrdení, proti ktorým niet odvolania, a plno nelogičností s ktorými

si človek nevie rady. Za tých pár tisícročí, počas inkvizície, muselo umrieť veľa skvelých ľudí, ktorí si dovolili mať iný názor. Na šťastie teraz sa už o svoj život

nemusíme báť kvôli iným názorom, ale na strane druhej vzniklo množstvo rôznych náboženstiev a siekt, ktoré samozrejme všetky o sebe tvrdia , že sú tie pravé.

 Doba je uponáhľaná, človek nemá nato čas, aby preštudoval všetky hlavné viery na svete od budhistickej, moslimskej, ortodoxne židovskej až po všetky vetvy kresťanskej. Väčšina podobných publikácií vychádza vždy z dogmatických právd, o ktorých nemôžeme vôbec zapochybovať a ak niečomu nerozumieme, alebo je niečo pre nás nelogické, tak sme odbitý frázou  „cesty božie sú nevyspytateľné“. Je to ako samotné bohoslužby plné kadidla, svätenej vody a latinčiny. V tom

tajomnom  prostredí veľkého kostola je to skutočná mystika. Väčšina ľudí tam chodí iba počas najväčších kresťanských sviatkov a tak je to pre nás skutočný

folklór. Táto knižka ako bolo uvedené v predslove , je osobitá v tom, že prvorado nevychádza z biblických dogiem, ale z nás a našich predstáv. Prvoradé sú naše

predstavy o stvorení, ako by sme to realizovali a až následne to budeme porovnávať so svätým písmom, ako nám vysvetľuje to božie stvorenie. Budeme rozoberať

rôzne témy,  ako obrázky na tých kockách, aby sme na záver mohli vyložiť dosť reálny a jednotný obraz, ktorý je zatiaľ u každého dosť rozdielny.

 

 

ČASŤ I. Kto alebo čo je to ten boh?

Prv než sa pustíme do stvorenia si musíme vyvrátiť celú spustu mýt a chybných predstáv o Bohu a náboženstve. Ľudstvo sa od pradávna  chcelo dozvedieť, ako asi

ten Boh vyzerá. Chybnou interpretáciou slov zo svätého písma  „Boh stvoril človeka na svoj obraz“ ho máme v mysli, či na obrazoch v kostole, ako starého bradatého deduška okolo ktorého poletujú anjelici. Keď vychádzame z textu stvorenia, že najprv nebolo nič až potom postupne začalo všetko vznikať, tak si Boh

musel vytvoriť určitý obraz, ako by ten človek mal vyzerať. V skutočnosti mu to aj chvíľu trvalo, kým sa dopracoval od tých strašidelných jašterov k žene, tej

krajšej polovičke ľudského pokolenia. Tento chybný výklad samozrejme doviedol cirkev ku úplnému poľudšteniu Boha aj čo do charakterových vlastností, nielen

výzoru. Samotné sväté písmo nám hovorí, aby sme nečakali, že sa v ňom dočítame bližšie informácie kto ten Boh je, ale nám skôr vysvetľuje, že to presahuje naše

intelektuálne schopnosti. Keď sa trocha zamyslíme nad veľkosťou samotného vesmíru, kde pomocou teleskopu na medzinárodnej vesmírnej stanici už vidíme do

vzdialenosti miliónov svetelných rokov, no nevidíme kde je jeho koniec. Poznajúc stavbu ľudského tela no nevediac, či aj niekedy budeme vedieť vytvoriť umelý

mozog a teraz za tým všetkým niekto stojí, tak skutočne nám to sväté písmo nemôže dať ani len príklad, že Boh je niečo ako. Možno teraz na začiatku tretieho

tisícročia, keby sa sväté písmo začalo písať, by sme už možno čosi aj pochopili, si  môžeme namýšľať, no pred niekoľkými tisícročiami to mohlo byť úplne zbytočné.

Mnohí z Vás sa v tejto chvíli asi zarazili, ako teda môže človek veriť v Boha a načo je nám náboženstvo, keď ani nevieme čo to vlastne je a či aj vôbec existuje.

Tu prichádzame k miestu, kde si musíme vyvrátiť celú hromadu klamstiev a zavádzaní, ktorými nás cirkev po tisícročia s prepáčením kŕmi. Máme chodiť do kostola a modliť sa za naše hriechy a prosiť Boha za odpustenie. Potom vidíme, že autobus s veriacimi smerujúci k pútnickému miestu havaruje a umierajú aj malé

deti.  Ak umrie človek v stredných rokoch  výborný rodič, vzorný manžel, obetavý človek, tak to je preto lebo si ho Boh prizval k sebe. Keď umierajú deti na rakovinu, či ich prevalcuje auto aj s kočíkom a či iná katastrofa, ktorá sa vymyká logike dobra a zla, má pre nás cirkev univerzálne vysvetlenie „cesty pána sú

nevyspytateľné“. Predsa nemôžeme všetkému rozumieť, ako to je , všetko také je pre nás tabu. Nemôžeme sa vôbec čudovať, že je čoraz menej veriacich, veď

takéto vysvetlenia by sme neprijali ani pred tisíc rokmi. Mnoho ľudí tvrdí, že jednoducho Boh nemôže existovať, ak dopustil toľkým krivdám na celom svete.

Vraždy počas križiackych výprav, vyvražďovanie pôvodného obyvateľstva v Amerike, svetové vojny, Stalinove čistky, holokaust židov, epidémia AIDS kde

umierajú malé deti, ktoré dedia nemoc po rodičoch. Proste keď si tie prvotné informácie o dobrom deduškovi, ktorí má všetkých ľudí rád a potrestá tých zlých

skonfrontujeme so životnými skúsenosťami a skutočnosťou, tak niet divu, že mnohí odmietajú čo i len existenciu Boha. Môžeme povedať, že väčšie percento

veriacich je buď mladších, ktorí sú ešte idealisti, alebo potom starších, ktorí sú vo veku, kedy ich čoraz viac zamestnáva otázka smrti. Aj ateisti sú v podstate

veriaci, lebo veria v niečo, čo zatiaľ nie je 100%-ne dokázané, ale je to rozumnejšie ako ten deduško. Veria v  náhodnú zmenu anorganického života na organickú,

kde vzniknutá bunka si povedala, že sa bude rozmnožovať čiže rásť, bude chcieť vidieť, počuť, cítiť... Ešte sa nevie ako k tomu mohlo dôjsť, ale pred niekoľko sto rokmi sme o mnohých veciach nevedeli a teraz už vieme. Je to teda omnoho reálnejšia viera, veď sa veda uberá míľovými krokmi. Nádej ,že sa to

v budúcnosti vysvetlí je nám o mnoho bližšia, než vysvetlenie cesty pána sú nevyspytateľné. V skutočnosti však percentuálne najviac ľudí patrí do tretej skupiny, ktorá síce odmieta Boha, lebo vďaka cirkvám sa im pri tom slove, ako sa hovorí, zježia všetky chĺpky na chrbte, ale čím viac veda zisťuje presnejšie informácie o

fungovaní prírodných zákonitostí a zložitosti živých organizmov, tým sú viac presvedčení o existencii akejsi vyššej inteligencie. Táto knižka je písaná hlavne pre nich,

aby sa zbavili tej fóbie pri slove Boh a spoznali, že ich svetonázor a odkaz, ktorý v sebe nesie sväté písmo je prekvapivo blízky. K tomu, aby sme pochopili ako

môžeme byť veriacimi a zároveň nevedieť čo to ten Boh je, si musíme povedať o svätom písme, ako vzniklo a o čom to vlastne je.

Sväté písmo sa začalo písať pred mnohotisíc rokmi od seba nezávislými osobami, ktorí tvrdili, že myšlienky, ktoré písali nie sú ich vlastné, ale vznikli na základe

sna, či iného videnia a mnohým veciam ani pri písaní vôbec nerozumeli. Týka sa to najmä proroctiev, ktoré väčšina z nás chápe, ako napríklad predstavy J. Verna

o tom, že keď vtáci vedia lietať, prečo by aj človek nemohol v budúcnosti podľa nich vytvoriť akýsi lietajúci stroj. Čiže proroci asi boli takí ľudia, ktorí vopred

vedeli dobre odhadnúť čo sa asi stane a ak sa im to  niekedy náhodou podarilo, čiže sa strafili, tak to bola veľká vec. Z biblických proroctiev však zistíte, že sa

v tomto prípade nejedná o žiadnu náhodu a napríklad predpovedať príchod mesiáša, na ktorého sa dokonca prídu pozrieť aj traja králi, to nemôže byť náhodný tip

ako v lotérii. Najprv však pekne po poriadku o čom to sväté písmo vlastne je. Keby sme to chceli čo najjednoduchšie definovať, tak je v prvom rade o zámere

Boha pri stvorení, potom o dejinách židov od Adama a Evy až po Ježiša Krista. Pomocou božích prikázaní aj rady do života, ktoré máme chápať skrze Ježišov život, no a na záver aj proroctvá, z ktorých sa už mnoho udialo, ale mnohé nás iba čakajú. Najdôležitejšie pre nás sú dve témy a to prvotný zámer pri

stvorení sveta a potom tie rady do života upresnené Ježišom. Zatiaľ ich nebudeme podrobne rozoberať a o nich budeme rozprávať bližšie pri konfrontácii s našimi

predstavami o stvorení. Zatiaľ si povieme iba toľko, že ani samotné stvorenie, ani tie rady do života nám nie sú podané ako rozkazy riaditeľa na výrobnej porade,

ale skôr ako rady otca svojmu dieťaťu. Preto ak radíme svojmu dieťaťu, aby sa nehralo so zápalkami, nožom, so sklom ..., tak naša osoba nie je vôbec podstatná.

Môžeme byť vysoký či nízky, chudý či tučný, pekný či škaredý,  to nie je o našej osobe. Náboženstvá nám žiaľ naviedli predstavu, že dobro konáme aby sme sa

páčili Bohu a zato potom budeme odmenený posmrtným životom. Je to podobné, ako keď chceme aby sa naše dieťa lepšie učilo a tiež vymýšľame rôzne stimuly.

Dostane v škole jednotku, tak ho za to odmeníme, no v skutočnosti vieme, že sa neučí kvôli nám, ale jedine pre seba. Boh nám prostredníctvom svätého písma tiež

zanechal tie rady nie pre svoje potešenie, ale pre dobro nás všetkých. My však konáme, ako by sme to za každú cenu robili len pre neho. Najlepším príkladom sú

moslimovia, lebo tí sa dokážu hoci aj pól dňa hádzať o zem pri svojej modlitbe na tom koberčeku, no a potom odpália bombu kdesi na trhovisku, kde zahynie

veľa nevinných ľudí. Potom sa vrátia na svoj koberček a je všetko odpustené. Takéto príklady, tiež tak markantné, sme mali aj v kresťanstve, veď vyvražďovanie počas evanjelizácie to je tiež, ako sa povie, dosť silná káva. Je to ako by sa naše dieťa chovalo vzorne iba do dovŕšenia dospelosti a potom ako opustí

rodinu, by sa mal z neho stať najväčší grázel. Preto sa od takéhoto náboženstva odvracia stále viac ľudí. Na jednej strane máme povznášajúcu hodinku pohody, lásky a spolupatričnosti v kostoloch a na druhej strane klamstvá, podrazy a nenávisť v reálnom živote. Vyzerá to navonok ako dve nezlučiteľné veci, no ako mohla

vzniknúť takáto schizofrénia v našich mysliach o tom si povieme neskôr. Na záver tejto časti si povieme ešte niečo na tému proroctiev, pretože je v nich ukrytá myšlienka tzv. osudu, ktorá nám, ako sa povie, tiež nedá spať. Na jednej strane máme ateistov, ktorí krútia hlavami, čo je to za nezmysel mať vopred predurčenú

budúcnosť a na strane druhej veriaci, ktorí veria v osud. Vysvetlenie je síce iba teoretické, ale pochádza od vedeckej kapacity a preto je to na zamyslenie aj pre

ateistov. Einsteinova teória relativity nám jasne hovorí, že čas je relatívna veličina, čo sa odvtedy aj dokázalo pokusmi s atómovými hodinami, s ktorých jedny ostali

na zemi a druhé obleteli na lietadle zem a samozrejme neukazovali rovnaký čas. Na základe tejto teórie vzniklo aj množstvo sci-fi filmov, kde aktéri cestujú v čase,

takže teoreticky možné no, prakticky zatiaľ nonsens. Aj naše sny sú v podstate akoby proroctvami, lebo cez  ich symboliku sa v snároch dočítame, čo nás môže v

živote postretnúť. Možno sa mnohí z Vás ohradia za také nevedecké vysvetlenie, že vraj sny a budúcnosť, ale kde potom zaradíme také príklady, kedy sa niekomu

prisní niečo z budúcnosti. Na prvý pohľad sa to zdá, ako sa hovorí, chytené za vlasy, ale sú jedinci, ktorým sa to stalo. Prisnil sa im sen, proste nič mimoriadne a až po čase, keď to aj prežijú im to vlastne dôjde. Toto všetko, čo sme si zatiaľ o proroctvách  povedali, nám nijako nedokazuje, že je všetko vopred určené,

iba ukazuje, ako by sme pomocou špeciálnej technológie mohli vidieť do budúcnosti. Zatiaľ však takú technológiu našťastie ani nemáme a ani by sme ju mnohí nechceli  mať. Vedieť dopredu svoj život to by bola strašná nuda. Životy si našťastie riadime sami, iba navzájom si ich trocha ovplyvňujeme.

