Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Karamelový smiech

06. 03. 2010
17
32
4537
Autor
filemon

Pravidelný klepot vlaku uspával. Muž sa za Žilinou zakrútil do plášťa a v rytmickom pohojdávaní tak vydržal až do Trenčína. Snívali sa mu sny, ktoré sa mu v tomto vlaku snívajú skoro vždy: hľadal správny výťah na akési dôležité poschodie, pričom nevedel číslo poschodia, a tak len stláčal gombíky výťahu, vystupoval na nedokončené lešenia, zaprášené pohybujúce sa dosky, do neomietnutých miestností. Chcel sa vrátiť na predchádzajúce poschodie, rovnako zanedbané a prázdne, ale už ani to sa nedalo. Výťah sa pohyboval nielen hore a dolu, ale chodil po ľudoprázdnej stavbe ako električka. V takomto sne sa muž nikdy neprepracoval k začiatku svojho hľadania. Sen sa prevalil do svojej druhej fázy – muž začal hľadať toaletu, ktorú nachádzal na všemožných miestach. Raz bola záchodová misa zamaskovaná v starej skrini, raz bola plná akýchsi obväzov, ktoré musel povyťahovať, aby ho neobvinili, že zapchal kanalizáciu, až nakoniec objavil špinavú toaletu, na ktorú sa nedalo sadnúť. Keď sa napokon pokúsil o nemožné, stena za ním sa otvorila a on zrazu v zrkadle pred sebou uvidel, že je v strede akejsi reštaurácie. Všetci na neho hľadeli akosi samozrejme, pričom neprerušili stolovanie. Zobúdzal sa spotený, obyčajne vtedy, keď sa vlak s hrmotom rútil do trenčianskej stanice. Sto ráz si povedal, že nezaspí, že svojmu snu nedá šancu, ale nikdy sa mu to nepodarilo. V Trenčíne si potom obyčajne kúpil noviny a do Trnavy vydržal bez problémov.

Keď sa muž vrátil z peróna do svojho kupé, zistil, že na sedadle oproti nemu sedí akási staršia žena. Nerád cestoval s niekým v kupé. Ticho sa pozdravil. Len tak, aby bolo jasné, že nemá chuť odpovedať na zvedavé otázky, ale už bolo neskoro. Žena sa usmiala a odzdravila. Nebol to tuctový úsmev. Muž sa úkosom pozrel na pestovanú tvár a uvedomil si, že nedokáže odhadnúť vek tejto ženy. Šesťdesiat?

– Ako je to dobre zariadené, že človek nevie, kedy nastane jeho čas,  – povedala zrazu žena a usmiala sa.

Muž nevedel, čo má na tieto čudné slová odpovedať a či sa vôbec pustiť do debaty.

–  Ale pánbožko by mohol tak trochu zasignalizovať, lebo človek by si aspoň vymenil spodnú bielizeň...

Muž zostal v pomykove, lebo tak rýchlo sa ešte na tému spodná bielizeň nikdy v kupé nedostal.

– Ako som oslávila šesťdesiatku, každý deň si dávam parádne nohavičky. Aspoň niečo nech na človeku zostane pekné. Veď by som sa musela v márnici prehadzovať, keby som si na sebe zabudla tie staré bavlnené a ošúchané ružové horory, – zasmiala sa opäť žena a jej karamelový smiech na chvíľu prevoňal kupé.

Muž mal pocit, že žena ho svojimi rečami obmotáva. Asi by sa mal zapojiť do rozhovoru. Už-už otváral ústa, ale žena prehodila výhybku a pokračovala v monológu.

– Často rozmýšľam o tom, ako ma videl môj muž. Neviem, či som bola dobrá alebo zlá, lebo Jozef bol mojím prvým a posledným a ja tiež jeho prvou. Či poslednou, to neviem. Asi áno, lebo to žena na mužovi zbadá, keď sa zabudne niekde u mladej pipíšky s nohami ako koza, čo prevracia očami v obdive nad každou jeho vetou, ako keby mu z úst padalo zlato. Jozef nebol taký.

Žena obrátila oči dohora a jej zrak prepichol kupé, prepichol vlak a zabodol sa pomyselnému Jozefovi kdesi do zátylku.

