.miestami, v mene, v útrobách

Naozaj som si myslel, že tvoja vôňa vo mne zostane navždy. Zachytená kdesi na sliznici, posledné molekuly. Vtedy som si ťa odkryl a potichúčky ovoniaval. Od vlasov cez ňadrá, pazušie a slabiny.

Na lúke medzi trávou sa povaľovali odťaté ľudské údy. Srny s dievčenskými tvárami pôvabne krútili chvostami. Niekde v diaľke bolo počuť ľúbostné tokanie a z dier vyľakane vykúkali hraboše a myši.

Sálalo z teba príjemné teplo, podchvíľou sa ti niečo prisnilo a zamrnčala si. Chcel som si ťa zapamätať aj inak. Bruškami palcov, jemne, so zatvorenými očami, prechádzal som po tvojich lícach, a ty si sa ohnala, akoby si odháňala muchy.

Zrazu srny spozorneli. Na čistinu dorazil prvý vlk, splašene zutekali. Vlci zbierali topánky zo zabudnutých nôh, strhávali prstene z rúk a zlaté zuby z dokaličených úst. Slnko pomaly klesalo a na zvyšky tiel sa zniesli mrcinožrúti.

Nechcel som ťa prebudiť a preto som ti nebozkával ucho, čo si mimochodom tak milovala, vstal som a odišiel do kúpeľne.

Zotmelo sa a skorou nocou sa niesli len zvuky ruvúcich sa supov o posledné sústa. V odraze vychádzajúceho mesiaca, takom mäkkom a splývavom prítmí, zasvietila šľacha, tu zas odkryté lebečné kosti.

Na polici pod zrkadlom som ešte včera nechal manikúrové nožnice. Pri pohľade do zrkadla ma ešte prepadla nutkavá myšlienka, že som si mohol ostrihať bradu. No nič. Je to strašná bolesť. Sadám si do vane aby som nenarobil neporiadok. Do prázdnych očných dier by mi mohol niekto vložiť mince. Nevadí, možno nabudúce.

Muchy už nakládli svoje miliardy neviditeľných vajíčok, zpod starých pňov vylieza hmyz a pokrýva zbytky.