Elwinova sága zväzok IX. Baskent

BASKENT:

Časy dávno zmenili sa. Baskent netušil, že zo slávneho rodu jest. Jeho otec obyčajným roľníkom jest, matka zase v krčme vypomáha. Baskent vyrastal v Rondande ako chlapec normálny, čertoviny stváral i neplechu. S mečom dreveným s inými nezbedníkmi bojoval, keď hrali sa na pradávnych hrdinov Elwyna, Kiborna i Gwendu. A Baskent často, pri ohni plápolavom, o dávnych časoch snívaval. A ako po uliciach bardi piesne hrdinské vyspevovali, ako často iní hrdinovia krajom prechádzali, tak tu Baskent túžil byť taktiež hrdinom. On zašiel za veliteľom stráží a túžil sa niečo boju priučiť. A veliteľ stráží mocne z hradby odpľul si a potom jednu Baskentovi vrazil. Baskenta položilo, však nerozplakal sa a odbojne sa voči nemu postavil. Veliteľovi sa tvár rozžiarila do úsmevu širokého. I Baskenta on k boju vychoval i jazde na koni ho učil i ako z luku strieľať. A keď Baskent po mnohých rokoch a ranách takmer smrteľných vychovaný z mesta odišiel, nikto nemohol mu vzdorovať. Sám  o tom nevedel, náhode pripisoval to, ale jeho ruky mocneli ako dubiská a urastený a hrivu vlajúcu mal. To znak hrdinský, tak typický pre rodinu Elwynovu. A Baskent išiel. I v hlavnom meste kraja Rondande mapu si kúpil. Mapu dovtedajšieho sveta kúpil si on a zahľadel do nej sa. I ako rukou vedený, zrak padol mu na jazero Ornock pri Vielskych bažinách. Veľa zmenilo sa od čias starých Welwondových. Les Viel bol vyrúbaný, miesto neho, bažiny otravné tam boli. Miesto hájov posvätných kúty čertovské tam boli. A démoni na stromoch domy postavili si. Mŕtvy háj dnes sa les Viel volá. Baskent odhodlaný požiadal svojho priateľa Pargelna, syna Heimovho, aby sprevádzal ho. Cíti silu, ktorá do Mŕtveho hája vedie ho. Za ruku ťahá ho a šepká slová do jeho uší. Baskent a Pargeln, priatelia dávny to, vydali sa v sever. Po krajoch zbojníkov menej už bolo, nebolo koho už z cesty odstrániť. Bez problémov prekonali prekážky mnohé. Ale možno sa prepočítali. Šíp, letiaci z každej strany, prekvapil ich blízko Mŕtveho hája. Baskentovi ruku prepichol a krv zafarbila jeho rúcho do červena. Baskent zuby zaťal a šíp si z ruky vytrhol, až krv daľeko striekala. Pargeln po ruke kušu mal a starostlivo zamieril do hája, odkiaľ strieľalo sa. On vystrelil i zvuk pekelný počul. Vtom z hája vynoril sa človek machom porastený, s čelom vysokým, vlasami preriedenými a dychom hrozným. Šíp trčal mu v celej dĺžke svojej z hlavy a on v závale krvi čiernej k zemi sa sklátil. A ešte zuby svoje tri na svet divoko ceril. Baskent pribehol ku nemu a mocným švihom hlavu mu odťal. Čo to za stvory pobieha po mieste tomto prekliatom? A napredovali. Streľba prekvapivá párkrát ešte spustila sa i Baskenta a Pargelna zranili. Ale oni, doráňaní a ranami otvorenými, plnými ihličia, ďalej do centra pokračovali. Strach im spútaval ich nohy. Čím viac sa však zotmievalo, tým svetlejšie v bažinách čiernych bolo. Hlavy napichané na koloch lemovali cestu okolo Ornocku. Pavúci obrí i končatiny po zemi sa povaľujúce v lese sa túlali. I niektoré hlavy na tvárach neľudské škleby mali. A démoni z povzďália pekelne sa na Baskentovi smiali. Baskent hodil skalu do jedného, čím ho k zemi poslal, ba i zabil. I ticho bolo. Ale medzi stromami pohol sa nejaký zver. Pargel