Máme zatiaľ prvé informácie do našej vykladačky, z ktorých vieme o Bohovi, ktorí inšpiroval ľudí k napísaniu svätého písma, a z ktorého vieme, že je to pre nás

zatiaľ  nedefinovaná vyššia inteligencia. Dozvedeli sme sa aj to, že pre náš život sú dôležité jeho rady a nie jeho osoba. Teraz už prejdeme na najzaujímavejšiu časť,

ktorou je stvorenie.

 

ČASŤ II. Stvorenie..

    Samozrejme nemám na mysli stvorenie vedecké, od aminokyselín, bielkovín, enzýmov,... až po génom. Budeme sa snažiť iba teoretizovať, ako by sme to robili

namiesto Boha, keby sme mali jeho schopnosti. V prvom rade by sme sa snažili dodržať snáď v dnešnej dobe najdôležitejšie kritérium a tým je diskriminácia. Preto

by sme museli všetkých ľudí na zemi stvoriť rovnako pekných, šikovných, inteligentných,... slovom boli by sme všetci ako klonovaní. Z hľadiska diskriminácie by to

bolo všetko v poriadku, nikto by nebol ani krajší ani múdrejší. Pre istotu by sme sa aj volali rovnako,  napríklad muži Adamovia a ženy Evy, aby sa nemohlo povedať, že jeden je Adam a ten druhý Dezider, jedna je Eva a tá druhá Klotilda, hoci to je otázka vkusu a  každému sa páči niečo iné. Ako vidíme bolo by to dokonalé, nikde žiadna diskriminácia, ale asi by to bolo dosť fádne, lebo samozrejme aj oblečenie by sme museli mať rovnaké. To by bola hrozná nuda toľko rovnakých ľudí na hromade a preto takéto stvorenie by sme radšej nerealizovali. Predsa len to božie stvorenie má niečo do seba. Rodíme sa, ako sa povie, zo

všetkého troška,  vysoký aj nízky, chudý aj tučný, pekný aj škaredý,... Ak si to však premietneme do reálneho života a zoberieme extrémne krajné príklady tj. na

strane jednej, človeka z finančne zabezpečenej rodiny, povedzme zo západnej Európy a na strane druhej, zo zaostalého sveta, povedzme z Afriky. Samozrejme sa

dá všetko obrátiť aj hore nohami, veď jedinec narodený do bohatej rodiny sa môže počas puberty zamotať do drogovej  spoločnosti, ten v chudobe môže byť odhalený talentovaný bežec a všetko je úplne inak. Pre náš príklad si preto musíme zobrať už prežité životy . Jeden normálny v blahobyte a ten druhý  krátky o hlade a smäde. Ateisti môžu povedať, veď to tak chodí, to je život. Niekto má šťastie a ten druhý smolu. Najhoršie vysvetlenie na túto situáciu majú veriaci,

lebo ich cirkev upokojuje slovami „to nič, že žijete v chudobe, lebo čím viac trpíte tu na zemi, tým sa budete mať lepšie v nebi“. Potom je človek na pochybách,

kto je na tom lepšie. Boháč, ktorý si požije povedzme 80 rokov tu na zemi v pohode, ale potom večný život už nebude mať tak dobrý, ako chudák z Afriky, ktorý

si vytrpí povedzme 10 rokov tu na zemi. Proste hotová nočná mora, keď si predstavíme ten diferencovaný život tu na zemi, hoci už otrokov a poddaných nemáme.

Cirkev nám predostiera víziu, že aj, ako sa povie, na druhom svete budeme mať hierarchiu, kde sa najlepšie budú mať ľudia veľa trpiaci a veriaci, no a naopak

najhoršie to budú mať bohatí a do kostola nechodiaci. Skutočne môžete sami vidieť, že byť ateistom je omnoho reálnejšia viera. Väčšina z nás, ktorá verí v tú

vyššiu inteligenciu sa nemôže uspokojiť, tak primitívnym vysvetlením. Predstaviť si Boha, ako nás tam triedi podľa zásluh, skutočne skvelý scenár ku komédii.

Riešenie by aj bolo a je to logické, síce pre kresťanov prekvapivé, ale je o tom aj zmienka v svätom písme. Ako si neskôr povieme je to vlastne odkaz Ježiša

Krista a je to vždy nový a nový život, pre nás skôr známy z výrazu reinkarnácia. Na to aby svet zostal taký pestrý, ale zároveň aby sme pri tom nikoho nediskriminovali sa človek musí rodiť do vždy nových životov, aby bol aj pekný aj škaredý, šikovný aj menej šikovný.... Takéto životy potom samozrejme prinášajú

so sebou rôzne životné situácie, v ktorých sa môžeme vždy zdokonaľovať. Dnešný svet je tak uponáhľaný, že máme čoraz menej času na druhých a sme až  tak zahĺbený do svojich problémov, že sa iba málo kedy učíme, ako sa povie, z chýb druhých. Preto je to ideálne riešenie prežiť život v chudobe aj bohatstve, nešťastí

aj v šťastí, v chorobe aj zdraví,... Keď sme už spomenuli logiku tých životov, tak k nej môžeme pridať aj znečistenie životného prostredia. Už som od mnohých

počul vyjadrenia, ako je tá príroda zdevastovaná, ako ťažko sa bude žiť ďalším generáciám. Logika nám však hovorí, že by to bolo dosť zle vymyslené,  keby za teraz žijúcich pykali ich potomkovia a preto Vás asi nepoteší toto poznanie. Je to samozrejme tak, ako sa povie, čo sme si navarili, to si aj zjeme. Mnohí z Vás asi

teraz hovoria, no dobre je to logické, ale potom prečo o tých prežitých životoch nič nevieme. Je to podobné, ako keď sa nás cirkev pokúša presvedčiť, aby sme

konali dobro, lebo ináč nás Boh potrestá. Keby to tak naozaj bolo, urobili by sme zlí skutok a vzápätí by sa nám za to niečo zlé stalo, tak by sme dobro nekonali

z vlastnej vôle, ale zo strachu pred božím trestom. Keby sme o svojich životoch vedeli, tiež by sme sa pred ním pretekali, kto bude najlepší. Mohla by však aj vzniknúť situácia, kde by sme spoznali človeka, ktorý nám v predošlom živote niekoho zavraždil, alebo dokonca nás a asi by sme sa nezdržali okamžitej pomsty

Aj samotná predstava by bola komická, keby sa malé dieťa narodilo s vedomosťami niekoľkých životov a už pri pôrode s ním komunikoval zdravotný personál..

Možno je to takto najlepšie, vždy začíname s čistým nepopísaným listom. Mnohí by radi oponovali, že keby sme o všetkom vedeli, tak by sa neudiali také zverstvá

ako násilná evanjelizácia, všetky vojny, vyvražďovanie indiánov, holokaust židov,... Neskôr však pochopíme, že aj pri tom platí to klasické „všetko zlé je na niečo

dobré“. Zatiaľ je to naše stvorenie asi totožné s tým božím, iba o tých viacerých životoch nič nevieme. Teraz si povieme o božom stvorení, ktoré je na začiatku

svätého písma. Pôjde nám o princíp a nebudeme bazírovať na drobnostiach. Mám na mysli známy americký súdni proces, kde stáli proti sebe katolícka cirkev

kontra profesor, učiaci na škole biológiu podľa Darwinovej teórie evolúcie. Tam sa cirkev stala terčom výsmechu pre hru so slovami. V svätom písme sa píše, že

Boh stvoril slnko na tretí deň, tak ako mohli prejsť dva dni, keď bez slnka nemáme ani deň ani noc. Samozrejme je nám všetkým jasné, že tie dni mohli trvať aj

tisícky rokov a v tomto prípade je vysvetlenie iba obrazné. Teraz už naozaj o tom božom stvorení. V svätom písme sa za každým dňom stvorenia píše „a Boh videl,

že je to dobré“, to by možno aj po piaty deň mohlo zostať, veď čo prírodovedný dokument, to konštatovanie, ako to v tej prírode dokonale funguje. Skutočne nikde žiadny odpad, ani silonový sáčok, ani PET fľaša, či atómový odpad. Ešte aj výkaly sú bakteriologicky rozložené. Síce sme svoje prostredie už poriadne zamorili, ale väčšina zvierat je ešte zdravá. Pes sa v zime vyvaľuje na snehu, no nie je vôbec prechladnutý. Naproti tomu človek, vrchol evolúcie, je  čoraz chorľavejší. Keby to sväté písmo bolo napísané, ako som hovoril, po piaty deň bez zmeny, ale šiesty už zmenený „ a šiesty deň Boh stvoril človeka, ale videl, že

mu to vôbec nevyšlo a preto už siedmy deň radšej nič nerobil“, tak by sa tomu dalo rozumieť. Ani my by sme asi nestvorili zvieratá zdravými a ľudí chorľavými

s cukrovkou, vysokým krvným tlakom, alergiou či dokonca rakovinou. Keby sme sa malé šesť ročné dieťa opýtali, že pred sto rokmi ľudia nemali ani tabletky,

ani injekcie, ani RTG, EKG, EEG,ani... a teraz už všetko máme. No tak kedy boli ľudia zdravší?  Samozrejme by odpovedalo, teraz. A skutočne, keď sa pozrieme

na štatistiku priemerného veku, tak ten sa predlžuje čoraz viac, ale za cenu, že čoraz viac mladých ľudí je od narodenia už liekovo závislých a ani si nechcem

predstaviť, čo by tu bolo v prípade väčšieho vojnového konfliktu. Potom by sme pre ľudí nestvorili taký nedotvorený svet, bez teplej vody a ostatného komfortu,

aby si potom všetko museli vymýšľať sami. V prípade, že by sme to tak aj robili, iste by sme do toho vstúpili, keby sme uvideli, že to ide nesprávnym smerom.

Byť na mieste Boha v momente by som do toho zasiahol, keby som videl ľudí vyrábať si zbrane a to nielen atómové. Takže ďalšia otázka pre naše dieťa, pred

tisícimi rokmi ľudia nemali ani bicykel, ani auto, ani rádio, ani televízor, ani... a teraz už majú. No tak kedy boli ľudia šťastnejší? Odpoveď je dúfam každému jasná,

že teraz, veď máme skoro všetko po čom zatúžime, alebo je to stále relatívne a chceme vždy to čo v ten moment nemôžeme ešte mať. Týmito príkladmi som nechcel

tvrdiť, že ľudia boli pred rokmi oveľa zdravší a šťastnejší, lebo je to ako vidíme relatívne. Chcel som tým iba poukázať na princíp vecí. Božie stvorenie bolo dokonalé v každom smere, iba ľudstvo si myslí, že musí všetko dotvoriť. Boh nás tu nechal bez pepsi coly a hamburgeru, aby sme všetok komfort museli vymýšľať.

