Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seMestské Legendy (časť 9,10,)
15. 08. 2009
0
0
668
Autor
Bexhill
Kto nepochopí minulosť, nepochopí súčastnosť a nepochopí zmýšľanie ľudí, ktorí sa stali mestkými legendami...
9.
Počas raňajok s Lindou mi zavolal Ivan Strnad a spýtal sa ma, čo plánujem robiť po práci. Mal voľno a navrhol mi aby sme sa o siedmej hodine stretli v kaviarni v nákupnom centre. Na odpoveď nečakal, pozdravil a zložil. Chcel som odmietnuť.
Deň ubehol ako každý iný, v kancelárií mi pribudlo niekoľko šanónov navyše. Armáda hlásení čakala vedľa počítača na masívnom písacom stole. Ďaľšie fascikle s evidenciu, ďaľšie fotografie a nejaký dobrák vyvesil článok z novín na dvere mojej kancelárie. Hneď ako som vošiel do svojho kráľovstva som strhnutý papier z dverí pomuchlal v ruke a hodil do koša pri písacom stole. Za tie tri roky, čo brázdim krajinu s majákom na palubne doske auta a s kilom oceľa pod ľavým ramenom soms a snažil tento chliev trocha zútulniť.
Zdvihol som rolety a chvíľu hľadel na horizont. Kanceláriu som si doslova vybojoval, pre seba a svoju kolegyňu, aj keď musím uznať, že váha jej slova a razancia jej kriku mali na tom že v nej sedávam, najväčší podiel. Vo vnútri sú dva stoly, môj a Mariannin. Marianna však dnes v práci nieje, užíva si posledný deň dovolenky, niekde so svojím priateľom.
Keďže mám estoly oproti sebe a každý vlastnú polku miestnosti, kontrast medzi našaimi povahami je zrejmý. Pri okne an mojej strane sú dva črepníky s poldruha metra vysokými palmami. Pod sklom na písacej doske môjho stola sú vystrihnuté články z novín, fotky amerických a jednej izraelskej herečky, fotografie nemeckých ovčiakov, zábery mesta Miami s jeho plážovými promenádami a mrakodrapmi, proste veci ktoré mám rád. Keď mám toho už dosť, odhrniem zo stola papiere a chvíľu hľadím na obrázky pod sklom. Na moment vypnem, hladina žlče mi klesne a môžem znova pokračovať v práci, takto si dobíjam baterky.
Pod sklom na Marianninom stole sú veci, ktorým nikdy nebudem celkom rozumiemiť. Je tam strana z vestníka o bezpečnosti na detských ihriskách, dva staré a už zažltnuté lístky na koncert Joea Cockera (na ktorý nikdy nešla) Veľká fotografia jej priateľa (ako v rukách drží balík so sklennou vatou a na hlave má čelenku s červenými svietiacimi rohmi ) a plagát z výstavy s moderným umením, na ktorom sa skvejú štyri tak strakaté nezmyselné reprodukcie malieb, že keby ste s ním zatriasli pred epileptikom tak ho skláti záchvat. Každý je svojím spôsobom čudný, a musím uznať že Mariannin spôsob je celkom milý. Jej záluba v nezmysloch sa našťastie neprenáša do práce, takže nám to v teréne celkom klape.
Klape nám to aj v súkromnom živote. Pred tým než začala chodiť s Bernardom, som sa ju vytrvalo snažil dostať na rande, lenže neúspešne. Keď sa už dala do kopy s Bernardom, predstavila mi jeho sestru Lindu. Doteraz sa smeje, že aby sa ma zbavila musela zbaliť iného chlapa a podhodiť mi jeho sestru. Marianina čudnosť je ako som povedal, milá.