napäl kušu a zamieril starostlivo. Vystrelil rovno na hlavu tvora toho žiariaceho. Od toho však šíp sa odrazil a rovno Baskenta do brucha strelil. On zaručal od bolesti, že démoni radšej išli sa skryť. Zarazil nôž si do brucha a kus mäsa vyrezal, tak drsný bol. Šíp mocne odhodil, že strom prepichol a do diery v bruchu hlinu si nastrkal. Kožu si zaviazal a za podpory Pargelda sa do lesa hlbšie noril. Znova ten zver ich prekvapil na lúke slovami. Baskent meč pripravil, však zlomil sa vo dvoje a kuša na Pargelda namierila. Ten zver prízračný predsa Dawli bol. Dvesto liet on čakal, kým sa hodný z rodu Elwynovho na toto miesto prekliate odváži. I Baskentovi príbeh o rodine jeho rozpovedal. O Elwynovi a jeho boji na pláňach severných i o Kibornovi, Torovej smrti hrdinskej i Turovi, Gwende i o Rondovi a Welwondovi taktiež. A taktiež dlho rozprával o Dranovi Krulim, ktorý statočne obetoval sa. A o strate brnenia slnečného. O Dare Aeónskom. A hlavne povedal mu príbeh o Erinde Ničiteli. Druhá zbraň hodná Daru Aeónov. A Baskentovi pravdu vyjavil. On je tým, ktorý je schopný dosť do rúk Erind pozdvihnúť a ovládnuť ho. A povedal mu o plášti slnečnom, ktorý teraz schovatý v božskej vyhni je aj s úlomkami zbroje slnečnej. Však trpaslíci sami mu dobrovoľne plášť nedajú a asi bojovať bude musieť. Pargeld i Baskent prikývli a na cestu vydali sa. S vetrom opreteky uháňali oni jak búrka a ako blesky oni šľahali do nepríjemností, čo cestu im skrížili. A pri božskej vyhni, ako za starých čias, krajina bezútešná rozprestierala sa. Stromy spálené i končatiny useknuté. Oheň pálivý a ovzdušie smrtiace. Hmla červená, z krvi rozprášenej i zbrane zapichané, bolesť stúpajúca a slnko mrznúce. Sto dní prechádzal po láve zamrznutej, až nohy on rozodraté do krvi mal. I nevládal už ďalej. Pargeld podoprel ho a doslova a do písmena ho až na schody do podzemia priniesol. Oni počkali i odpočinuli si pár dní. A potom už skutočne vydali sa na cestu dole. A ako rok putovali po schodoch nekonečných, tak nebezpečenstiev zakúšali i strop padajúci i jedla nedostatok, že sami museli jesť úlomky skál. A až pred bránu samotnej vyhne prišli, čo pod podsvetím nachádza sa. I ona kilometer vysoká a hrubá ako rieka najväčšia sa v jaskyni čnela. I na ňu Baskent mocne zabušil, až v základoch otriasla sa. A hlas ohromný do rušenia vynadal mu a zo stropu potom tisíce mäsožravých netopierov znieslo sa. Im začali chrbty obžierať a tváre vyškrabávať pazúrmi svojimi i zubami. A Pargeld v chvíli nestráženej po niečo zohol sa a za chrbet jeho zdvihli ho do výše a odtiaľ hodili ho. A Baskent na poslednú chvíľu, za škreku Pargeldovho, uhol sa. A Pargeld na skalu padol, jeho telo a kosti rozmliaždili sa, hlava sa odtrhla a nohy skrútili. A krkom vnútornosti a krv vyleteli a jeho telo bezvládne zostať ležalo i mŕtve. A Baskent rýchlo dôstojne ho do priepasti hodil, aby jeho telo netopiere nehanobili viac ako možné je. A odrúbaval im hlavy, do jedného zabil do vedna tisíc a viac. A ako s posledným netopierom a jeho hlavou odkotúľanou, tak dvere ozrutné o kúsok sa potvorili. On vošiel dnu a i trpaslíci s železami horúcimi i mečmi obostúpili ho. Strach a hrôza spútali mu ruky. On nebol hrdinom ešte úplným a na trpasličie kúzla on nezvyknutý. A trpaslíci