Už máme autá, lode, lietadlá, mikrovlnky, mobily,... pomaly všetko na diaľkové ovládanie, jedlá od výmyslu sveta. Ľudstvo sa ženie dopredu míľovými krokmi,

vždy novšie a novšie objavy, ale akoby sme stáli na mieste, či išli dozadu. Dopravnými prostriedkami znečisťujeme svoje životné prostredie tak, že ak s tým niečo

neurobíme klimatické zmeny budú tak veľké až sa môžeme dostať na pokraj vyhynutia. Vo vyspelých krajinách je toľko jedla, že minimálne jedna tretina obyvateľstva je obézna a stojí ďalšie obrovské financie ich liečenie, či chudnutie. Proste to sväté písmo je buďto zle napísané, alebo potom je chyba úplné inde.

V ďalšej časti sa budeme venovať tomuto problému, či je chyba v stvorení, či pre ateistov v evolúcii.

      

ČASŤ III. Základný konflikt..

      Teraz prichádza časť, ktorá je pre nás najzábavnejšia, ako rozprávočka pre neposlušné deti. Je tak detinská, že ak sa s ňou stretávame pri čítaní svätého písma, alebo v kostole pri omši, tak sa dobre zasmejeme a ani nás nenapadne ako je dôležitá. Príbeh Adama a Evy s hadom a jablkom múdrosti je vlastne kľúčom

k pochopeniu nášho krvopotného života tu na zemi, s chorobami a vojnami. Ak vychádzame z božieho stvorenia, že bolo dokonalé aj bez mikrovlnky či mobilu,

tak Adam s Evou mali život ako malé deti. Stačí sa rozpamätať na tie zlaté časy, keď nás netrápili žiadne problémy čo si oblečieme, obujeme, čo budeme jesť a piť,... Ich úlohou bolo tešiť sa zo života a obdivovať ho, ako tie kvietky pekne voňajú, vtáčiky štebocú, stráne hýria farbami,... Boh nechcel aby ľudia boli múdrejší, lebo vedel, že to ku šťastiu nepotrebujeme, ba práve naopak. Veď na príklade sme si povedali, že pred tisíc rokmi sme toho mali o mnoho menej a či

sme teraz šťastnejší, asi nie. Mnohí možno hovoria že predtým bol život oveľa jednoduchší a ľudia sa vedeli tešiť aj z maličkostí. Boh vedel aké dôsledky prinesie

pre ľudí múdrosť. Múdrejší a šikovnejší budú mať viac, ako tí druhí a preto nastanú rozdiely. Delenie spoločnosti prinesie rôzne spoločenské zriadenia no a ďalej

vojny, revolúcie či iné nepokoje. Boh teda vedel, prečo zakazoval Adamovi a Eve jesť zo stromu múdrosti. Jeden z anjelov ich však ako had  presvedčil, aby

ochutnali to jablko a stanú sa aj oni mocnými všetkého vediacimi ako sám  Boh. Cez tento rozprávkový a trochu komický príklad je nám prostredníctvom svätého písma podaný ten základný konflikt medzi Bohom a ľuďmi, ale najmä anjelom. Aby sme pochopili reakciu Boha, tak si tiež vymyslíme príklad otca so synom. My

keď vidíme dieťa hrať sa zo zápalkami, tak mu to tiež zakazujeme, ale keď nás nepočúva, tak sme nútený tvrdo zakročiť, lebo sa bojíme o jeho zdravie či dokonca

život. Boh si tiež mohol vybrať túto cestu, že nás bude trestať za každý zlý skutok, ale potom by sme boli dobrý iba zo strachu pred trestom a nie z presvedčenia.

Tým, že nám Boh umožní prežiť viac životov a nemusíme sa báť smrti, nič sa tým neskončí, máme možnosť zbierať skúsenosti. Aj naše dieťa, keď mu niečo zakazujeme, ale nemusíme sa báť ohrozenia života, tak ho tiež  necháme, aby sa učilo z vlastných chýb. Cirkev nás učí, aby sme boli dobrý, lebo ináč nás Boh

potrestá, ale sami vidíme, že v živote to tak vôbec nie je. Ako som písal stávajú sa nešťastia, ktoré touto logikou nevieme pochopiť. Sväté písmo hovorí, že Boh

keď zistil, že ho Adam s Evou neuposlúchli, tak im povedal s akou ťažkou krvopotnou prácou budú musieť žiť a obrábať svoje polia a vyhnal ich z raja. Ľudstvo

teraz prežíva to obdobie, kedy nás Boh akoby opustil a učíme sa nielen to, že sa máme  mať navzájom radi, ale hlavne to, že múdrosťou sme nič nezískali. Poznáte

iste ľudovú múdrosť „keď budú na zemi žiť len dvaja, ani tak nebude spravodlivosť“. Najviac to platí u mladých ľudí, najmä v puberte, keď sa stávame najmúdrejšími na celom svete a všetko vieme najlepšie. Roky života nás však naučia a umierame v pokore. Život ľudstva je podobný, namýšľame si, že prírodné

zákony sa nás vôbec netýkajú. Pretvárame tok riek, ničíme lesy, znečisťujeme svoje prostredie. Pred tisícročiami ľudia sledovali prírodu a učili sa z nej. Teraz nemáme nato čas a ani sa prirodzene nestravujeme, všetko máme ošetrené E-čkami, aby nám to dlho vydržalo. Keby nám niekto pred sto rokmi ponúkal polročné

mlieko, asi by sme mu ho vyliali na hlavu. Robili sa pokúsi s pasterizovaným mliekom, ktorým kŕmili teliatka. Tie ktoré cicali mlieko od matky boli zdravé no a tie,

ktoré dostávali pasterizované,  žili maximálne 60 dní. Choroba šialených kráv je tiež reakcia na kostnú múčku, s ktorou sa kravy v prírode nemôžu nikdy stretnúť.

Tao-isti v starej Číne sledujúc prírodné deje vytvorili teóriu jin-jang, čiže rovnováhy vo vesmíre. Moderná veda to dávno zavrhla, pretože už vieme aj o neutrálnej

zložke atómu. Dávno si mysleli, že sú sily iba dve + a -, alebo ináč sila rozpínajúca a sťahujúca. V podstate je však úplne jedno koľko je tých zložiek, základom je

rovnováha. Tak ako je rovnováha vo vesmíre medzi jednotlivými telesami, taká je aj v atóme. Pri jadrových elektrárňach vidíme, akú energiu uvoľníme porušením

rovnováhy v atóme. Tao-isti túto rovnováhu predpokladali aj v strave, veď to logicky z toho vyplynie. Určité potraviny majú v sebe silu jin a tie druhé jang. O neutrálnej vtedy ešte nevedeli a možno sú to vlákniny, ktoré sú nestráviteľné a slúžia ako prečisťovače našich čriev. Nás sa však nič netýka a jeme jednu chemikáliu za druhou, o žiadnu rovnováhu nestojíme. Pri sledovaní dokumentárneho filmu o aminokyselinách žasneme, ako tieto svojim zložitým tvarom pekne zapadajú do seba ako legá a vytvárajú rôzne bielkoviny. Vzápätí však sme schopný pozlievať rôzne chemikálie a vytvoriť si umelé vitamíny, a rozvracať rovnováhu

v našom tele. Sme neustále obklopovaný rôznymi bacilmi no imunitný systém zvierat sa s tým vysporiada a náš, vrcholu tvorstva, či evolúcie, je hneď chorí. Geneticky nie sme všetci rovnaký a preto sa stáva, že niekto pije alkohol a fajčí no dožíva sa vysokého veku, a niekto žije striedmo no umiera oveľa skôr. Preto mnohí odmietajú také tvrdenia a preferujú myšlienku, že človek by mal jesť všetko čo mu chutí. Viem, že to stojí veľké sebazaprenie, ale odporúčam takým, aby

vyskúšali aspoň 4 týždne bez cukru a potom nech si dajú cukrový deň so zákuskami a uvidia o čom tu píšem. Stravovať sa makrobioticky, alebo ináč prirodzene,

je pre nás náročné, lebo sme naučený sa stravovať z polotovarov a silných ochucovadiel. Čas nemáme nanič a preto moderná kuchyňa je rýchla a jednoduchá.

Aj liečiť sa chceme rýchlo, pár tabliet a už to chceme mať za sebou. Liečenie prirodzenou a vyváženou stravou je o to pomalšie, 4 až 6 týždňov do prvých príznakov zlepšenia, ale bez vedľajších účinkov. Keď sa 25 rokov nesprávne stravujeme nemôžeme čakať úspech za týždeň. Pri svojej reprodukčnej činnosti tiež

zabúdame na prírodné zákonitosti, že sme kópiami originálu a ako vieme kópia je vždy o niečo horšia ako originál. V prírode má potomkov vždy ten najzdatnejší

jedinec a preto sú kópie s najmenším poškodením. U človeka ten prirodzený výber neexistuje, lebo ako sa povie, láske nemôže stáť nič v ceste, ale to je ešte všetko

málo. Príroda sa snaží sama zabrániť, aby chorľavé jedince mali svoje potomstvo, ale ľudia sa oplodňujú v skúmavkách a ešte sa niekedy využíva inštitút náhradnej

matky, keď to dieťa vynosí niekto druhý. Keď siahneme po logike, tak pre nás by bolo logickejšie, aby sa deti rodili do vyspelejších krajín, kde sú lepšie životné

podmienky. Ako je to možné, že v zaostalých krajinách sa iba zriedka nájdu neplodné páry. Ja sa bojím, že aj naši domáci maznáčikovia pomaly dopadnú ako my.

Psom aj mačkám dávame tiež umelé granule, aby sa im leskla srsť a čo ja viem čo ešte a za sto rokov budú tiež ako ľudia. Keby Boh povedal Adamovi a Eve, že

ak budete jesť zo stromu múdrosti, potom budete vymýšľať rôzne trvanlivé jedlá, ktoré porušia rovnováhu vo vašom tele a privodia choroby, tak asi by tomu

neuverili. Preto, ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. My to musíme prežiť, aby sme sa to naučili. Ľudstvo možno zažije genetickú degeneráciu, ktorá by

sa normálne stala za milión rokov a zistí, že namiesto aby sa evolúciou človek posunul o čosi dopredu, vymrie. Optimistickejšia verzia je rozlúsknutie genetického

kódu, lenže to bude o jeden problém na viac. Bohatí budú zdravší a krajší, no a chudobní chorľavejší a škaredší, lebo ako vieme klonovanie a liečenie kmeňovými

bunkami nie je halierová záležitosť. Keď sme pri téme múdrosť, tak môžeme trochu teoretizovať, prečo Adam s Evou iba ochutnali to jablko múdrosti  a prečo

nezjedli všetky jablká zo stromu. Podľa vedcov je ľudský mozog využitý približne na 2-3 % iba u géniov pracuje asi 4-5%. Viete si predstaviť tú nudu, keby naše

mozgy pracovali na plnú kapacitu. Všetko na svete by sme poznali, každú galaxiu vo vesmíre ako vyzerá, možno menovite každého na zemi, čo robí ...Manželstvá

by tiež neexistovali, veď milovať niekoho to je strašne primitívny pud. Rozprávať by nám mohli mnohí, keď skončí tá veľká láska a sami sa čudujú ako s tým druhým mohli toľko rokov žiť. Iste poznáte ten klasický výrok „kde som mal-a oči keď som si ťa bral-a“. Príklady na to máme už teraz, keď sú ľudia inteligentnejší

a do manželstva sa im veľmi nechce. Ďalej si mažme uviesť napríklad, čo tak zahrať si šachy. Asi nie, lebo by stačilo vedieť kto má biele figúrky a koniec partie.

Najhoršie je, že ani losovanie figúrok by nemuselo byť, lebo podľa NOSTRADAMUS-a už zanedlho príde čas, kedy ľudstvo rozlúskne záhadu tzv. chaosu a

zaniknú aj lotérie aj stávkové kancelárie. Ja skutočne neviem, čo by ľudia robili, ak by všetko vedeli. To, ako sme si na príkladoch ukázali, či máme mikrovlnky, či

iné výdobytky modernej doby nám ku šťastiu nepridá. Pokiaľ budeme žiť v spoločnostiach, kde naše danosti pri narodení budú prvotným predpokladom uplatnenia sa v živote, tak aj v roku 3000 budú ľudia s vlastnými raketami, ktorí budú cestovať na výlety po planétach a ľudia, ktorí obrazne povedané pôjdu pešo

na Mesiac. Spoločnosti, v ktorých žijeme sa nesnažia danosti pri narodení vyrovnať, ale ešte viac zvýrazniť. Najlepší príklad nato sú súťaže Miss, kde víťazka dostane balík peňazí, auto, cestu okolo sveta, kozmetiku a pod. Príde cirkev a potom nás presviedča , že sa nemáme honiť za majetkom a máme sa mať radi, čo je vlastne pravda, iba sa k nej ťažko dopátrame, keď naša spoločnosť je na každom kroku o peniazoch.