– No? Jozef? Bol si či nebol? No, nepaprč sa, ja som ti nikdy nepovedala ani pol slova. Alebo keď sme pozerali nejaký film... – žena piskľavo zvýskla, pokrútila nad svojím Jozefom hlavou a uprela oči na muža oproti. – Do najnapínavejšej scény sa zrazu ozvalo jeho chrápanie. Keď som sa ho spýtala, či spí, hneď som sa pozrela na jeho nohy vyložené na taburetke. Vtedy vždy začal mrviť prstami.  Akože on nič, on muzikant. Alebo tá tvoja pamäť na tváre! – obrátila žena oči dohora, – spomínaš si? To už bolo počas našich posledných dní. Odbehla som počas reklamy do kuchyne, aby som si umyla riad alebo len tak. Ty si zatiaľ prepínal kanály, lebo tú hnusnú reklamu by už ani pes nežral, a zrazu ma voláš. Poď už! Už sa do seba aj zamilovali! Pribehnem, aby mi nič neušlo, chvíľu sa dívam a potom zistím, že ty sa pozeráš na úplne iný film! Ja viem, hlavné hrdinky boli obidve blondínky. To ťa ospravedlňuje. Nakoniec, všetky tie americké filmy sú na jedno kopyto.

Žena sa obrátila na svojho spoločníka: – Raz som však videla jeden poľský. Bola som ešte mladá, ale pamätám si ho. To bol film! Neviem už, kto ho režíroval, ale bolo to niečo naozaj silné. Ten film sa tuším volal Brezový háj. Videli ste ten film?

Muž bezmocne pokrútil hlavou.

– Aká škoda, že ste ho nevideli! Odohrávalo sa to kdesi na poľskom vidieku. Bolo tam strašne veľa briez. A medzi nimi krásny dedinský dom. Gazdovstvo. Rodičia a dve či tri deti. A raz k nim prišiel na návštevu mladší gazdov brat. Taký vetroplach, čo nič poriadne nevedel robiť, len hrať na klavíri. To vedel krásne. Spočiatku ho všetci počúvali a chválili, potom im melódie začali liezť na nervy, lebo kým všetci robili okolo gazdovstva, hlavný hrdina len hral a hral. Díval sa do oblohy, počúval spev vtákov a všetci by ho tuším najradšej utopili v lyžici vody. A raz bolo vidieť, ako si ten gazdov brat skúša pred zrkadlom úsmevy. Človek by si myslel, že nevie, čo má od dobroty robiť. Keď ho ktosi z rodiny prichytil, ako si trénuje tie úsmevy, hlavný hrdina sa priznal, že prišiel domov zomrieť. Mal tuším tuberu alebo rakovinu. Neviem, prečo na ten film neviem zabudnúť, – zosmutnel žene hlas a vybrala si ploskú fľaštičku. Opatrne si z nej odpila a vložila ju naspäť do kabelky. Príjemná aróma griotky pošteklila muža na jazyku. Griotku nemal veľmi rád, ale tentoraz by nebol proti, keby ho žena ponúkla.

– Aj v živote je to tak, – rozhodila žena rukami. – Všetci hráme svoju rolu a snažíme sa len o to, aby nás neprichytili, ako si trénujeme úsmevy. A niekedy úplne vybočíme z koľaje a správame sa ako hlupáci. Alebo nemáme silu, aby sme zhodili masku a niekoho poriadne pridusili. Aj ja som taká, viete? Keď sme minule nakupovali so susedkou dolu v samoobsluhe, chcela vedieť, či je maslo čerstvé. Odchlípila konček obalu a prstom si nabrala taký malý maslový oriešok. Nič moc, povedala, obal vyrovnala a maslo dala naspäť do regála. Taký hnev ma schytil, až som očervenela, akoby som rypla do toho masla ja. A namiesto toho, aby som jej povedala, že to maslo by si mala kúpiť, keď ho rozbabrala, som otočila hlavu nabok a robila som sa, že si obzerám akési syry. Nemala som silu tej primitívke povedať, čo si o nej myslím. Ale pánbožko ma pomstil! – a žena sa začala veselo smiať a plesla si do dlaní.

– Minule, – naklonila sa k mužovi celkom blízko, – prišla za mnou, že ju niečo škriabe v krku. Tak som jej naliala do pohára slanej vody a postavila som ju do kúpeľne k umývadlu. Kloktaj! Vravím jej. Viete, čo z nej vyšlo? Pavúčia noha! Taká veľká hnusná pavúčia noha! Potom ešte jedna. Ako tak ležali v umývadle, také odporné, zohnuté, namôjveru sa mi zdalo, že jedna sa pohla.

Žena sa poobzerala okolo seba a stíšila hlas: – Raz v televízii ukazoval Milan Lasica svoje nohy. Podobali sa na tie pavúčie. Dlhé, chudé, len neboli chlpaté. Vlastne som to na tú diaľku ani nevidela...

Na chvíľu zostalo v kupé ticho. Potom sa žena oslobodzujúco zasmiala: – Takže takto sa pánbožko pomstil tej hlupani!

