Podnájomníčky 2

Podnájomníčky II

Starý Chrenko bol bývalý stavebný robotník, ktorý väčšinu svojho života prežil v Čechách a na Morave. Tesne po osemdesiatom deviatom stihol odpracovať niekoľko rokov v Nemecku a v Británii. Za zarobené peniaze si okrem iného kúpil aj tento byt, ktorý už dlhšie prenajímal. So ženou sa rozišiel pred sedemnástimi rokmi. Vraj kvôli nadmernému chľastaniu. Odvtedy žil sám vo veľkom rodinnom dome. Byt, ktorý nám dočasne s Leou prenajímal, plánoval pôvodne darovať svojim deťom, no tie sa na neho zvysoka vybodli.
Ako obyčajne, aj v ten večer tiahol z neho rumový opar. Oblečenú mal modrú kockovanú flanelovú košeľu. Spoza rozopnutých gombíkov mu trčalo biele dierkované tielko. V zamazaných montérkových nohaviciach mal zastrčené silné mozoľnaté dlane a na nohách mu svietili pevné čierne topánky s oceľovou špicou.
„Nejdem ďalej, prišiel som len po prachy“ zavrčal spoza chodby a nahlas si odkašľal. Jednu ruku vytiahol z vrecka a prehrabol si ňou vypadané prešedivené čelo.
„Aspoň na chvíľu, chceme vám niečo povedať. Ohľadom bývania“ pozvala som ho dovnútra.
„Ste dnes nejako zvlášť nahodené. Dúfam, že nečakáte tajnú pánsku návštevu. Pravidlá predsa poznáte“ zvraštil čelo starý robotník.
„Ale samozrejme“ uisťovala ho Lea.
„Dobre, takže čo bude s tými prachmi?“ nenápadne si potľapkal po pivnom bruchu pán Chrenko.
„Nedáte si s nami víno?“ snažila som sa získať aspoň trochu času v náš prospech.
„Tak dobre“ neodolal napokon lákavej ponuke a navzájom sme si priťukli.
„Vďaka slečny a teraz tie prachy. Dosť sa totiž ponáhľam“ nervózne sa pozrel na hodinky.
„Nedáte si ešte do druhej nohy?“ skočila som mu do reči a schválne som sa hlboko predklonila, aby som mu dopriala pohľad na moje trojky.
„Ale len do polovice“ sťažka preglgol a vreckovkou si zotrel kvapôčky potu, ktoré sa mu usádzali na čele.
Mlčky dopil aj druhý pohár.
„Fajn, rád som si s vami posedel, ale teraz ma už konečne vyplaťte“ prerušil starý Chrenko trochu pridlhé mlčanie.
Provokačne som si prehodila ľavú nohu cez pravú. „Viete...“ spustila som čo najsladším hlasom, „mi tie prachy bohužiaľ nemáme...“
„Čože?“ vyskočil Chrenko z fotely ako postrelený.
„Dajte nám tri – štyri dni a mi tie prachy určite zoženieme“ snažila som sa aspoň čiastočne uhasiť horúci plameň. „Leini rodičia už na tom pracujú...“
„Tri, štyri dni? Vy ste sa asi zbláznili!“ rozhadzoval rukami na všetky svetové strany. „Pri podpise zmluvy sme sa predsa jasne dohodli, že do pätnásteho budem mať všetky prachy na stole. Áno, alebo nie?“
Obe sme mlčky prikývli.
„To je z vašej strany hrubé porušenie dohody“ ukazoval na nás vztýčeným ukazovákom. „Navyše sa to nestalo prvýkrát. Už minulý mesiac som vás predsa varoval, že ak sa to ešte raz zopakuje, poletíte z bytu.“
„Nám je to hrozne ľúto, dajte nám prosím ešte šancu a sľubujeme, že sa to už nebude opakovať. Prosím. Mali sme finančne veľmi náročný mesiac a jednoducho nám to nevyšlo. Pozrite, dáme vám ako zálohu tridsať eur a zvyšok doplatíme budúci týždeň. A k tomu aj niečo navrch. Len nám s tým platením ešte počkajte. Prosím“ prehovárala ho zúfalá Lea.  
Pán Chrenko mlčky schoval v dlaniach zálohu a dlhú chvíľu sa ošíval na hlave. Akoby sa nad niečím hlboko zamyslel.