oškliví boli moc i po tri oči niekorí mali, brady dlhé a špinavé a niektorí kusy hláv odtrhnuté, rany vypálené a oči vypichnuté. A nosy odrezané a ústa zašité. Niektorí miesto rúk kladivá mali a píly. A nohy zuhoľnatené. I chrbáty ohnuté a rebrá dolámané a miesto kostí niektorí kusy dreva a želiez naťahané mali. I trpaslíci zúbožení boli po strašnej vojne s démonmi a neveriaci boli a verili len múdrosti dračej, len tú uctievali. I Baskent na nohe ranu otvorenú mal i krvavú, až krv z nej striekala. I trpaslík priskočil ku nemu a železo rozhorúčené do rany mu zarazil. Však Baskent pochopil jeho zámer. Napriek tomu, že do tela bolesť neľudská vstúpila mu, že lakeť do lávy ponoril si aby bolesť ustúpila, ale rana štípajúca krvácať prestávala. Lakeť zuhoľnatený a Baskent horiaci po dlážke váľať sa začal. I najmocnejší trpasličí veľmajster Omron, syn Trelba, ktorý synom Aarlena bol, ktorý v boji trpasličích národov padol rukou Barina, syna Raldelfovho. A Omron mocným hlasom nakázal, aby Baskenta do siení svojich odniesli. I keď Baskent prebral po mučivých rokoch sa i videl tvár trpaslíka starého, s jazykom vyrezaným, očami vypichnutými i dierami miesto nich a nosom odrezaným, hlavou oholenou a bruchom prepichnutým. Však trpaslík ten žil a mumlal slová nezrozumiteľné. A Omron prišiel do izby Baskentovej. I rozpovedal mu, prečo hneď nedal ho utratiť ako psa prašivého a prečo opatroval takto dlho ho. Omron povedal mu, že máloktorý bol odvážny tak, že do vyhne bohov vydal sa. A tam máloktorý prežil po uzretí trpasličích tvárí. On však v Baskentovej veľkosti hrdinu videl. I povedal mu, že dá mu čokoľvek zo svojich siení a tiež prepustí ho, keď s titánom mocným pomôže mu. A ten titán prebýva na ostrove v mori stratenom i večnom. A to more širšie ako plochy zem bolo i ostrov na najzápadnejšom vesmíru kraji, kde ani bohovia neboli, len titáni sa tam usídlili a za najmocnejším ide on. On Ymího syn priamy bol, z jeho potu a sĺz stvorený. A titán Jolk meno nosil a Jolk vládol na ostrove, Jolk, Ymího syn. A Omron preto neznesie ho, že titáni vládnu božskej pravyhni, ktorá staršia ako terajšia božská vyhňa jest. A v tej, kde boli zbrane bohov vykované je táto, ale praslzy a sám svet bol v pravyhni vykovaný. A titán skúva tam veci pekelné i zbrane pozemské, čo dokážu zabiť i ducha, boha i slnko navždy umlčať. Dar Aeónov a Erind ničotné oproti zbraniam z pravyhne sú. Tam sto rokov sa kovy tavia a sto rokov sa skúvajú a zbrane len raz za desaťtisíc rokov uzrú sveta svetlo. A pramajster trpaslíkov i predák kováčsky Hand, ktorý nikoho nebol syn, lebo stál na počiatku a vždy bol. I z pramora vynoril sa a kosti svoje žeravé na zemi chladivej vytvrdil. A pod Ymího tieňom on schovával sa, kým chvíľa jeho neprišla a zo železa a skla ušľachtilý národ trpasličí nevykoval. A sám potom kosťami svojimi ich obživil a do sveta poslal. A sám vybudoval do srdca zeme a postavil pravyhňu, kde ukoval podobu terajšiu sveta i hory, moria i lúky z vody a zelene i titánov niektorých. A hviezdy tam vykoval i slnko pomaly. A Baskent, s výrazom hrdinským, vedel, čo ho čaká. Mnoho počul o tajomnom tom pramori. I on musel ísť a získať Erind najskôr, aby aspoň nejakú šancu mal. Omron prepustil ho. Baskent bežal a za rok už dostal sa