To že vybojovala pre nás dvoch túto vcelku útulnu miestnosť s veľkým oknom a výhľadom na Vysoké Tatry, je jedna z mnoho vecí v ktorej sa angažovala ako môj predvoj. Ak sa na niečom robila, Marianna bola väčšinou prvá na mieste a posledná, ktorá odchádzala. Niekedy ma to jej hovnožrútstvo vyvádzalo z miery, ale nemohol som jej zazlievať svedomitejší prístup k práci, lebo jej reakcia by bola taká, že by ma nazvala žiarlivcom. Pozrel som sa na jej stôl. Počítač s plochou obrazovkou bol vypnutý a stôl mala prázdny, preletel som zrakom na svoj a uvidel slušnú kôpku hlásení a záznamov. Do večera mám čo vybavovať. Všetko treba skontrolovať, zavolať dôstojníkom ktorých sa to týka, podpísať, opečiatkovať, potvrdiť u šéfa, ak id o prípady, ktoré čakajú len na uzatvorenie, treba zatelefonovať na súd, zavolať kompetentných, v archíve naposledy skontrolovať zložku s výpoveďami, skontrolovať čísla dôkazov a fotografií. Potom to všetko zavrieť a odniesť do archívu, aby mal na čo padať prach, vzdychol som si a a sadol si za stôl. V koši som si všimol pokrženú papierovú guličku s článkom. Chvíľu som na ňu hľadel, potom som ju vytiahol, papier vyrovnal a zasunul po sklo na písacom stole. Vyzeralo to čudne (uričte nie čudnejšie ako môj budúci červenorohý švagor so sklenou vatou na rukách) ale čo je doma to sa počíta. Zapraskal som kĺbmi na rukách (hnusný zvyk, ktorý Marianna vyslovene neznášala a vždy strašne zvreskla keď to počula), a otvoril som prvú zložku z kopy. Zmrzol som. Bol to príkaz na prevoz Veroniky Balkovej. Vrátili sa mi spomienky z doby, ktorá bola pod nánosom prachu a kamufláže. Zalistoval som v knihe života späť, k jednej konkrétnej noci. Letnej noci. V okamihu, keď...
10.
...v okamihu, keď som začul ten hlas bol som si na istom, že mám v sebe priveľa džinu. Na minútu som stratil vedomie, stál som vo vnútornom dvore jednej z mestských budov, z ktorého viedli dva východy. Ten predo mnou, ktorý som videl značne rozmazane bola dlhá pasáž končiaca na ulici. Obrátil som hlavu doprava. Východ číslo dva nebol východ, bol to vchod. Za jeho dvojkrídlovým dverami so sklenenými kazetami bolo schodisko vedúce do suterénu, kde sa nachádzal nočný klub MACH1. Ani jeden z tých východov ma nelákal. Nie...nelákal, nie je vhodné slovo, skôr by som to nazval tak že ani jeden nebol tou stopercentnou voľbou. Musel som použiť obidva. Najskôr som však musel vliezť do toho posratého klubu.
Z meditácie nad správnosťou a nesprávnosťou obidvoch ciet ma vytrhlo Veronikine zvolanie. Sedela na schodíkoch pred vchodom. Hnedé, takmer čierne vlasy, orieškové oči a úsmev od ucha k uchu, keby ho mala ešte širší, tak by sa jej hlava odklápala ako tým dvom postavičkám zo South Parku, akože sa to len volali? To je jedno, proste krásne dievča, príťažlivosťou, niekde nad oblakmi. Šťuchla do mňa.
„Hej, VSTÁVAJ!“
„Čo je?“ S námahou som k nej sklonil hlavu.
„Chceš cigaretu?“ Vystrela ruku s krabičkou. Snažil som sa vybrať jednu, ale natoľko nemotorne že mi vypadla. Veronika Balková vzdychla a cigaretu dvihla, keď mala hlavu sklonenú k zemi, zrazu to na mňa prišlo.
Chyť ju! Chyť ju, dotkni sa jej, veď to chceš nie? A čo chceš, to si zober! Nebol som veľmi nadšený, keby som mal dosť síl, bol by som vystrašený, ale v momentálnom rozpoložení (alkoholickom rozložení) mi to bolo ukradnuté. Ten hlas sa raz za čas vráti. Teraz sa vrátil po piatich mesiacoch. Skoro polroka držal hubu a zrazu si ju otvorí. Ozve sa , keď mám v sebe takmer pollitra džinu a vodky, stojím nad skláňajúcou sa dlhovlasou hnedoočkou, ktorá mi vzpriamená siaha po koreň nosa, no aj tak ma priťahuje viac ako výklad klenotníctva bez skla napojeného na alarm. Michal, koho klameš? Vezmi si ju!
