V úsmevoch je noc najsmelšia

            V úsmevoch je noc najsmelšia

Tá diaľka. Sedel som s ňou v jej aute s rukami takmer strnulými napriek tomu, že bolo horúce leto, možno jeden z jeho najhorúcejších dní, ktoré prechádzali mestom, kde som po niekoľkých týždňoch skončil svoju prácu a presunul sa zasa ďalej za kopcom nie vždy tých najpríjemnejších chvíľ, ale práve vtedy nebolo úplne na výber - aj keď by som chcel.

            Ešte prvý večer po príchode som sa šiel prejsť a potom neskôr sedel sám za barovým pultom a chvíľu aj v boxe, keď tam ešte bolo voľné, ale keď začali prichádzať ľudia, tak som sa radšej presunul - vyzeralo to fakt lepšie, že sa rozprávam s barmanom, ako tam len tak sedieť a pôsobiť ako ten posledný.

            Prišla až vtedy, keď už to tak hlúpo nevyzeralo - dlhé červené vlasy, cigareta v končekoch prstov, roztrasené pohyby v rozčúlení, možno na niekoho čakala.

            - Asi určite, - trklo ma, - inak by tam predsa nesedela sama.

Ženy nechodia samé po baroch cez týždeň a tak neskoro.

Bola stará alebo mladá, neviem, ale viem, že bola vydatá, pretože mi to neskôr povedala - hneď na začiatku rozhovoru, ale poháriky to prepáčili a mne to mohlo byť jedno, keďže som tam bol sám a celkovo som bol sám a večery boli nudné aj na filmy, aj na literatúru, aj na písanie, chcelo to iba vášnivo sa bozkávať a hľadieť do očí - a samozrejme bez lásky.

Izba, v ktorej som býval bola jednoduchá, veď čo by som aj za takú cenu chcel, hoci to bolo v malom ani nie okresnom mestečku, kdesi na severe pri hraniciach, kde sa v lesoch topia hlboké jazerá svojou zadúšajúcou sa samotou, mestečko, kde je starobylé snáď aj zábradlie na práve dokončenom dome, kde majiteľ penziónu mával vždy cez okno svojej jednoduchej kancelárie utekajúcim mačkám z rozpáleného večera, keď ešte slnko nechcelo dať oddýchnuť.

Už vtedy som si predstavoval, ako vzdychá v tej malej izbe a spoločne sa tlačíme na úzkej posteli. Vyzerala taká krehká, ruku mala polovičku z mojej, pred ramená by sa mi tiež postavila dvakrát na šírku a to vôbec necvičím, iba chľastám po večeroch v cudzích mestách a pridávam k tomu škatuľku cigariet, keď mám peniaze, inak si balím tabak do jednoduchých papierikov so zlým lepením.

Neviem, či bola stará alebo mladá. Neskôr vravela, že sa vydávala už v osemnástke, takže zrejme zostarla už v tej chvíli, keď sa rozhodla že to urobí.

Nečakal tam na nikoho, bola tiež iba pracovne.

Troška som zavrávoral na vysokej stoličke, keďže už počas večerného prechádzania som sa zastavil v pár obyčajných pajzloch a vypil niekoľko pív a poldeci. Teraz už iba dopĺňanie ešte zostávajúceho miesta.

Ale stal sa menší prúser a ja som sa zaľúbil a to som si už myslel, že túto vec som zabudol, že takéto niečo sa mi viac nestane, keďže už nemám dvadsať a som trocha hrubší ako som býval kedysi, keď som ako bláznivý behal tmou a dlhé kilometre za dievčaťom, ktoré možno vôbec o mňa nestálo, len niekedy, keď jej pripadalo, že mi asi musí byť smutno, keď sme sa nevideli tri týždne a viac a len sme si písali. Odvtedy som si myslel, že som stratenec a budem stále blúdiť dňami ako je tento a to som ešte len chodil na strednú a čakal a predstavoval si, čo všetko dosiahnem a dokážem svojimi rečami a možno aj vedomosťami, o ktorých som si myslel, že sú viac, že ma dostanú tam kam chcem.

Dostali ma teraz sem do tohto mesta, do nočných ulíc, kde opilci aj cez týždeň dávajú dobrú noc, dostali ma však aj do iných ulíc, kde som sa rozplýval samotou a sníval o takomto stretnutí a čiernej noci rozprával o jej milenkách skrývajúcich sa v temných kútoch plných strašidelných hláv, čo mátali aj mňa v dávnych snoch pretavených do básní a zbierok, ktoré mi sľúbili vydať -

Asi bola nespokojná a preto mi držala ruku, ktorá patrila inému a ja som bol nespokojný teraz, pretože som sa zaľúbil a musím odísť. Práca už dávno skončila, ale dohodli sme sa a vrátili sa obaja na tú istú izbu v tom istom penzióne a preklínali spoločné ráno, ktoré bežalo svojím neúprosným časom.

Sedeli sme v jej aute a bol som nervózny a zlostný, mal som chuť jej všetko vykričať:

Prečo už ide domov, prečo musím ísť tým hlúpym autobusom tak ďaleko, aby som sa vrátil do svojho prázdneho bytu, prečo som ju stretol, prečo iba jedna noc, prečo som zamilovaný, keď ju nemôžem mať -

Všetko som je to vykričal a pourážali sme sa navzájom v piatich sekundách z vlastnej zlosti, ale predovšetkým z vlastnej bezmocnosti - v takých chvíľach vraj majú byť ukryté zázraky a človek si ich zapamätá. A ja som hneď na začiatku povedal, že toto nemôže dopadnúť dobre a jediný koniec, aký to môže mať je tragický úpadok samých v sebe a klamstvo a prekrúcanie pravdy a zlosť a hnev a sračky a sračky a sračky -

Poznám sa, viem, že keď som smutný, tak viem byť zlostný a nepríjemný a možno jej už bolo aj ľúto toho všetkého, ale ona sa do mňa navážala tým istým spôsobom. Boli sme spoločne stŕpnutí v tých snáď päťdesiatich stupňoch horúceho vzduchu auta aj s otvorenými oknami, vystúpil som a zapálil si a hľadel na ňu, oči plné zúfalstva a neprávosti, ktorá sa deje, pretože autobus mal ísť už o pár minút, tak som to zahodil, sadol ešte k nej, pritiahol si jej tvár k svojej a pozeral do hnedých očí a tej krvavej červenej a zatiaľ naštartovala, odvrátila pohľad na cestu, ruka mi zostala na líci, občas len hodila očkom a zastavila vtedy, keď už nastupoval jeden z posledných ľudí.

Nechal som to tak - ledva som sa obzrel, aby nevidela tie tmavé oči, keď som sa pozrel na cestovný lístok, tak bol celý rozmazaný -