.        V ďalšej časti si povieme o Ježišovi Kristovi, ktorý na toto všetko počas svojho života poukazoval, ale za to musel zaplatiť životom.

 

 

ČASŤ IV. Prečo musel Ježiš umrieť?

      Boh sa zjavoval ľuďom v snoch a rôznych vidinách od Mojžiša až po Ježiša. On bol posledný, cez ktorého nechal pre ľudstvo svoje odkazy a tým vlastne

akoby dovŕšil to odovzdanie všetkých tých informácií nám potrebných k životu, hoci sa mnohím bude zdať, akoby úplne zbytočne trpel na krížy. Boh videl, že

hoci sa jeho pomocou starý zákon napísal, ľudia nežijú podľa neho. Akoby teória zo svätého písma a život ktorý ľudia žijú, boli dva úplne nezlučiteľné svety.

Život Ježiša Krista však ukázal, že návod zo svätého písma sa dá aj realizovať a nie je to iba teória. Preto píšem, že akoby bol zbytočne trpel, lebo je to stále

rovnaké. V kostoloch krásne reči a reálny život úplne iný. Dokonca aj cirkev nás presvieča, že ten jednoduchý a prirodzený život dokázal žiť iba boží syn a nie

my, ľudia plný kazu a hriechov. Pre cirkev je aj malé ešte nepokrstené dieťa nositeľom Adamových a Eviných hriechov a v prípade umrtia nemôže do tzv. neba.

Človek by logicky povedal, že to malé dieťatko je ešte čisté ničím nepoškvrnené a tu zrazu je to najväčší hriešnik. Nemôžme sa teda čudovať, že byť veriacim

na začiatku XXI. storočia je hotová komédia. Ježišov život bol teda dôkazom , že božie stvorenie je dokonalé a dá sa tak žiť. Nenarodil sa ako kráľ, či iný panovník, ale ani ako superman. Mal síce danosti od Boha a liečil, ba dokonca aj oživil, ale nevyčaril si ani majetky ani zbrane aby sa zachránil pred smrťou.

Jeho rady apoštolom sú často citované v kostoloch „Pozrite sa na božích vtákov, ani neorú ani nesejú a neznášajú obilie do sýpok a predsa vyžijú, tak čoho sa

bojíte vy ľudia, že Vás by nemal Boh tak rád ako ich. Bojíte sa čo si oblečiete, no pozrite sa na lúčne kvety ani nepradú ani netkajú a predsa ich Boh obliekol

do najpestrejších šiat na svete. Čo sa staráte čo bude zajtra, veď dnešok má dosť problémov, netrápte sa zajtrajškom.“ Jednoznačne sú to rady k čo najjednoduchšiemu životu, veď hromadiť majetky to je celá hromada ďaľších a ďaľších starostí, čo vedie k diferencovanosti medzi ľuďmi a následne ku závisti

a nevraživosti. My sa na to samozrejme dívame z pohľadu modernej doby, ako na nejaký blud. Hádam by sme nemali žiť ako bezdomovci a nestarať sa o svoju

budúcnosť. Mám skôr na mysli ľudí na tzv. kresťanských farmách. Ide o ľudí, ktorým bola podaná pomocná ruka a žijú ako v židovských kibucoch. Všetko si

vypestujú, postavia a opravia. Ich cieľom nie je podnikať a hromadiť majetky, iba pracovať pre svoju spotrebu. Je to ako v dokumentárnom filme, kde sa vyberú

do zaostalejších krajín a potom sú z toho prekvapení, ako sa vedia tí ľudia zo všetkého radovať. Najnebezpečnejším Ježišovým učením bolo to, že ľudia majú slúžiť iba Bohu. Žiaden cisár, či kráľ, alebo iný panovník a samozrejme tým mal na mysli aj rôzne zriadenia, nám nepomôžu, lebo to bude vždy vláda jedných nad

druhými. Máme demokraciu, kde politici teoreticky nevládnu nad druhými, lebo z prekladu sú to naši sluhovia a predsa to tak necítime. Kapitalizmus nás tiež

nevykorisťuje, lebo teoreticky je to rozdelenie pracovného trhu podľa schopností a predsa to tak necítime. Podľa Ježiša máme žiť skromne a jednoducho pri

dodržaní božích prikázaní, no proste hotová anarchia si asi mnohí z Vás pomysleli. Skutočne ak nedodržíme to pravidlo prostého života, tak nebyť policajného štátu, ako USA mnohí nazývajú, asi by sa polovica vystrieľala, keby prestal existovať štát a poriadok by sme prenechali na svedomie ľudí. Ježiša neukrižovali

preto, lebo prehlasoval, že je božím synom, veď aj teraz máme ľudí, ktorý tvrdia o sebe, že sú Bohom, Napoleonom,... Ak nie sú na svoje okolie nebezpečný, tak

ani nemusia byť zavretý na psychiatrii. Neukrižovali ho ani preto, že hlásal lásku a porozumenie medzi ľuďmi, veď by neboli žiadne vojny. Skutočne najväčším nebezpečenstvom pre farizeov a vysokopostavených bola strata moci nad obyvateľstvom. Tento strach nad stratou moci bol tak veľký, že hoci z proroctiev zo

svätého písma vedeli o príchode mesiáša, veď aj traja králi z východu ho prišli pri narodení pozdraviť, aj tak ho chceli rýchlo umlčať, než sa jeho učenie mohlo

veľmi rozšíriť. O správnosti tochto výkladu svedčí aj skutočnosť, ako zaobchádzali so šíričmi jeho učenia v starom Ríme. Ako všetci dobre vieme, najčastejšie končili ako potrava pre šelmy v rímskom koloseu. Kresťanstvo sa muselo zmeniť na strašiaka ľudí, aby mohlo byť akceptovateľné vladármi. Zavedením strachu

pred Bohom za naše hriechy a umlčaním trpiacich slovami „čím viac trpíte tu na zemi, tým sa budete mať lepšie v nebi“ sa stalo pravou rukou mocných vládcov.

Cirkev nadobudla za krátky čas obrovské majetky a moc jednak odpuskami ale aj darmi od panovníkov. Mať takého dobrého pomocníka, ktorí umlčí hnev ľudí

to je k nezaplateniu. Počas inkvizície umlčala spústu inteligentných ľudí, ktorí videli, že to Ježišovo učenie sa s reálnym náboženstvom na seba ani nepodobá.

Boli síce ešte snahy zreformovať cirkev, ale moc nad ľuďmi bola vždy silnejšia. Rôzne náboženstvá sa teraz už podobajú skôr na politické strany, ktoré tiež hlásajú,

že sú tie jediné pravé a majú na všetko riešenie. Ďaľším dôkazom Ježišovho tzv. anarchizmu je aj fakt, že židia, ako som písal, vedeli o jeho príchode a hoci dočasne si nemohli byť úplne istý či on je ten správny, lenže medzičasom sa potvrdilo ďaľšie proroctvo, ktoré hovorilo o zániku židovského kráľovstva a o ich roztrúsení sa po celom svete. Jednoducho už nemuseli na nikoho čakať, lebo Ježiš bol tým správnym mesiášom a predsa väčšina židov ostala ortodoxná, iba malé

percento sú kresťania a to najviac vracajúci sa z rôznych kútov sveta po vzniku Izraela. Je to o to viac divné, že niekedy až fanaticky dodržujú božie zákony, veď sú schopný nechať zhorieť vlastný dom, ak sa to stane v sobotu, keď sa nič nesmie robiť a v božieho syna neveria. Ježišov život nám bol teda príkladom, ako

zrealizovať boží zámer počas života a svojim vskriesením nám ukázal aj to, že smrťou sa nič nekončí. Boh ho mohol zachrániť pred ukrižovaním, ale ako by nám ukázal to znovuzrodenie. Nebola to typická ukážka reinkarnácie, lebo to by museli apoštoli hľadať znovunarodeného Ježiša, ako to robia budhisti po smrti svojho

lámu. Ježiš mnohokrát hovoril svojim apoštolom o znovunarodení a pripravoval ich aj na svoje vskriesenie. Po smrti sa im mnohokrát ukázal v inej podobe než svojej. Napríklad aj ženám idúcim jeho telo zabalzamovať ich oslovil pri hrobe „prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi“. Neveriaci Tomáš má meno tiež preto, že

hoci im o tom Ježiš hovoril, nechcel tomu uveriť, až  keď ho uvidel vo vlastnej podobe s ranami na tele. Cez tieto rôzne podoby im chcel ukázať to učenie, že sa ľudia

po smrti opäť rodia, aby poznávali svet v rôznych životoch. Cirkev nám vysvetľuje Ježišove slová apoštolom z nového zákona „vy sa ešte veľakrát musíte narodiť

aby ste to pochopili“ ako človeka, ktorý si na nový rok dá predsavzatie, že nebude piť, či fajčiť, to je podľa nich ten nový život. Skutočne sa niekedy stane, že

niekto havaruje pod v plyvom alkoholu, alebo pri riskantnej jazde a prežije to. Potom sa akoby znova narodí a prehodnotí svoj doterajší život, ale to sú ojedinelé prípady. Podobný pocit môžeme mať pri známom, ktorého sme dlhé roky nestretli a je ako vymenený, ale on to tak nevníma, lebo tá zmena prebieha u každého

nebadane. Ako som písal cirkev sa musela veľmi zmeniť aby mohla prežiť a preto je dnes taká aká je. Cinická a schizofrenická naraz. Je ako človek, ktorý vyhraje

na Lote milióny a začne žiť v kľude, bezstarostne. Ako som písal, cirkev je tiež majetná a zabezpečená, preto jej učenie, aby sme sa nelopotili a nehromadili majetky, vidí ako by si z nás robila srandu, hlavne keď žijeme vo svete, ktorý je postavený na materiálnych statkoch. Ako som už písal v modernej dobe je Ježišovo učenie, aby sme obrazne povedané, vyliezli späť na strom trochu chytené za vlasy. Odmietame princíp stvorenia a preto sa potýkame so vždy novými a novými problémami. V ďaľšej časti si preto povieme, či odstraňujeme príčiny, alebo iba dôsledky.

ČASŤ V. Príčina alebo dôsledok?

      Veľmi jednoduchým a jasným príkladom na vysvetlenie tejto témy je lekárska veda, ktorá ako keby odstraňovala príčiny nemocí, no v skutočnosti bojuje s dôsledkami a preto sa nám zdá, ako keby tým chorobám nebolo konca kraja. Dr. Albert v. Szent-Gyorgyi nositeľ Nobelovej ceny za objav vitamínu C sa tiež

pozastavil na protiklade, ako je možné, že naše telo na jednej strane tak dokonalé je navštevované nemocami. Všetko čo príroda vytvára sa zdá byť dokonalé

a iba človek je jediným nedokonalým výtvorom, ktorý sa drží pri živote prostriedkami, ktoré sám vytvára. Tento protiklad je vlastne dôkazom, že veda zatiaľ

nenachádza vysvetlenie na vznik chorôb. Ak máme napríklad veľa žalúdočných kyselín, tak dostaneme liek, ktorý neutralizuje túto kyselinu, ale ak sa rovnako

zle stravujeme a druhý deň liek neužijeme, situácia sa zopakuje. Podobne to dopadne s asi 80% liekmi, ktoré nám príznaky nemoci zmiernia, po dlhšom užívaní

možno aj odstránia, ale po prerušení dávkovania sa opäť objavujú a dokonca u niektorých nemocí ešte s väčšou intenzitou. V poslednej dobe to vyzerá, že aj

umelé vitamínové tabletky, s ktorými napchávame aj deti miesto pohybu a zdravej prírodnej výživy, sú rakovinotvorné. Prvé príznaky, že tu vôbec nejde o protiklad

sa objavujú pri, už spomínaných, domácich maznáčikoch, s ktorými čoraz častejšie navštevujeme, ale najmä budeme navštevovať zdravotnícke zariadenia veterinárov. Týmito myšlienkami by som nerád ubližoval lekárom, či farmaceutom, ktorí vynakladajú obrovské úsilie a duševnú energiu na liečenie vždy nových a

nových nemocí, iba by som rád upozornil na fakt, ktorý môžeme najlepšie ozrejmiť jedným výstižným príkladom. Človek si na uľahčenie práce vymyslel benzínový

motor, do ktorého sa musí naliať olej, aby sa nezapiekol. V našom príklade my namiesto oleja tam lejeme vodu a potom úmornou prácou vymýšľame špeciálne

odliatky aby sa motor nezapiekol. Možno sa podarí vymyslieť zliatinu, ktorá sa nezapečie, vydrží obrovskú teplotu, ale vyvrie nám chladiaca kvapalina atď.