Drž zobák, pomyslel som si. Čo som, kurva, tvoj otrok? Kvôli tebe som musel zdúchnuť, kvôli tebe už nemám domov a polícia celého štátu by ma rada videla s chladnými putami na rukách a v teplom objatí spoluväzňov.
Veronika v prítmí našmátrala cigaretu. Keďže bola tiež riadne pripitá, široký vycerený úsmev mala na tvári vyrazený ako cajch svojej zvodnosti. Tmavé vlasy jej dopadali na plecia zahalené zelenou blúzkou bez rukávov. Svetlo z pasáže vrhalo na stenu vedľa mňa tieň jej perfektne tvarovaných bokov. Rozmýšľal som či má pod tými džínsami nohavičky. Musel som však prestať, lebo by sa zas ozval Hlas a bol by som nútený sa vraziť hlavou do steny.
Veronika sa postavila a do kútika úst mi vložila (myslím, že to bola marlborka?) cigaretu. Hľadel som na ňu, hlava sklonená, ona musela dvihnuť bradu, aby sme si navzájom mohli pozerať do tvárí. Vytiahla zelený zapaľovač, škrtla a priložila mi blikotajúci plameň ku končeku cigarety, tabak nasiakol žiarom a nikotín mi začal prúdiť do pľúc. Zdvihla obočie a zachechtala sa.
„Si dobre napitý“
„Kecy, niečo sa do mňa ešte zmestí“
„Aby to potom nevyšlo von“
„Ále...a čo... nech vyjde...“
„A keď im to vnútri ovraciaš, vyhodia nás von“
„Blbosť. Vyhodia len mňa, teba si tam nechajú. Ženy nevyhadzujú. Tie bravčové hlavy nie. Vyrazia len chalanov, najlepšie, takých ako ja. Chudých, nedbanlivo oblečených, aby ich potom mohli vonku zmlátiť. Vitaj v modernej spoločnosti“ Usmial som sa a cigareta mi skoro znova vypadla z úst.
Chyť to dievča! Tá zákerná vec v mojej lebke mi nechcela dať pokoj. Chyť, pritisni si, ju, vypľuj tú cigaretu a prisaj sa na dievča! Slovo –prisaj- tomu dodalo ten správny podtón úchylnosti. No, hranice úchylnosti boli zotreté po tom, čo som železnou tyčou odoslal Luda na druhú stranu bytia.
Šedivý chlapík, ktorý sa vtedy motal okolo miesta, odkiaľ vytiahli Ludove zvyšky, sa volal Ivan Strnad a policajtom bol už od pádu komunizmu. Ten istý muž, ktorý sa o pár ďalších rokov stane mojim kolegom. Prežil všetky čistky, všetky hlavy mafiánskych klanov. Jeden či dvakrát som začul, že od Ludovej vraždy stále nedal ruky preč.
Prešli tri roky a situácia okolo Luda utíchla, rozruch som vyvolal inde. S mojou minulosťou to však nespájali, respektíve možno aj spájali, ale mali za to, som bol kdesi na Sibíri a lovil jaky, či čo tam žije. Aspoň tak to malo vyzerať. Predpokladal som, že vraždu zo žiarlivosti prenechajú niekomu mladšiemu, pretože, hoci mi bolo srdečne jedno, či po mne bude pásť policajný zbor na čele so Strnadom či s niekým iným. Mať však za zadkom takého ostrieľaného človeka, ktorý už zažil všeličo nie je veľmi príjemné. Mať ho po svojom boku je ako nosiť nepriestreľnú vestu.
Je pravda, že vtedy by ma nespoznal (ako ma nespoznal doteraz), ani keby sme stáli tvárou v tvár, tak ako teraz stojí pri mne Veronika.
Kontaktné šošovky mi menili sivé dúhovky, na mahagónovú hnedú. Svetlohnedé dlhšie vlasy som si skrátil a pravidelne si ich prefarboval načierno. S rovnakou pravidelnosťou som si chodil stmavovať kožu do solária.. Celý som stmavol. Po tom čo som si našiel aké také „snedé zázemie“ som sa začal hýbať, behával som, plával, robil som všetko pre svoju fyzickú zmenu.