von z vyhne a svet, zatiaľ nezmenený, takú istú tvár nastavil mu. On, Baskent, skontroloval, či trpaslíci s ním niečo nespravili, ba zistil, že kosti polámané železom mu spevnili a oceľou mu lebku vytvrdili a päste jeho z mitrilu odliali a brnenie mu zo skla a hodvábu i zlata pripravili. On v vaku mal ho poskladané i odel ho. I odrazilo mu hviezd svit i svit mesiaca. A preto brnením noci nazval ho i medom pomazal z čerstvých plaství i zatiaľ, čo ho včely do tváre štípali, on medom brnenie potieral, aby nabralo mocnej sily. A to brnenie nočné na telo svoje obrie obliekol a rozbehol sa smerom tam, kde Erind spočíval. Ale cestou nevedel pomôcť si a do Rondandu rozbehol sa. Rondand za roky nezmenil sa, dokonca ešte známych poznal tam a oni jeho poznali. Ale on nezaháľal. Rýchlo bežal na sever, kde nikto dlhé stáročia už nepáchol, kde medvede ľadové sú i kde zakladajú klany mocné i kráľovstvá, v kraji poľadovice i vetra a líšok snehových. I bežal, čo mu sily stačili a nohy už spoly zamrznuté, predsa bosý po snehu chodiť nie múdre. Ale vedel, čo ho ešte čaká. Počul o hradbách trpaslíkov a o ich výške, že prekonať sa dá za tridsať rokov i viac, že niektorí dokonca pri ich zdolávaní zahynuli a v polke vraj ľudia na starosť zomierali i choroby. A nehľadiac na to, že stovky sa ich odtiaľ zrúbali do doliny, že z nich už pekný kopec navŕšený jest, čo vyšší ako bralá kolné. Ale Baskent, prichádzajúci ku hradbám pravekým, zobral svoje päste a búšiť mocne začal do nich. A ako piliny z hradieb oceľ odletovala i titán. Ale jeho päste únavu ni bolesť necítili, nehľadiac na to, že si ich rozodral a do krvi dokáľal. I dieru dlhú metrov pár razil celý rok. A čo rok striedal rok, stále ďalej bol. I minulo sa liet päť, keď energie plný i odhodlania, Baskent do prázdna uderil. Brada až po zem a pavučianmi porastený, kde pavúky ľadové už na ňom rodiny si založili a za domov jeho lakte pokladali. A on sám už spola zamrznutý, ale stále však živý, pavučiny striasol zo seba, stromček, čo z čela mu rašil, odtrhol si a ziedol ho na obživeň, veď rokov päť nejedol ničoho, len pilín kovových a vzduchu hustého. A uzrel on špic Ogdonoku, kde spočíval kráľ a jeho meč Erind. A tak preplával cez jazero zamrznuté, ruka počas cesty mu odmrzla a odpadla, on však nevenoval pozornosť a takmer utopil sa, však s jednou rukou, stále odhodlaný, ku druhému brehu on blížil sa. Prízračná lodenica i schody lebkami dláždené. Bežal, čo mu sily stačili. A keď konečne dostal sa hore, on otrhal si bradu dlhú, bo zavadzala mu a po kostnatom moste prešiel a lávy sa nezľakol. Ruka sic chýbala mu, ale ona okamžite rašiť začala, ako po kúzle, či masti liečivej, keď on Erind uzrel. Bol tam, kde Kiborn ho zanechal. Zapichnutý vedľa kráľa na kraji brala ostrého. Kliatba-nekliatba, uchopil do rúk ho. Mocná sila ako krv rozliala sa po jeho tele statnom. A Erind ako keby do ruky prirástol mu. I zväčšil sa Erind. A Baskent z brala rýchlo dole vrhol sa. Dva roky padal, však ustál to a dobre aspoň pospal si po tých rokoch práce. A keď dopadol, tak konečne pri zemi bol. On vedel, že nesmie otáľať. Rýchlo rozbehol sa a na breh najzápadnejší on vydal sa. A po mnohých rokoch cestovania on, s vlasmi po zem i bradou ozrutnou, dorazil ku brehu západnému. A tam on