Pre mňa je úplne nepochopiteľné, keď vedci zistia o nejakej rastline, že má antibakteriálne, či probiotické účinky, ako nad tým žasneme. Je pre mňa úplne nepochopiteľné, ako ľudstvo zabudlo, že má niečo spoločného s prírodou. Je to možno preto, že ľudstvo sa ju  na každom kroku snaží meniť. Zdravotníctvo je

po zbrojárskom priemysle druhý najlepší biznis a vysloviť takú myšlienku, že správnym stravovaním sa môžeme zbaviť väčšiny nemocí je asi, vyjadrené cirkevným

slangom, smrteľný hriech. Keď sa zamyslíme koľko ľudí už umrelo a ešte umrie vďaka tomu, že mnohokrát nevieme o dlhodobých účinkoch liekov, ako sa nevedelo ani pri transfúzii o nových chorobách, ktoré sa ešte netestovali a to ešte treba spomenúť nespočetné množstvo „pokusných králikov“, ktorý musia zahynúť

kvôli nášmu pohodliu. Predstavitelia farmaceutického priemyslu a zdravotníctva by ma asi hodili najradšej na mágiu, prečo tu táram nezmysli, veď koľko ľudí sa zachránilo liekmi a zdravotníckym personálom. Škoda, že si nevieme vyrobiť takú štatistiku, ktorou by sme mohli porovnať tie dva svety. Jeden podľa Boha, kde

sa ľudia chovajú podľa božích prikázaní a stravujú sa výlučne prirodzene a druhý ako ho žijeme my. Už vidím ako sa zástancovia toho moderného sveta ukľudnili,

veď je to podľa nich úplne jasné, víťazom je ten moderný svet. Očkovaním už nemáme choroby ako týfus či mor a priemerný vek človeka sa pomaly zdvojnásobil.

Pozrime sa nato podrobnejšie, ako to je v prírode. U zvierat sme ešte začiatkom XX. storočia, kedy sa skutočne rozmohla priemyselná revolúcia, neregistrovali žiadne epidémie, zatiaľ čo teraz pri veľkom znečistení životného prostredia už vymierajú určité druhy, na to citlivé. Epidémie v dejinách ľudstva sú

tiež dôsledkom a nie príčinou. Vojny priniesli nielen utrpenie smrti ale aj hladovania a následne chorôb. Ľudia, ktorí prežili a nechceli sa stať kanibalmi museli pojesť

všetko čo sa našlo. Pri vtedajšej úrovni hygienických návykov to bolo len otázkou času, kedy vypukne nejaká epidémia. Čas otroctva, potom poddanstva a v neposlednom rade aj kapitalistického vykorisťovania, kde sa profesie dedia z generácie na generáciu došlo ku genetickým čiže dedičným ochoreniam a tu vznik modernej medicíny s lepšími životnými podmienkami skutočne obrátil tendenciu skracovania životného veku, ale vyhliadky nie sú ružové. Mladá generácia sa stala

rukojemníkom medicíny, pretože striktná makrobiotika, ináč prirodzené stravovanie, síce choroby lieči, dokonca aj rakovinu, ale spomaľuje vývoj jedinca. Keď sme

spomenuli priemerný vek človeka, tak si zateoretizujme na túto tému. Ja mám teraz 50 rokov, ale sa mi zdá, že pred nedávnom som bol ešte dieťa. Neviem čo ma

ešte čaká, ale za chvíľu, ako sa povie, otrčím kopytá. Zároveň viem, že keby som žil aj 200 rokov ani vtedy by som ešte nechcel umrieť, stále by som sa ešte chcel

niečoho dôležitého dožiť. Ako sú na tom naši domáci maznáčikovia?  Mačky aj psy žijú v priemere l0-l5 rokov a celý život sú v pohode, bez kýchania a kašľania,

no a keď príde ich čas, tak maximálne mesiac pred smrťou vidíme na nich, že už to asi príde. Niekedy aj u väčšiny ľudí to tak bolo, ale teraz sa to stane už len ojedinele. Najčastejšie to je s dlhšou chorobou a prípady, že sa jeden deň ešte na nič nesťažuje a ráno už nevstane, sa vo vysokom veku stávajú unikátom.

K tejto téme patrí aj Ježišovo posolstvo o večnom živote, preto keby to bolo na mne, tak by som si volil kľudný život bez vojen a chorôb a bez strachu o svoj život, než vystresovaný s chorobami a strachom zo smrti. Tým, že si ľudstvo nepripustí myšlienku božieho dokonalého stvorenia, je po celú svoju existenciu odkázané na riešenie dôsledkov a nie hlavnej príčiny. Problematiku príčin a dôsledkov uvidíte skoro vo všetkom čo sprevádza náš život, iba v oblasti zdravia je najmarkantnejšia. V pokračovaní pri iných témach Vám to ešte často pripomeniem. Hneď v ďalšej téme to tiež platí, v ktorej si povieme o chybnom delení ľudí na dobrých a zlých, lebo vychádza z mylnej predstavy, že pri narodení máme všetci rovnakú štartovaciu pozíciu a počas života sa potom rozhodujeme, či z nás budú

dobrí a či zlí ľudia.

 

ČASŤ VI. Dobrý do neba, zlý do pekla?

    Toto delenie ľudí, je vlastne výsledkom ponímania sveta, v ktorom žijeme. Ak odmietame to tzv. božie stvorenie, v ktorom dostávame talenty od stvoriteľa, ale

skôr preferujeme myšlienku, že všetky naše dobré vlastnosti aj intelekt sú výsledkom našej snahy, tak jednoznačne musíme dôjsť k tomuto deleniu ľudí. Opäť sa

vraciam k tomu najlepšiemu príkladu a to súťaže najkrajších dievčat „ Miss“. Týmto príkladom je možné najjednoduchšie demonštrovať podstatu problému, kde

najkrajšiu dievčinu odmeníme čím sa len dá, hoci všetci dobre vieme, že svoju krásu nezískala sama. Nenarodila sa ako najškaredšie dievča na širokom okolí a potom postupnou systematickou prácou dosiahla svoju krásu. Mnohí z Vás možno oponujú v tejto chvíli, čo sa mi na tom nepáči, veď to je príjemné trávenie

voľného času pozerať sa na pekné baby a vôbec tu nejde o naše peniaze, veď to platia rôzny sponzori, či televízne spoločnosti. Samozrejme ja nemám žiadne výhrady voči tým dievčinám, veď keby sme sa do toho pustili hlbšie, tak zistíme, že tie dievčatá sú iba nastrčené figuríny a väčšina peňazí končí úplne inde. Je to

proste skvelý biznis. Mne ide o vysvetlenie princípu veci, ako dochádza medzi ľuďmi k určitému druhu schizofrénie. Teda ak si myslíme, že tie krásky sú odmeňované bez zásluhy, tak logicky dospejeme k tomu aj pri politikoch, či iných vysokopostavených ľuďoch. Toho chudáka na smetiarskom aute by sme

zbytočne prihlásili aj na tri vysoké školy, keď nedokáže skončiť ani základnú. Ja samozrejme uznám argumentáciu, že to nie je žiadna schizofrénia, ale spravodlivé odmeňovanie za prácu s vyššou pridanou hodnotou. Ak by sme každému dali rovnako, tak to by tu bol opäť socializmus a čakali by sme jeden na druhého. Ale keď máme rozdiely, že obyčajný robotník by musel robiť stovky rokov, aby mal taký plat ako druhý za rok, tak musíme počítať s nárastom kriminality, korupcie

a podobných neduhov, a to nevyrieši žiadny zákon, lebo bude odstraňovať opäť len dôsledky a nie príčinu. Tým, že naše schopnosti získané pri narodení sú budúcim predpokladom, či z nás bude veľavážený občan, alebo len obyčajný chudáčik na pokraji existencie, nemôžu viesť nikdy k spravodlivej spoločnosti. Samozrejme my to vôbec nevnímame ako veľkú nespravodlivosť, pretože naše spoločnosti sú dosť segregované. Ukážkovým príkladom je USA krajina neobmedzených možností, kde každý môže byť úspešný, iba sa treba trocha pousilovať. Na špičkových vysokých školách, kde pomaly všetci majú čisté jednotky

a iba vďaka testovaciemu spôsobu skúšania sú medzi nimi niekoľkobodové rozdiely, by možno ani nerozumeli tomu o čom tu píšem. V kapitalistickom zriadení je

takáto súťaživosť na mieste, veď takto sa ľudia dostanú na svoje miesta, každý podľa svojich schopností. Samotný princíp kapitalizmu ani nemôžeme kritizovať.

Všetky zákony, či pravidlá fungovania trhu sú vypracované do detailov, aby uspeli tí najschopnejší iba výsledný efekt je relatívne rovnaký. Keby ľudstvo malo

pred sebou určitú perspektívu, že dosiahneme určitý vývojový stupeň, kedy už každý človek bude mať čo jesť, si obliecť, kde bývať a potom budeme chodiť po dovolenkách, športovať, oddychovať,... Skutočnosť je však desivá. Na jednej strane vyspelé krajiny, kde ľudia už nevedia od roztopaše čo majú zjesť, či musia

absolvovať rôzne kúry na chudnutie a na strane druhej bieda a hlad. Bankári mali zatiaľ milióny, teraz už potrebujú miliardy a opäť sme pri klasickom príklade

príčiny a dôsledku. Ak žijeme v spoločnosti, kde sa meria hodnota človeka v jeho bohatstve, tak bude jeden dôsledok za druhým. Napríklad aj také podnikanie

je súťaž, a tak človek nadobudnuté peniaze nemôže rozdať chudobe, lebo podnikanie skrachuje. Ak neinvestuje do nových technológií, tak ho konkurencia prevalcuje. Je to začarovaný kruh. Čím väčšie podnikanie, tým viac peňazí a následne starostí. Vďaka tomu, že spoločnosti sú dosť segregované, my tú súťaž ani

neregistrujeme. Ako som spomínal najmä USA je takým typickým príkladom, kde je mesto podelené na štvrte s obyvateľmi rovnakých sociálnych vrstiev, ktorý

samozrejme vychádzajú medzi sebou v pohode. My,  ktorí sme vyrastali v socializme ešte žijeme v uliciach, kde máme ľudí pomiešaných s rôznymi povahovými

vlastnosťami, ale aj z rôznych sociálnych vrstiev a máme pred sebou akoby vzorku celého sveta, hoci sa veci niekedy nedajú až tak zovšeobecniť.