Chytil som Veroniku obidvoma rukami na zadku a pritisol ju k sebe, vyľakala sa, no potom vyprskla do smiechu
„Vidno, že na dnes máš chlastu dosť“
„Je pol dvanástej, tých tridsať minút dneška nejako vydržím“ prstami som jej stisol polky zadku. Z vnútra podniku presakovali tóny Rage Against The Machine. Pohľad, ktorý nasadila hovoril, že sa síce prišla zabaviť, ale rozhodne sa s nikým nechce vyspať.
„Chceš ma baliť, kamarát“
„A musím?“
„Nemusíš, ale radšej to necháme na inokedy!“ úsmev jej z tváre zmizol a odsotila mi ruky zo svojho zadku, cúvla. Pred očami sa mi zahmlilo a na chvíľu mi prišlo zle, oprel som sa o stenu.
„Prepáč, Veronika“
„Zase ťa máta?“ spýtala sa
„Hej...povedzme, že hej. Myslel som si, že to v decembri to bolo naposledy a už to prešlo, ale...neprešlo.“
Sklonil som sa a rukami sa oprel o kolená.
„Ideme domov?“
Aký domov? KURVA, aký DOMOV? Agresívna postavička v mojom mozgu sa išla odtrhnúť z reťaze a jej hnevom som sa nechal unášať aj ja. Začalo to vo mne vrieť, ale aj napriek tomu som Veronike povedal, že by som rád išiel domov. Teda na to miesto, ktoré sa mi ním na posledné mesiace stalo.
Ulica po ktorej sme išli k sídlisku bola dláždená mačacími hlavami a sfarbená ružovým svetlom lámp, ktoré túto malebnú riečku betónu lemovali. Z oboch strán na nás dozerali vyše storočné mestské domy s opadávajúcou omietkou a čiernymi okami. Držali sme sa, ruky prepletené v lakťoch, a kráčali stredom uličky. Nikde nebolo ani živej duše. Ticho, kľud.
Hnev ma po pár minútach opustil a znova som bol sám sebou (odhliadnuc od môjho pred dávno zmeneného výzoru). Veronika pomaly išla po mojej pravej strane a ruky sme mali do seba zakvačené ako oká reťaze. Obrátil som sa na ňu.
„Kam chceš ísť cez zimu?“
„Uvažovala som nad Budapešťou.“
„Budapešť je fajn. Veľa bánk, veľa klenotníctiev a žiadne mreže na oknách!“
Usmiala sa a udrela ma po pleci.
„Prestaň, kriminálnik.“
„Ha-háá, tá pravá sa ozvala! Bonnie! Bonnie z mesta pod Kamzíkom. Má síce len metersedemdesiatpäť, kukla jej je veľká a so samopalom vyzerá ako ja s učebnicou matematiky, ale aj z nej sa už stihla stať kriminálnička!“
Zamračila sa
„Myslíš, že nám na to niekto príde? Nemyslím teraz...ale raz...raz to praskne, nemyslíš?“
„Pokiaľ si budeme svedomito strážiť myšlienky, jazyky a nebudeme sa oddávať sentimentu a ťarche svedomia, tak nie. Nik na to nepríde ak budeme šikovní ako naďalej, pretože nikto sa nebude mať čoho chytiť.“
„Čo bude ďalej?“
„To som sám zvedavý. Ak máš na mysli či to jedného dňa proste necháme tak a naše cesty sa rozídu, je to možné. Ale treba brať do úvahy aj tú alternatívu, že sa na tom staneme závislými“
„Od peňazí? Závislí od peňazí?“
„Nie. Od tohto spôsobu života. Nepáči sa mi, vlastne možno svojim spôsobom aj páči, že žijem cudzí život, život vymysleného človeka a niekto, kým som sa narodil a stratil pred troma rokmi, čo iste neteší Strnada a jemu podobných.“
„Chcela som si zarobiť a keď budem aspoň trocha za vodou, tak sa pohnúť ďalej.“
„S týmto sa nedá len tak skončiť.“
„To je hlúposť.“
„Nie je to hlúposť, stále to budeš mať na pamäti.“
„Sám si povedal, že treba ovládnuť ťarchu svedomia.“
„Veď práve.“
„Mám to chápať tak, že si myslíš, že nedokážem skrotiť svoje svedomie?“
„Aj to.“
„Aj to?“
Veronika sa ku mne obrátila a nadvihla obočie. Zareagoval som tak rýchlo ako mi lieh v krvi dovolil
„Pozri, nechcem ťa nechať samotnú“
Rozosmiala sa a rukou si prehrabla vlasy.
