EGO-ista

Keby som bola anjelom  a vsetky sochy by pokryla sol,

Keby polia zaliali slnecne luce a noc by zahalila v tichosti mesta,

Chcela by som byt tvoja nebeska nevesta

Serafini by obliekali moje udy, zahalili ma do stoviek zavojov a kracala by som bosa po lupeni ruzi.

Presla tisickami schodov, kilometrami ciest, presla stovkami kopcov, chranena za trblietania hviezd.

Potila by som krv a plakala sladke slzy, zavoje by som potratila, vlasy ostrihala a naha nakoniec pred tebou stala. Taka aka som. Bez ozdob, bez privlastkov ako srnka bojazliva, na smrt unavena.

Postavila by som sa pred teba spinava a lepkava. Prosila ta pokorne. Bud mojim muzom – dobrovolne.

Ty ma vsak takuto nechces, odmietas, ani ruku mi nepodas.

Nie som ti dost dobra?

Vraj som spinava!

Nedopraju mi vsak ani kupela.

A ani ten pohar vody co som ziadala.

Si zly EGO-ista.

Ja som i naha, stale taka ista.

 

Tma ma pohltila, stiahla do svojich pazurov. Som ina.

Cez noc narastli mi kopyta, dlhe cierne vlasy. Oddieva ma smrt.

Ciernu dlhu tuniku, cierne dlhe drapy...

Bosu ma nuti chodit, tak ma teraz trapi.

Osedlali vranika, vraj ma bude nosit.

Zaerdzal a nenechal sa prosit

Odniesol ma do podzemia, do hlbokej studne.

 

 

 

Nedociahla som zem, nedosiahla slnce.

Len palava tazobna, zakalila zrak.

V diabla ma donutili verit –nanho pozerat.

Tma, horuco, strach a bezmocnost.

Obrali ma o kazdu jednu cnost.

Nesmiem preliat slzu ani sediet bezmocne!

Zachranim seba i vas!

Vratim zemi opat jej jas!

Najdem slnko nebeske, nase krasne hviezdy,

Nedovolim tme hlupej znicit nase dietky.

Slnko, slnko, kde ta najdem? Zvolala som mocne!

Slnko zakricalo: TU som tu som tu som!

Ozvena sa niesla od straceka vstavajuceho z kresla.

Zobrak v otrhanom sate, hladne topanky a derave gate.

Otvorila som mu mreze, podrzala branku.

Chudak zmenil sa v rozpravku.

Svetlo zaplavilo tmu, zem vstala z pekla a slnecny jas zmenil tmu i nas.

Cierna zmizla v utrobach zeme, skala zatvorila strasidelne dvere.

Co to?

Vtak si spieva, zenicka perie.

Vona travy oviala nas spolu.

Dolinou sa nesie krasny, zvucny hlas,

To zenicka spieva stokrat v kazdom  z nas.

Zvony biju, rozpravaju detom,

Ako laska zvitazila nad mocnym egom

 

 

---