Zoberieme si za príklad najprv najbohatšieho z ulice, ktorý keď si bude chcieť porýľovať záhradu, tak si bude diktovať spôsob aj cenu za prácu. Chudobný ak

nebude chcieť ostať bez peňazí bude musieť zobrať prácu za každých okolností. Vo svete je tým najbohatším USA a preto je voči ostatným arogantný. Diktuje pravidlá hry, do všetkého sa mieša, vo všetkom chce mať posledné slovo, ale to je opäť dôsledok a nie príčina. Amerika nie je zlá, ako ani ľudia, ktorí začínajú podnikať a sa im darí. Ak si vezmeme protipól a teda najchudobnejšieho, alebo skôr najneschopnejšieho, tak ten sa môže snažiť akokoľvek vždy je s ním zametané. Ak nechce umrieť od hladu, tak musí brať každú prácu, ktorú dokáže urobiť. V kombinácii so zlou povahou sa ľahko môže stať človekom, ktorý

kradne, nenávidí trocha majetnejších a tým sa ľahko môže stať aj vrahom. Keď si to premietneme do sveta, tak to môže byť ktorákoľvek chudobná krajina kde

náboženstvo drží obyvateľstvo ešte v stredoveku. Pri takých pomeroch sa hneď nájde vinník, kto za to všetko môže. Týmto príkladom som chcel predviesť, že to

strohé konštatovanie o dobrých a zlých nie je až také jednoduché, lebo je to opäť dôsledok určitej príčiny. Ak sa niekto pokladá za dobrého človeka , tak to nie je, že sa ráno zobudí s hlavou plnou zlých úmyslov, ako dnes niekomu ublíži, alebo ho okradne, či nebodaj zabije, ale potom sa silou vôle premôže a každému pomáha koho postretne a robí samé dobré skutky. Samozrejme to tak vôbec nie je, pretože ak robí dobré skutky, to je preňho normálna vec, až je mu to trápne, ak to niekto vyzdvihuje. Ani zlý človek sa ráno nebudí s dobrými úmyslami, ktoré v sebe premôže a škodí koho stretne. Aj u dobrého aj u zlého je to v prvom rade

danosť, povahové vlastnosti a výchova. Keď tých daností pri narodení veľa nedostal, tak sa v tom súťaživom spôsobe života, v ktorom žijeme, veľmi nepresadí

lebo je to rodený babrák. Čo sa týka povahových vlastnosti, je tvrdohlavý, agresívnejší, menej prispôsobivý a ešte vyrastal v rodine kde facky lietali od rána do večera, tak máme pred sebou pravdepodobného adepta na prežitie najhroznejších pekelných múk, ak by som sa chcel vyjadriť slovníkom cirkví. Možno v tejto

chvíli asi mnohí krútia hlavami, ako sa Vám tu snažím nahovoriť, že vrahovia za nič nemôžu, lebo sú obeťami spôsobu života tu na zemi. Toho sa samozrejme nemusíte obávať, lebo tak to v žiadnom prípade nie je. Platí to isté čo som písal, keď som hovoril, ako ľutujeme nasledujúce generácie v akom zdevastovanom

životnom prostredí budú žiť za nami. Tu sa nadmieru hodí ľudová múdrosť „čo si navaríme, to budeme musieť aj zjesť“. Ak niekto v jednom živote niekoho zavraždí, tak v druhom sa mu to vráti možno ešte horšie, lebo nemusí byť on obeťou, ale jeho najbližší. Pravidlo nerob to, čo by si ani ty nechcel, aby robili tebe

druhí, by mala byť nadmieru aktuálna. Myšlienka nových a nových životov je teda dosť logická a v nasledujúcej časti sa budeme venovať práve tým životom, či

máme o nich nejaké dôkazy, či indície, alebo je to iba naša túžba, lebo sa veľmi bojíme smrti.

 

ČASŤ VII. Reinkarnácia, mýtus či pravda?

     Ľudia sa od pradávna boja smrti, že raz sa všetko skončí a preto uveriť večnému životu pre nás vôbec ne je problém, ba práve naopak. Pre svoje ukľudnenie by sme chceli mať čo najviac dôkazov, tie však nemôžu existovať, veď jediným človekom, ktorý sa zo smrti vrátil, bol Ježiš. Práve on nám dal to spomínané svedectvo božieho úmyslu, od spôsobu života až po nás najviac zaujímajúci večný život. Naša viera v jej pravdivosť sa môže opierať jedine o sväté písmo, kde je

 v novom zákone z pohľadu mnohých apoštolov všetko popísané. Potom je to tá logika, ktorá nám hovorí, že keby sme žili iba jeden jediný život, to by nebolo spravodlivé. Ďalej tu máme životné príhody ľudí, ktorí mali skúsenosť blízku smrti, čiže sa vrátili z klinickej smrti, alebo regresívnu hypnózu, pomocou ktorej sa

môžeme dostať do minulých a opäť prekvapivo aj budúcich životov. Najprv si povieme o príbehoch z klinickej smrti, lebo nám dávajú tušiť, že smrťou nič nekončí,

a že niečo ako nehmotný život, to tzv. nebo, môže existovať. Známy je príbeh švajčiarskeho inžiniera, ktorý ešte v 60-tich rokoch minulého storočia havaroval s autom na diaľnici. Havária bola taká vážna, že pri nej vlastne zomrel, presnejšie upadol do klinickej smrti. Náhodou sa pri nehode zastavil lekár zo západného Berlína, ktorý v tom čase vyvíjal nový preparát na infarkty a podobné prípady zástavy srdečnej činnosti. Videl, že nepomáhajú žiadne klasické techniky prvej pomoci a preto sa na vlastnú zodpovednosť, lebo liek ešte nebol registrovaný, rozhodol mu ho podať. Injekcia zabrala a inžinier sa asi po piatich minútach klinickej smrti prebral, ale to čo zažil ho fascinovalo. Ako prvé bolo opustenie svojho tela, kde videl ako ho dobrovoľní záchrancovia vyprosťujú z auta ako mu robia masáž srdca a umelé dýchanie. Všetko si pamätal čo si rozprávajú aj názov preparátu čo mu lekár podal. Zároveň však stúpal k neopísateľne jasnému a upokojujúcemu svetlu a všade naokolo, akoby panoramaticky, sa mu premietal celý doterajší život. Akýsi hlas mu pri určitých bodoch prežitého života hovoril, vidíš vidíš zase si sa dopustil tej istej chyby. Nakoniec mu ten hlas povedal, že ešte sa musí vrátiť späť, lebo má ešte na zemi určité povinnosti. Opäť sa vrátil do svojho tela a potom sa pamätá už len na to, keď sa prebral v nemocnici. Tento zážitok ho tak ohúril, že sa rozhodol cestovať po svete a vyhľadávať ľudí, ktorí sa prebrali z klinickej smrti.

Výsledok ho fascinoval ešte viacej, pretože zhruba 90% percent ľudí prežilo to isté, iba ostatní nevedeli o ničom. Pravdepodobne je to ako so snívaním, lebo vedci tvrdia, že proces snívania je u každého rovnaký, iba si nato niekto nevie spomenúť. Samozrejme ateisti či skeptici majú na to úplne iný názor, lebo podobné zážitky majú aj piloti testovaní v skúšobných odstredivkách na záťaž niekoľkých „G“, kde piloti hovoria o tom jasnom svetle a niekedy aj o opustení svojho tela. Vedci tvrdia, že sú to halucinácie, ktoré sú dôsledkom nedostatočného prekrvenia mozgu. Toto vysvetlenie by nám aj možno postačovalo, keby každý človek prežil niečo iné, hoci úplne 100%-ný dôkaz by to nebol, lebo aj v snoch sa ľuďom snívavajú rôzne veci, ale cez symboliku snov sú to veci súvisiace s našim životom. Keď už sme pri tých snoch, tak si musíme povedať, že proces snívania trvá stotiny sekúnd a predsa sa nám tie sny zdajú byť strašne dlhé. Preto ak si niekto myslí, že prežiť svoj život počas klinickej smrti, tj. niekoľko minút je nereálne, sa môže zamyslieť. Je veľmi zaujímavé, že v prípadoch klinických smrtí po opustení svojho tela, každý presne interpretoval dianie okolo seba. Kto tam bol, čo mali oblečené, o čom hovorili a pri operáciách dokonca lekársku terminológiu a to aj latinské výrazy.

Stal sa aj jeden humorný prípad, kedy jeden operačný asistent trocha prehnal oslavy narodenín a ráno zaspal do práce. Ako sa ráno prebral a rýchlo obliekal po natiahnutí si jednej z ponožiek druhú nevedel nájsť. Tak si zobral na druhú nohu inú a utekal do práce. Keď sa potom pacient prebral zo spánku a už bol na tom lepšie, sa ho na to opýtal, či máva vo zvyku nosiť rôznofarebné ponožky. Asistent bol úplne prekvapený až zahanbený, veď povedzme si úprimne, pokiaľ nie sme extravagantný, tak na to by sme neboli hrdý, že nás majú za exota. Ak je vedecké vysvetlenie to, že sú to obyčajné halucinácie, tak to pre mňa nepostačuje. Možno je to preto, lebo pre mňa ako laika výraz halucinácie znamenajú skôr bludy či výmysly a nie presné popísanie situácie. Je zaujímavé, že pri úrazoch, či nešťastiach aj menších, si veľakrát nevieme spomenúť na udalosti, ktoré sa odohrali. Keď sa jedná o závažný prípad, ktorý je vyšetrovaný, tak nie sme schopný dať presné informácie vyšetrovateľom prípadu a pri klinickej smrti vieme opísať udalosti s kľudom Angličana. Vôbec sa nestrachujeme, ani nebojíme, že sme opustili svoje telo ani sa neobávame čo s nami bude. O ďalších a ďalších životoch vieme z regresívnej hypnózy, ktorá nám umožňuje vracať sa do starých životov a u niektorých „dobrých médiách“ aj do budúcich. Takým bol aj známy NOSTRADÁMUS, ktorý si vedel také stavy tranzu navodiť pomocou špeciálneho mixu byliniek, či skôr drog. Možno si mnohí myslia, čo všetko môže človek natárať v tej hypnóze, no stačí sa spýtať ľudí, ktorí vyspovedali človeka preberajúceho sa z narkózy po operácii, že Vám vyzradí aj najväčšie tajomstvá. S regresívnou hypnózou sa robil pokus s človekom, ktorý sa napil trochu viac ako je to vo zvyku a potom ho sledovali. Druhý deň sa ho opýtali ako išiel domov, no sledovaný tvrdil, že posledné čo si pamätá bolo v krčme keď vypil už niekoľké poldeci. Potom s ním urobili spomínanú hypnózu a všetko pekne povedal, kde sa s kým stretol, kde spadol a kade išiel. Vyzerá to, ako by sa nám všetko čo prežijeme ukladalo na naše virtuálne DVD-čko. Skutočne to vyzerá, že smrťou to všetko asi nekončí a aj logika nám diktuje myšlienku viacerých životov. Nedá mi pri tej príležitosti nespomenúť velikána teórie relativity A. Einsteina, ktorý síce tvrdil, že hoci nie je do kostola chodiacim človekom predsa verí vo večný život. Vysvetlenie je možno oveľa jednoduchšie ako samotná teória relativity a je to vlastne zákon o zachovaní energie, ktorá nám hovorí, že energia je večná a môže sa meniť iba ako druh. Náš mozog riadi svaly aj telo malými elektrickými impulzmi, ktorých existenciu dokazujú EKG aj EEG diagramy a ako sám hovoril, presne ako ten nehmotný svet funguje, to samozrejme nevie, ale zákony fyziky to dokazujú. Pri tejto téme môžeme spomenúť aj príhody ľudí, ktorým sa už stalo, že hoci na určitom mieste ešte nikdy predtým neboli, zdalo sa im to tam strašne známe, alebo stretli človeka, či budúcu partnerku, s ktorou si rozumeli, ako by sa pred tým už mnoho rokov poznali. Mnoho ľudí je zvedavých na svoje minulé životy, ale asi na svoje budúce nie. Keby sme vopred o všetkom vedeli, to by za veľa nestálo, no vo všeobecnosti si niečo o proroctvách povieme v ďalšej časti.

 

ČASŤ VIII. Proroctvá.