„Nie som malé decko“
„Ale si zraniteľná“
„To si aj ty. To sme každý z nás.“
„Áno, ale tvojou slabosťou som ja.“
„Čože? Neviem čo si myslíš o našom priateľstve ale nemám na teba slabosť.“
„Nemám na mysli slabosť, čoby náklonnosť, ale slabosť ako slabinu, tou som. Som ňou pretože ma poznáš. Som ňou pretože čo sme doteraz vykonali boli moje nápady. Polícia ide po nás všetkých, ale v skutočnosti im ide hlavne o mňa. Keď ma dostanú budú spokojní, iste potom si posvietia aj na vás. Keď chytia niektorého z vás skôr než mňa, budú chcieť aby si ich doviedla ku mne. Chceš zostať s tebou kvôli tvojej bezpečnosti, ktorá pramení z tej mojej.
Je to svinstvo, ale robím to aj pre seba“
„Hlavne pre seba, chcel si povedať.“ Veronika začínala byť nahnevaná. Bol to taký zvláštny hnev. Bizarný, súťaživý. Pretekajúci v súťaži o to, kto bude mať väčšiu cenu pre políciu. Bolo to hlúpe, ale zdalo sa mi, že je ukrivdená. Neviem či už vtedy pochopila, že hrou je to len odtiaľ potiaľ.
„Veronika, mám ťa rád a viem že ma bude mrzieť to čo ti teraz poviem, ale... skoro ťa milujem.“
Cez ulicu prebehla mačka. Veronika hľadela pred seba a rozmýšľala nad týmito slovami.
„Vieš čo, Michal ? Necháme to plynúť a...“
„To som už raz počul. „Necháme to plynúť“ - a dopadlo to tak, že teraz sa ponevieram po svete tmavý ako cigáň a s kontaktnými šošovkami, pretože nikomu nemôžem ukázať svoju skutočnú podobu.“
Veronika vycerila v hneve zuby a zasipela
„Tak potom ti nepoviem nič!“
„Ani nemusíš. To čo som ti chcel povedať ja, som ti povedal.“
„Á, to čo chceš ty, večne je to len o tom!“
„Večne?“ Rozhodil som rukami.
„Chcem to najlepšie pre nás všetkých a ak mi máš za zlé, že chcem kúsok dobra aj pre seba, tak potom ma to veľmi mrzí, ale inak nemôžem“
„Kúsok dobra? To od vraha sedí!“
Poslednú vetu Veronika zvreskla na plné hrdlo. V zápätí si uvedomila čo spravila a obzrela sa. Okrem rozsvietených lámp nám však spoločnosť nerobil nikto. Okná na domoch boli tmavé, na ulici sa nič nehýbalo. Pery sa jej zachveli a obočie sa jej vykrivilo do tvaru naznačujúceho, že sa čoskoro rozplače. Vyjachtala zo seba.
„P...prepáč, tak som to...nechcela som to tak povedať!“
To mi stačilo, otočil som sa a kráčal ďalej po ulici. Za sebou som začul ako sa Veronika rozplakala.
„Prepáč! PREPÁČ! Prosím ťa! Prosím!“ Zakričala to, keď som bol od nej takmer tridsať metrov. Prinútil som sa nereagovať. Kráčal som rozhodne a plačúce dievča za svojím chrbtom si nevšímal. Prešiel cez kruh svetla jednej z lámp, tieň, ktorý som vrhol na zem bol tieňom Michala Stranovského. Teraz však patril Michalovi bez priezviska. V diaľke rokov ma však čakal iný tieň. Vytvorený červenými a modrými, striedavo blikajúcimi, diódami majákov. Čo najskôr som sa musel stať Michalom Farmigom, aby dozrel na človeka, ktorý bude sedieť o pár rokov pri...
...ktorý sedí pri svojom pracovnom stole. Zavrel som Balkovej fascikel, otvoril zásuvku a zložku do nej schoval.
Spomenul som si na ranný Ivanov telefonát. Zmenil som názor.
Radšej sa s ním stretnem.