Na jeden rým

...jo*

ďakujem Ti za siahodlhú a inšpiratívnu kritiku, muselo Ťa to stáť veľa námahy a za tým iste hojná konzumácia pív a pív... takže si myslíš, že keby sa jednotlivé verše stali osobitými básnickými jednotkami, fungovalo by to viac.. (poprípade dotvorením ich) ...ale-ako si môžete, pane, byť tak istý svojou pravdou, keďže istý Karol Vás nazval skeptikoooom? ( :)) a prosím o konkrétnejšie hodnotenie k 7.- mu veršu, z mužského vnímania tohto verša trochu nerozumiem slovu- nechutný... ďakujem Vám, pane... užívajte si svoju genialitu

Básnička viac-menej vystavaná na princípe rytmicko-syntaktickej konvergencie, kde by jednotlivé verše mali byť takpovediac významovo (ale aj emocionálne)samonosné, (čiastočne) sebestačné estetické jednotky – čo vytvára tlak jednak na ich obsah, „druhak" na väzby medzi nimi. Je dobre na to myslieť, aby čitateľ nemal pocit, že s každým veršom začína nová báseň a aby sa básnička netrieštila na sériu výrokov. Kaskády, kde sa voda sčerí, spení, kde „ožije" na ceste k delte by to s trochou fantázie v optimálnom prípade malo pripomínať. Mám pocit, že Ti to ešte tak celkom nevyšlo... Ten zdanlivo jednoduchý výstavbový princíp je lákavý, ale riskuješ, že výsledok bude – celkom oprávnene a logicky – hodnotený (aj) systémom „tento verš áno, tento nie". Názorná ukážka: 1. verš – akože duchaplnosť, ale dosť diétna 2. verš – veľmi pekný 3. verš – taký výplnkový/prechodný 4. verš – pekný, ale rytmicky ma rušil...práve pre to „klasické" upratanie do čistých daktylov a pre rým 5. verš – pekný 6. verš – taký uletený 7. verš – dosť prepálený, až nechutný 8. verš – ako 1. No, tak napísal som aj viac ako „áno" či „nie"... asi pre to, že my to stálo za to.

ale dnes ho nebolo :-)

ďakujem... aj za malého zúrivého Robinzona :)