     Táto téma je dosť chúlostivá, lebo ako som písal, evokuje v nás myšlienku tzv. osudu, a keď tie proroctvá sú pravdivé vo všeobecnosti na ľudstvo, tak sú pravdivé aj na jednotlivcov a môžeme my robiť hoci čo, aj tak to nezmeníme. Písal som však aj o tom, že vďaka relatívnosti času aj budúcnosť sú dejiny a preto kto má na to technológiu sa môže pozrieť čo robil minulý týždeň, ale aj čo bude robiť budúci, ale to zároveň značí, že tak ako mi minulý týždeň nepovedal nikto ako mám žiť, ani na budúci týždeň mi to nikto nepovie. Životy si riadime my, ako sa povie, každý je strojcom svojho šťastia. Samozrejme to platí iba s časti, pretože naše životy sa navzájom ovplyvňujú. Ozrejmíme si to na jednoduchom príklade. Som povedzme ohľaduplný vzorný šofér, ale na ceste ma prevalcuje kamión, ktorého vodič je unavený a dostane mikro spánok. Na prvý pohľad to vyzerá, že nie ja som si riadil svoj život, ale ten druhý mi ho ukončil, ale v podstate ja som sa rozhodol sadnúť do toho auta a kedy. Ten nádych osudu to dostáva iba dodatočným vykreslením situácie, keď sa zistí, že v ten deň som sa vôbec nechystal na tú cestu, iba v poslednej chvíli som svoje rozhodnutie zmenil. Na strane kamionistu to môže byť tiež úvaha o tom, že pred pól hodinou už rozmýšľal nad odpočinkom, ale nakoniec sa rozhodol ešte pár kilometrov prejsť. Je to ako vravím vždy naše rozhodnutie a nie vopred určený osud ako to vykresľujú cirkvi. Teraz si zoberme situáciu, v ktorej by sme vedeli všetko dopredu. V ten deň by sme sedeli doma a nikde nešli. Ešte by sme sa snažili aj kamionistu presvedčiť, aby si radšej vzal dovolenku, lebo by prešiel niekoho druhého. Také zmeny by samozrejme menili všetko ostatné, lebo ako som písal naše životy sa navzájom ovplyvňujú. Potom by sme sa dozvedeli o ďalšom nešťastí a chceli by sme zmeniť už zmenenú budúcnosť, to by bol riadny chaos. Týmto malým vybočením som chcel vysvetliť jednak to, čo aj väčšina z nás chce a to absolútne nevedieť čo nás čaká, ale hlavne to, že proroctvá nemáme preto, aby sme neustále menili svoje životy. Ani nás nemajú strašiť, hoci ako uvidíme nič veselého nás nečaká, ale sú argumentom k pochopeniu božieho zámeru. Jednoducho povedané to nie je ako sa nám to snaží prezentovať cirkev, že Boh nás trestá pre Adamov a Evin hriech. Je to ako sme si uviedli príklad otca s dieťaťom, v ktorom otec zakazuje dieťaťu hrať sa so zápalkami, aby sa nepodpálil. Keď dieťa neuposlúchne a nakoniec spôsobí katastrofu, to sa nestane preto, že ho chcel tým požiarom otec potrestať, ale je to opäť dôsledok neodstránenej príčiny. Na proroctvá reagujú mnohý aj tým, že sú to podľa nich dobre odhadnuté predpovede vopred predpokladaných udalostí, ako sme si uviedli J. Verna. Ak sa z nich čo len jedna vyplní, tak už je to proroctvo. My si teraz ako príklad zoberieme dve osoby a zistíme, že tu o žiadne typovanie nejde, lebo proroctvá sa vypĺňajú pekne jedna po druhej. Najznámejšie proroctvá sú ešte z pred Kristových rokov a ide o Sybillu. Spomeniem tie najznámejšie: nebude rozdiel medzi mužom a ženou; budú manželstvá rovnakých pohlaví; nebude rozdiel medi letom a zimou; na poliach sa urodí iba toľko, čo sa zmestí do klobúka; pitná voda bude mať väčšiu hodnotu ako zlato; živý budú závidieť mŕtvym, že už to majú za sebou; ľudstvo si ani v poslednej chvíli neprizná svoju chybu, keď už to bude úplne jasné. Druhým známym prorokom je NOSTRADÁMUS, ale ako mnohí vedia jeho proroctvám je porozumieť o mnoho ťažšie. Kto čítal o ňom knihu vie, že zo začiatku svoje schopnosti vôbec nezakrýval. Známa je jeho príhoda s novicmi, teda budúcimi kňazmi, ktorých postretol na ulici a pred jedným si pokľakol a pobozkal mu nohy. Všetci boli prekvapení čo to vlastne robí, no on kľudne odvetil, že si tým poctil budúceho pápeža, načo všetci odišli s veľkým smiechom.

Po niekoľkých rokoch sa mladík postupne stal kňazom, až to skutočne dotiahol až na pápeža. Horšie to bolo, keď bol lekárom kráľovského dvora a predpovedal smrť mladému kráľovi. Ten samozrejme výstrahu nebral vážne a nakoniec aj umrel a od tej chvíle sa dlho musel pred inkvizíciou skrývať. Až v časoch morovej epidémie sa mu nato, za jeho záslužnú a obetavú prácu, akoby zabudlo. Po tomto incidente svoje videnia zašifroval do veršov, a to jednak kvôli svojej bezpečnosti, ale aj sám usúdil, že nie je dobré aby ľudstvo vedelo o svojej budúcnosti. Verše sú tak skomolene zašifrované, že väčšinou sa zistí až dodatočne o čom to bolo. Problém je aj ten, že ani poradie nie je zachované, lebo to by dosť pomohlo. Jediná útecha je tá, že predpovedal aj človeka, ktorý týmto veršom bude rozumieť. Samozrejme sú veci, o ktorých vieme že ešte len prídu, Napríklad tretia svetová vojna, lebo opisuje vo verši tretieho ancikrista, kde sa píše o troch atómových bombách zhodených na nový svet, čiže Ameriku. Podľa mňa tá veľká hystéria USA ohľadom jadrového zbrojenia a vojna proti Iraku nie je náhodná. Potom príde už spomínané rozlúsknutie čísel lotérií, no a zvyšok je zatiaľ vo hviezdach, lebo tie verše sú tak skomolené, že je veľmi ťažko im porozumieť. Na záver si môžeme spomenúť najpertraktovanejšie proroctvo zo svätého písma a to je armagedon, ináč boží hnev, alebo pre nás najznámejšie pod menom koniec sveta. To sme tu už vďaka niekoľkým sektám mali a bolo to skutočne zábavné. U svedkov Jehovových je to vlastne prvotný kľúč, ako získať pred strachom zo smrti ďalšieho veriaceho. Ešte zorganizovanie hromadnej samovraždy mi bolo ako tak logické, že chcú utiecť pred božím hnevom, ale v Rusku sa poskrývali do zemľaniek a to už mi, ako sa povie, vyrazilo poistky. Na záver si zopakujeme hlavnú myšlienku, že na proroctvá sa nesmieme dívať zo strachu, čo všetko hrozného nás v živote ešte čaká, ale ako na vec, ktorá nie je náhoda, ale je to dôsledok našich zlých rozhodnutí, a z ktorých musíme vyvodiť určité ponaučenie.

 

ČASŤ IX. Rekapitulácia.

      K vyloženiu našej skladačky z kociek si pre istotu zrekapitulujeme všetky získané informácie. V prvom rade sme si povedali o Bohovi, že to nie je osoba z krvi a mäsa, ako sa nám to snaží cirkev prezentovať, ale akási vyššia inteligencia, ktorej podobu nám sväté písmo pre jej komplikovanosť nepopisuje. Zároveň nás však informuje o jeho zámere pri stvorení sveta a dáva nám tým rady do života, ktoré sú univerzálne a platia aj bez jeho existencie. Aj z desiatich božích prikázaní je väčšina implantovaná do trestných či občiansko právnych noriem bez toho, aby sme sa pri ich čítaní dozvedeli o Bohovi. O svätom písme vieme, že  nie je písaná klasickou formou, ako román či poviedka, keď si autor vymyslí príbeh, alebo napíše prežitú, či počutú skúsenosť, ale je to zbierka kníh, ktorú písalo viac autorov nezávisle od seba, pričom autori tvrdili, že to bolo na podnet sna, či videnia. Božie stvorenie bolo dokonalé a ešte je možno posledná chvíľa, kedy vidíme ten protiklad, že na strane jednej máme ako tak dokonalú prírodu a dokonalé živočíchy, a na strane druhej úplný nepodarok vo forme človeka. Ak to tak pôjde ďalej, tak o tisícročie bude treba prepísať starý zákon v časti stvorenia, že Boh to celé nezvládol a asi sa preto pred nami schováva. Dozvedeli sme sa, že základným kameňom úrazu je vlastne neuposlúchnutie Adama a Evy, ktorí chceli byť ako samotný Boh a ochutnali jablko zo stromu múdrosti. Boh sa rozhodol, že nás nebude trestať pre každý zlý skutok, lebo by sme konali dobro iba zo strachu pred ním, ale umožní nám cez množstvo životov v rôznych situáciách sa naučiť základné poznanie, že múdrosť k šťastnému životu nepotrebujeme. Je to síce omnoho strastiplnejšia skúsenosť, ale o to presvedčivejšia. Toto všetko nám bolo sprostredkované Ježiš Kristom, ktorého Boh zoslal na zem, keď videl, že jeho rady a prikázania zo svätého písma sa neuplatňujú, alebo zle interpretujú. Ježiš nám svojim životom obyčajného jednoduchého človeka ukázal, že to všetko je reálne pre každého a nie iba pre božieho syna, ako sa nám to cirkev snaží nahovoriť.

Samozrejme farizeovia, ktorí, ako sa povie, vodu kázali a víno pili, ho radšej dali ukrižovať, než by sa jeho učenie mohlo rozšíriť a tak pred strachom o stratu moci nad obyvateľstvom sa radšej dopustili najohavnejšieho činu v dejinách ľudstva. Keby sme mali jeden jediný život, tak by ho Boh nenechal zomrieť na kríži, veď to je najhoršia smrť, ktorú ľudstvo ako popravu vymyslelo. Musel umrieť, aby nám ukázal, že smrťou nič nekončí a potvrdil pravidlo, že vrah neškodí obeti, ale sebe.

Dozvedeli sme sa tiež, že nepriznaním si pravdy božieho stvorenia sme sa zamotali do začarovaného kruhu, z ktorého sa nie a nie vymotať. Vždy a všade odstraňujeme namiesto príčiny iba dôsledok, a tak ani jedno z riešení nie je definitívne. Je úplne jedno či je to naše zdravie, alebo medziľudské vzťahy, či dokonca medzinárodné konflikty. Každé jedno riešenie je iba krátkodobé a zvyčajne každý ďalší problém je čoraz horší. Priznáme si síce, že svoje talenty dostaneme pri narodení, ale celý život vychovávame deti v duchu rovného súťaženia, ale v momente, keď vďaka tomu talentu sme úspešnejší ako tí druhí, hneď to pripisujeme svojej osobe. Ak človek s menším nadaním a ešte aj horšími povahovými schopnosťami sa rozhodne pre tú jednoduchšiu cestu získavania majetku, tak hneď máme pred sebou zlého človeka, hodného do „pekla“. Dozvedeli sme sa, že to peklo vymyslela pre nás cirkev, ktorá sa musela kvôli Ježišovým „anarchistickým“ myšlienkam otočiť o l80° aby mohla prežiť. Vždy lepšie a lepšie finančné a mocenské postavenie už nemohla zvrátiť ani jedna reformácia, a preto tu máme milión cirkví, ako politických strán, z ktorých každá je tá pravá. To klasické delenie na dobrých a zlých samozrejme logicky vyústilo v kynoženie amerických indiánov, či iných primitívne žijúcich národov, alebo k zotročeniu afrických černochov. Veď podľa tej logiky sme my študovaný kresťania viac hodný sveta ako tá „chamraď“.

