Nezodpoved(a)ná

Stála som bosá na námestí, točila sa pod snehovými vločkami.  Mohla som bežať ako Brigit, ale ja som stála a krútila sa. Topánky som držala v ruke, nohavice ohrnuté pod kolená. Ponožky vyzuté. Vyzerala som ako šialený blázon. A prečo? Len tak mi to napadlo, zbúrať zábradlie- slušnosti a zodpovednosti. Nechcelo sa mi niesť ničie záťaže... Ani moje. Ohrozujem seba,  zdravie svoje? No a čo, veď to robím  slobodne...

Občas je to tažké žiť plnohodnotne, zodpovednosť za svoje činy ma pripútavajú k zemi. A ľudská bezstarostnosť odletela ruka v ruke dákam s mojimi detskými rokmi.

Dospelosť ma pripútava, kladie slepé klapky na oči , s ospravedlňujúcim mottom – „som už dospelá...“

V srdci sa citím, detsky, nedozreto a túžim stretnúť anjela.

Chcem držat bábu v náručí, mať pocit, že ak sa stane čokoľvek som v bezpečí.

Nechcem riešiť otázky  financií, chcem sa vedieť opäť tešiť z bankovky,

Do prasiatka odkladať si pošetrené korunky.

Na večeru zasýtiť bruško sladkým cukríkom, bebe keksov balíkom.

Vyválať sa v rannej rose, nedostať plácu po zadku ani nose.

Piecť pieskové koláče, nechať si zapletať copy, vrkoče...

Chcem zavrieť oči a zastaviť čas,  chcem objaviť opäť ligot vianočných krás.

Čakať na cinkot  Ježiškovho zvončeka, ohlasujúceho príchod darčeka.

Salonky s bratom potajmä vyjedať...

 Mama, tato,

 tie šťastné chvíle vám chcem opäť dať, keď sa naše oči od radosti rožžiara znova a zas, vždy keď nadíde Vianočný čas.