.a na dne len zvyšky lacného vína

”Moja piča má výraz lotosového kvetu”, pokrčila nosom.“Niekedy mám pocit, že všetko sa točí iba okolo nej”. Sabina mala prefarbené vlasy a na tvári hrubú vrstvu líčidla. Jej gélové nechty by potrebovali vymeniť.

“Naozaj sa chceš len rozprávať?”, začudovane potriasla hlavou, “ako chceš”.

Niekde za oknom silnela vrava, vyzrela na ulicu. “Niekoho zrazilo auto”, pokrčila plecami. V očiach ani náznak zdesenia, len ľahostajnosť, možno nedefinovaný smútok. Zapálila si cigaretu, vo svetle pouličných lámp jej pod županom presvitala ešte zachovalá postava.

Striaslo ju. “môžem k tebe?” nečakala na odpoveď a vkĺzla pod deku. Popol z cigarety lahúčko odfúkla a pritom smiešne zošpúlila pery. “vždy som chcela dve deti, Sabínku a Petra. Peter by bol starší a sestru by chránil”.

Zo stien zliezala tapeta, na stolíku stála karafa s vínom. “Máš čudné oči, vieš o tom?” uprene sa mu doň pozerala, “sú farebné a modrá so zelenou a hnedou sú naukladané ako na kolese šťastia...”

Sviečka pomaly dohasína, ešte posledný záblesk a izba sa norí do tmy.

Ona beží po pláži, za ruku drží na jednej strane chlapca, na druhej dievča. Deti výskajú od radosti, mokrý piesok príjemne chladí na nohách. Pri skalách je sympózium sôch. Pri jednej sa pristavia, má tvar obrovskej zovretej dlane, po prstoch vyliezajú úplne nahor. Do nosa jej udrie závan hnijúcich rybích hláv, na ktorých si pochutnávajú drzé čajky. Ale len na okamih.

Zhlboka sa nadýchne a pľúca jej naplní surový morský vietor. Začína pršať, vlny sa vzdúvajú, voda rýchlo stúpa, za malú chvíľu zalieva súsošia. A stále stúpa. S počudovaním si prezerá prázdne ruky, v ktorých ešte pred sekundou zvierala detské prstíky. Premkne ju nevýslovná hrôza, nemôže sa nadýchnuť, tvár jej bičujú prúdy dažďa. Nad hlavou sa jej zablyslo...

Prebudila sa úplne mokrá. Bola nahá a na stoličke visel prevesený župan. Ten kunšaft bol ale divný, nevedela si spomenúť na jeho meno, len oči, tie oči boli akési iné.

Sabínka a Peter. Pocítila čudný stisk na srdci, akoby ju niečo pichlo a zvieralo zároveň. Peter a Sabínka, vstala s vedomím, že niečo neuchopiteľné jej chýba, sadla za stolík a naliala si víno.

Pri zoškrabávaní vosku podvedome neveriacky pokyvovala hlavou. Z letargie ju vytrhlo vrznutie dverí, na moment sa jej zazdalo, že v pootvorenom šatníku vidí postavu.

Zrazu na ulici zaškrípali brzdy a ozval sa náraz. Vybehla k oknu. Šatník sa potichu zatvára, a jej sa zazdá, že niekto vraví : “áno viem, zase niekoho zrazilo auto” .

Izba je prázdna, zo stien zliezajú tapety a na stolíku vedľa karafy, v popolníku, dohorieva cigareta.