Teraz filmári chodia po zaostalých regiónoch a nakrúcajú dokumenty o tom, ako pekne si oni žijú v lone prírody a tešia sa z maličkostí. Súťaženie a delenie ľudí na dobrých a zlých nikdy neprinesie spoločnosť, v ktorej sa bude dobre cítiť každý. Segregácia síce niečo vyrieši, ale nebyť polície a justície, by sa ľudia rezali ako na jatkách. Ani šport už nie je o radosti z pohybu, ale o peniazoch a na medzištátnej úrovni ďalší z dôvodov k nenávisti. Ja som hrozne zvedavý, čo si cirkev a spoločnosť počne so zistením genetikov, že sa našiel gén spôsobujúci väčšiu agresivitu a neprispôsobilosť jedinca. To nám potom vysvetľuje tú nelogičnosť, ktorá je častá u veľkých rodín, že je v nej akási čierna ovca a teda osoba dediaca po rodičoch tie isté gény, ktorá dostala tú istú výchovu a predsa tam akoby nepatrí. Niečo sme sa dozvedeli aj o tzv. duši, čiže o našom nehmotnom bytí, ktorá opúšťa telo už počas klinickej smrti, alebo v extrémnych prípadoch aj pri silnom nedokrvení mozgu. Naše životy sú do bodky zaznamenané na virtuálnom DVD-čku, ku ktorému sa vieme dopracovať pomocou regresívnej hypnózy. To, že máme veľa životov nás nezbavuje zodpovednosti za činy v nich vykonané, lebo platí pravidlo nerob druhému to, čo by si ani sám sebe nerobil. O svojich životoch nevieme preto, aby naše životy nepozostávali z rôznych pomst, ani z pretekania sa kto je najlepší. Tým, že o nich nevieme sa často stáva, ako by sme boli trestaný nespravodlivo, ale to je aby sme chápali, čo cítil ten komu sme bezdôvodne v predchádzajúcom živote ubližovali. Na záver sme si povedali o proroctvách, ktoré nesmieme chápať ako vopred pripravené božie tresty, ale ako dôsledky našich neuvážených činov. Povedali sme si teoreticky prečo je to možné, že sa o nich vopred vie. Jednak nám teória relativity hovorí, že pri rýchlosti svetla je čas nulový a potom sa môžeme zamyslieť, prečo ľudstvo vychádza vždy, aj pri teórii veľkého tresku, z toho , že niečo máme. Ak budeme vychádzať zo svätého písma, tak najprv nebolo nič, až potom Boh začal tvoriť veci jednu po druhej a preto ani čas neplynie stále, ale je vytvorený. To však už je taká teória, ako tá, prečo nám sväté písmo nepíše o Bohovi, kto to je. Tak to by asi malo byť zhruba všetko a je už len na Vás, aký obraz si z toho vyložíte. Ja iba dúfam, že bude oveľa presnejší a logickejší, ako bol doteraz. Keby sme o Bohovi nevedeli, tak by sme si ho po týchto informáciách museli vymyslieť, preto si treba o ňom všetko dostupné preštudovať a nie ho neuvážene zavrhnúť, ako to robíme pri mnohých veciach vopred, bez presných poznatkov.

ZÁVER.

     Mám pocit, že asi mnohí z Vás teraz ostali prekvapení až zarazení, akože záver a kde je riešenie. Má sa naplniť proroctvo „živý budú závidieť mŕtvym, že už to majú za sebou“ a my na to máme čakať so založenými rukami. Človek na začiatku tretieho tisícročia je naučený mať na všetko l00% riešenie a tak je úplne bez seba, keď je bezmocný. Ak ste pozorne čítali, tak riešenie je jasné, ale teraz ruku na srdce, ako sa hovorí, koľkí z nás by sa dokázali zriecť majetku a hodili všetko za hlavu. Možno z tej najchudobnejšej sociálnej vrstvy niekoľkí, ale z tej majetnejšej asi nikto. Keby sme boli v l8.storočí, už by som za také nápady visel na prvom strome. Všetkého sa zriecť a vyliezť opäť na strom, čo sú to za hlúpe nápady. Teraz keď sme si kúpili nové auto, dostavali dom, splatili hypotéku,... zakúpili luxusnú dovolenku. Proste sme si zvykli na to falošné pohodlie, aj keď nám prináša čoraz viac problémov, ale je to proste dobrý pocit byť niekým, keď už sme sa za tie roky vyšplhali po tom rebríku našej hierarchie. Tak potom načo je nám Boh aj s náboženstvom, keď  to ide všetko aj tak do záhuby. To náboženstvo, ktoré máme, je asi najhoršie, čo nás mohlo postretnúť a vieme ho iba pochopiť, za pud sebazáchovy na začiatku a za svoju zotrvačnosť v dnešných časoch, kedy funguje akoby mala z celej sily zabrániť tomu, aby sa ľudia dozvedeli pravdu. Urobilo nám z Boha človeka s jeho podobou aj vlastnosťami, pred ktorým sa máme báť, lebo nás bude po smrti odmeňovať, či trestať, presne ako to máme tu na zemi. Cirkev aby nestratila majetok a moc nad ľuďmi, tak nám z Ježišovho učenia učí iba tú druhú polovicu a tým z nás vychováva schizofrenikov. Na jednej strane sme od malička vedený k súťaženiu, čo v konečnom dôsledku pri materiálnom spôsobe života nás privedie k deleniu ľudí na majetných a nemajetných. Ako som písal, svet v ktorom žijeme naše schopnosti pri narodení namiesto aby ich potlačilo, tak ich ešte viac zvýrazní a tým nás de facto stavia proti sebe či už ako jedincov, alebo ako národy. Stačí malá iskierka vášní a už sa ideme vraždiť jedna radosť. Potom príde cirkev a učí nás slovami Ježiša, aby sme sa všetci mali radi aj svojich nepriateľov a aby sme v bohatstve nehľadali šťastie, čo samozrejme je aj pravda. Ak si však nepovieme pravdu aj o prvej časti učenia, lebo sú to spojené nádoby, tak vždy budeme chcieť spojiť nespojiteľné, čiže od podnikateľov aby pomáhali svojej konkurencii. Ja som zvykol hovoriť, že keby sa ľudia na celom svete mali radi, tak by sa museli dať vyšetriť u psychiatra. Mohli by sme povedať, že cirkev tou falošnou konfrontáciou dobra a zla spôsobila v dejinách ľudstva množstvo tragédií, cez ktoré nám vlastne pomohla získavať ešte viac životných skúseností, ale to by asi nebola pravda. Ježiš sa práve preto narodil, aby nám zanechal svedectvo a aby tých nešťastí bolo čím menej. Musíme si konečne povedať pravdu do očí, aj keď sa to mnohým nepáči. Talenty získané pri narodení dostávame nie pre seba, ale pre nás všetkých. Vieru človek potrebuje pre svoj život, lebo tá mu dáva energiu do života a to nemám na mysli iba v Boha, veď aj ateistov som zadelil medzi veriacich, lebo veria v niečo čo zatiaľ ešte nie je dokázané a možno aj dlho ešte nebude, lebo aj Darwinova evolučná teória má čoraz viac trhliniek. Náboženstvá však človek nepotrebuje, lebo tie nás stavajú tiež proti sebe a sú teda kontraproduktívne. Ako som písal, sú ako politické strany, z ktorých každá je tá pravá a iba ona vie správnu cestu. Je to ako keby sa zo spomínanej Darwinovej teórie vytvorila spústa vetiev, z ktorých každá by túto teóriu vykladala akosi ináč. Náboženská teória by sa mala vyučovať na školách a potom by malo byť na každom jedincovi či tomu uverí, alebo nie. Je to dosť smutné, že ešte na počiatku XXI. storočia vznikajú vojnové konflikty, na základe vierovyznania, ktoré práve vzniklo na jeho odstránenie. Násilím ľudí presviedčame aby sa zriekli násilia. Viera by nám mala byť zrkadlom, do ktorého keď sa pozrieme, tak vidíme čo robíme zle a prečo. Táto knižka nevznikla preto, aby z nej vyrástla ďalšia kresťanská viera, nebodaj sekta, ale aby sme sa na chvíľu pozastavili, či sú naše poznatky v tejto oblasti dostačujúce.. Ako som na začiatku písal táto knižka neobsahuje žiadne nevyvrátiteľné dogmy, ani presné citáty zo svätého písma, iba základné informácie a bude to na Vás ako sa rozhodnete. Môžete ostať pri viere, ktorá sa volá ateizmus, a ktorá vychádza z predpokladu, že všetko na zemi je vecou náhody, alebo v prírode skrytom mechanizme čo ešte čaká na objavenie, alebo dokázanie. Potom môžete ostať pri ktorejkoľvek z existujúcich náboženských vier, ktoré sú síce plné patetizmu a krásnych cieľov, ale vyzdvihujú osobnosť jedincov nadovšetko a  tým nás stavajú proti sebe. Strašia nás božím hnevom a rôznymi bludmi dehonestujú základný princíp viery. Ďalšou možnosťou je osvojenie si tu napísaných myšlienok poctivým štúdiom o prírode, vesmíre, stravovaní, príhodách blízkych smrti, prorokoch, regresívnej hypnóze, ..., až po sväté písmo. Možno budete chudobnejší o jednu ilúziu, že základné danosti, ktoré ste pri narodení dostali nie sú vašim úspechom, lebo keby ste sa narodili o pár ulíc ďalej v cigánskej rodine, boli by ste možno v živote podobným chudáčikom. Na druhej strane však získate istotu, že svoju danosť ste dostali v tomto živote, aby ste sa skrze ňu niečomu naučili. Na úspechy, ktoré dosiahnete môžete byť tak isto hrdý, iba tá hrdosť môže smerovať jedine na vlastnú osobu a nie na porovnávanie sa s druhými ako je to v živote, v ktorom žijeme, kde sa musíme pred každým ukazovať, aký sme my šikovný a hodný svojho postavenia. Aj v športe vidíme, že úplne čisté preteky nikdy nemôžu existovať, veď nestačí iba talent a povaha, ale mnoho závisí od trénera, finančného zabezpečenia, možnosti využiť doping, ktorý ešte nevedia odhaliť. Proste naše životy sú nám dané, aby sme mohli všetko možné prežiť a preto môžeme bilancovať iba pred sebou, či sme v živote naše danosti dobre využili a čo sme robili zle. Pomôže nám to pochopiť aj tých druhých, lebo väčšinou všetko porovnávame vlastnou hlavou, ako by sme to robili my a zabúdame na to, že ten druhý funguje úplne inak. Samozrejme sa môžeme rozhodnúť, že nás táto tematika absolútne neinteresuje, veď máme dosť starostí v živote a načo sa zaťažovať ďalšími „blbosťami“. Je to samozrejme legitímne rozhodnutie iba sa bojím, že po čase nás život aj tak postaví pred otázky čo je zmyslom života a načo vlastne žijeme? Či sa už rozhodneme akýmkoľvek spôsobom vidíme, že život ide stále ďalej a možno na prvý pohľad nesprávnym smerom, lebo ako je to v proroctve, ľudstvo si neprizná svoju chybu nikdy. Asi to budeme musieť dobojovať až do konca a asi to bude život so stále novými chorobami, konfliktami a živelnými pohromami a zostane nám iba viera v to, že sa to tak musí stať pre naše poučenie. Na záver Vám na rozdiel od klasických novoročných želaní, z ktorých sa iba málo kedy niečo splní, želám iba to čo si každý zaslúži. Musíme si osvojiť základnú pravdu, ktorá hovorí, že svoju budúcnosť si predurčujeme dnes. Ako som písal každý je strojcom svojho šťastia a dostane iba to čo si zaslúži. Pevne verím, že väčšina z Vás neskončí ako deduško z klasického vtipu. „Deduška na dedine susedia presvedčia aby vycestoval do hlavného mesta a aby si v ZOO pozrel žirafu. Jedného dňa sa deduško naozaj vyberie na cestu a už skoro ráno si medzi prvými kúpi vstupenku. Celý deň chodí okolo ohrady a díva sa na to zvláštne zviera. Večer ho už zamestnanci musia doslova vyhnať, aby konečne mohli zavrieť. Deduško vykročí a po 20m. sa zastaví a povie: aj tak neverím, že také zviera existuje.“

    Úplne na záver sa ani ja nevyhnem tomu klasickému ďakovaniu, kedy samozrejme musím poďakovať rodičom, že vôbec existujem a potom priateľom, ktorí ma naviedli na čítanie rôznych kníh. Najprv to boli knihy o stravovaní, z dôvodu mojej čoraz zhoršujúcej sa astmy a potom to násilné presviedčanie svedkom Jehovovým, ktorý ma naviedol na čítanie knihy kníh, ako sa svätému písmu hovorí. Prekvapivo najviac však ďakujem ľuďom, ktorým keď som začal niečo hovoriť na tému náboženstva ma titulovali idiotom, sektárom, anarchistom a najväčším blbcom na celom šírom svete. Jednak mi to pomohlo pri formovaní myšlienok, ale aj presvedčilo, že krátka knižka je tá najlepšia forma monológu, ktorou sa to dá podať a v  neposlednom rade, poznajúc aký som pohodlný človek, by bez nich táto knižka ešte dlho neexistovala.                                           Ďakujem!

 

 

                                                                                                                                                                                                                                                      

 

 

 

 

 

---