vrhol sa poslepiačky do vĺn, že samo more ho na ostrov zavedie. A ono skutočne o rok ho vyplavilo na ostrove dákom. Tam runy praveké i staré kamene opracované boli i zbrane do zeme zabodnuté. To prazbrane boli, čo zo zeme vytrhnúť sa nedali. Iba keď vám osobne prazbraň do rúk veľpramajstrer trpaslíkov Hand dal, len vtedy vy používať mohli ste ju. Ale Baskent neotáľal. Dorazil priamo do dediny titánov, čo svoje kamenné obydlia vysoké, diamantmi obložené i kamenné mali. A tam každý na neho sa díval, báli sa ho. Erind rezal tak dobre mäso, ako aj kamennú kožu titánsku, to pre neho nebol žiadny súboj. Ale Jolk postavil sa mu do cesty. On pramlat mal pekelný, z ľadu vykovaný a Yimího vlasmi železnými obmotaný. On uderil a keď uderil, celá plocha zeme zatriasla sa a vzodmuli sa oceánu vody. I búrku on privolal. A Hand, pramajster, z brala sa tomuto prizeral. I Baskent vedel, že proti pramlatu mizivú šancu má. Ale titán s pramlatom či bez, stále titánom jest. A tak rozbehol sa a od voza s obilím odrazil sa a so šialenstvom v očiach a slinami tečúcimi i jazykom vyplazeným, celou silou Erind až po rúčku do hlavy pomalého Jolka zaťal. Prúd krvi ihneď Baskenta do diale odhodil a Jolk z hlavy si Erind, sic s zárezmi opačnými, vyrval a pramlatom rozmliaždil. Baskent však bystrý bol i pozorný. Svoju päsť starostlivo si pripravil mitrilovú i znova sa rozbehol a sledoval ako Jolk, otrasený stratou krvi, pomaly zaháňa sa pramlatom. A znovu vyskočil a výhodu znova mal. Do rany hlbokej svoju mitrilovú ruku zarazil. Až po rameno ju celú tam vrazil a mocne ňou začal krútiť. I Jolk padol na zem mŕtvy. A tu Baskent víťazný mlat zo zeme zdvihol a rozmliaždil ešte toho titána a do zeme ho zarazil. A potom na najvyšší stupienok v meste sa postavil, zatiaľ čo ostatní titáni, rodu mladšieho, na slávu mu prevolávali. A Hand, pramajser, zliezol z hôr a Baskentovi nohy podrazil. Baskent vyskočil, však Hand ho ku zemi skolil pohľadom. A rozpovedal mu príbeh svoj. A na konci ponúkol mu, aby si zobral z prazbrojnice nejaké zbrane epické. A Baskent teda vybral si sekeru Ajli, ktorá zo snehu bola vytavená a hviezdami vybrúsená. A dýku Räly. Tá zase bola v slnku ukovaná a bohmi vybrúsená, čo ju potom ešte dali majstrovi trpaslíkovi, čo do nej tisíc liet kladivom mlátil, aby spevnela. A Baskent potom do prístavu titánskeho odišiel. Tam nalodil sa a o pár mesiacov dorazil ku svojej zemi, kde leto v plnom prúde. Behom rýchlym i neúnavný, až ku vyhni božskej dobehol. Tam už pred bránou Omron čakal ho. Vedel, že splnil Baskent svoj sľub. I vedel, že z jeho siení plášť slnečný vyvolí si. I podal mu ho a zavrátil. A Baskent rozbalil plášť a úlomky zbroje slnečnej do vrecka si vložil. A plášť okolo brnenia svojho mesačného opásal si. A mocný hrdina, Baskent z rodu Elwynovho. Dorazil pred Rondand a tam hrob päsťou vyhĺbil. On nezabudol na smrť druha svojho Pargelda. Baskent hrob vyhĺbil i strom porazil a z neho dosku náhrobnú vystrúhal a hrob prázdny zase zasypal. A do dosky pohrebnej slová vyryl nechtmi: I tu spočíva Pargeld, Heimov syn. I tak sa náš hrdina oženil. Baskent na kolená staré usadil sa konečne a vzal si dcéru kniežaťa z Rondandu, ktorá milovala ho. A Aira dobrá bola, milá, úsmev hrejúci i urastená, dve dcéry mu porodila.