Vtedy dávno

S dvojsrdcom pod kabátmi

sme v ozvene svojich krokov

hľadali trúbku Louisa Armstronga.

Až na druhý koniec bieleho mesta

sme preniesli tie kvílivé tóny,

ktorými sme pošteklili hluché uši -

tajne nás vpustili ako votrelcov.

A potom sa noc plná tušených štiav

zlomila.

Natriasala sa zeleným dupotom,

ktorému pristrihli krídla,

až ju ukradlo ráno tiché ako po vymretí:

z otvoreného okna na nás padal sneh.

Na poduške nechával mokré bodky,

ako keby tu stepovalo

tisíc malých stonožiek.