„Bohužiaľ, nemám na výber, slečny. Systematicky porušujete dohody a mňa to už ďalej takto nebaví. Máte hodinu na to, aby ste si zbalili všetky veci a opustili tento byt. Počkám vás pred vchodom.“
„Pán Chrenko, prosím vás“ v očiach mojej priateľky sa zaleskli slzy.
„Je mi ľúto. Keď budete pobalené, kľúč mi odovzdajte pri aute. Parkujem presne oproti kuchynskému oknu. Zatiaľ zbohom.“
„A nešlo by...“ rozplakala sa Lea.
„Už som povedal.“
Moja spolubývajúca  spustila srdcervúci nárek. „Kam len teraz pôjdeme?“ šepkala cez slzy.
„Iba žeby“ začuli sme z chodby Chrenkov prefajčený hlas.
Lea si s nádejou pretrela oči.
„Posaďte sa“ ukázal na prázdnu sedaciu súpravu. 
Nechápavo sme si sadli vedľa seba.
Zo škatuľky vytiahol cigaretu a zapálil si. „Koľko presne mi dlžíte?“ Určite to dobre vedel, len to potreboval z nejakého dôvodu počuť priamo z našich úst.
„Sto eur“ odpovedala som.
Nastalo dlhé mlčanie.
„V poriadku. Som ochotný vám stiahnuť polovicu zo sumy, ak sa budete  dve minúty bozkávať. Samozrejme jazykmi.“
S Leou sme sa na seba zarazene pozreli. „Prosím?“ myslela som, že zle počujem.
„Máte pol minúty na rozmyslenie.“
„Poď, ideme sa zbaliť“ postavila sa moja najlepšia kamoška a ja som ju mlčky nasledovala. Na konci miestnosti som ju nečakane vtiahla do kúpeľne.
„Lea, počkaj“ chytila som ju za lakeť. „To predsa nie je až také hrozné. Starému spravíme radosť a ušetríme päťdesiatku,“ prehovárala som ju.
„Nikol, jasne sme sa dohodli na oblečení. Nič viac. Toto už presahuje akékoľvek hranice. Prepáč, ale nemôžem.“
„Slečny, ste tam ešte? Tak ako ste sa dohodli?“ začuli sme z obývačky Chrenkov hlas.
„Bože môj, veď o nič nejde. Privri proste oči a predstavuj si nejakého vysneného princa. Dve posraté minúty. Tie prachy aj tak dnes už nezoženieme. Lea, prosím“ pozrela som na svoju spolubývajúcu psími očami.
„Dočerta, tak dobre“ nechala sa napokon ukecať a tak sme sa vrátili na miesto.
„Dáte nám to aj písomne? uisťovala sa.
„Jasnačka“ prikývol nedočkavý robotník a mohutnou rukou spečatil narýchlo spísanú dohodu.
Potom sme sa obrátili tvárou k sebe a čakali na jeho pokyn. Pozorne zachytával okamih, kým sa veľká ručička nedostala tesne pred dvanástku. Potom zdvihol ukazovák.
„Pripraviť sa, pozor, teraz“ Vzájomne sme si s Leou prstami odhrnuli vlasy z čela a nesmelo k sebe priblížili rozochvené pery. Lea sa síce spočiatku zdráhala, ale napokon pootvorila ústa a dovolila môjmu jazyku, aby sa obtrel o jej predné zuby. Naše jazyky sa po pár sekundách preplietli. Sledovala som Leine privreté oči a cítila som, ako mi prechádza telom príjemné mravčenie. Pod tričkom mi stvrdli bradavky. Dych mojej kamošky sa postupne zrýchľoval. Aj ona si to zjavne užívala oveľa viacej, ako sama čakala.     
Rukou som jej zablúdila do podprsenky.
„Stop!“ skríkol starý Chrenko a v tej chvíli sme sa od seba trochu sklamane odtrhli. Obe sme boli poriadne rozpálené.
„Vidíte, vidíte. A ako ste sa počiatku zdráhali“ pousmial sa stavebný robotník a s rozkošou sledoval, ako nám tvár zalieva horúca červeň.
„Práve ste vymazali polovicu svojho dlhu. Ak chcete, dám vám šancu vyškrtnúť ďalšiu dvacku“ navrhol nám.
„Čo zato?“ priamo sa spýtala Lea.
„No... v podstate maličkosť“ tajomne sa pousmial starý Chrenko a cez montérky sa poškrabal v rozkroku. 
„Počúvame“ prerušila som trochu pridlhé mlčanie.