Žena opäť pohladkala očami nebesá a mäkkým hlasom dodala:                     

– Ani ty si ju nemal rád, Jozef, však?  Ach, jaj. Ktohovie, ako sa ti tam vodí. Dúfam len, že ťa tá hlava už tak nebolí... Kdesi som čítala, že na druhom svete normálne žijú, – obrátila sa na muža v kupé. – Tak ako my. Vraj chodia aj do práce. Všade len svetlo, pekná hudba a duše plné lásky. Viete, čo by ma zaujímalo? Ako chodia do práce napríklad lekári. Čo liečia, keď tam duše nemajú žiadne telo? Možno sa rekvalifikovali na psychiatrov...

Žena sa opäť zdvihla zrak na svojho Jozefa: – Zato by si sa mi mohol niekedy prisniť! Trošku by sme si poklebetili. Povedala by som ti, čo je nové. Dnes som sa napríklad dočítala, že zlatá rybka si pamätá zo svojho života posledné tri sekundy. A že Eskimáci nemajú vôbec slovo na označenie bolesti hlavy. Ale to ty tam hore asi vieš. Keby ťa tá hlava veľmi bolela, daj vedieť. Zanesiem na omšu. Ozaj, predstavila som sa vám? – pozrela sa žena na muža v kupé a hneď aj mávla rukou.

– Vlastne to ani nie je dôležité. Viete, že často rozmýšľam nad svojím životom? Vy ste niekedy rozmýšľali nad tým, čo bolo vo vašom živote také významné, že by ste to mali porozprávať druhým? Preto, aby po vás niečo zostalo... – rýchlo doložila. Muž sa nevoľky snažil spomenúť si na nejakú významnú udalosť svojho života, ale plietli sa mu v hlave len také nezmysly: má päť rokov, sedí na trojkolke, veľmi chce ísť s ostatnými púšťať šarkana, ale neodváži sa vstať z trojkolky, lebo by všetci videli, že sa pocikal. Alebo: v piatej triede si požičiava na výlete od Pištiho desať korún, potom tých desať korún matka posiela kamarátovým rodičom poštou a Pišti mu vyše dvadsať rokov pri každom stretnutí nezabudne pripomenúť, že žiadne peniaze nedostal, lebo určite neboli poslané. Mužovi napadajú samé nepríjemné veci. Nevie si spomenúť na nič dôležité. Už-už chce žene povedať, že nikdy vlastne nerozmýšľal nad tým, čo dôležité by o sebe povedal, ale žena s jeho odpoveďou evidentne nepočítala.

– Ja často nad tým uvažujem. Človek je predsa smrteľný. Niečo po sebe musí nechať, nie? Ale čo je to dôležité v živote? Keď niekoho počnú? Rodičia mi povedali, že ma urobili pri Váhu. Keď som si vypočítala, kedy to vlastne bolo, vyšiel mi koniec februára. Veď koncom februára sa nedá nikde ani len skryť! Iba holé konáre kríkov. Vychádza mi z toho, že ma urobili, keď bola tma. Ale zadarilo sa im. To si povedal ty, Jozef, nie ja..., – zasmiala sa žena, pohrozila sa svojmu Jozefovi a pokračovala: – Skutočnosť bola horšia. Narodila som sa v siedmom mesiaci. Doma. Inkubátory vtedy tuším ani neboli. Bola som vraj fialová a chlpatá. Moja stará matka nechcela som mnou chodiť von, lebo sa za mňa hanbila. Chlpatá opica. Tak o mne povedala. Ale ja sa pýtam: keby som nemala na tomto svete byť, bola by som ušla hrobárovi z lopaty? Teraz neviem: bol toto ten dôležitý moment môjho života? Alebo to bol ten prvý večer s tebou, Jozef? Pritlačil si ma o hrdzavý plot, a ja som potom nedokázala našim vysvetliť tie hnedé mriežky na bledozelených šatách... možno sú medzníkmi v živote človeka situácie, keď ide o život. A mne o život išlo. Raz, keď som bola na prechádzke pod traťou, spadol mi na plece kameň, ktorý musel odhodiť z koľajnice prechádzajúci vlak. Keby spadol o pár centimetrov vedľa, už by som tu nesedela. A raz som spadla na bicykli tak, že koleso nákladného auta bolo od mojej hlavy len pár centimetrov. A čo vtedy v Tatrách, keď som zliezala Priečne sedlo? Šmýkalo sa, že ešte teraz mám z toho husiu kožu. Zaujímavé. Trikrát mi šlo o krk a som tu. Vidíš, Jozef, a ty si mal taký pokojný život so mnou a stačilo len raz...

Žena sa odmlčala a kupé sa naplnilo oslobodzujúcim tichom. Muž si uvedomil, že odkedy cestuje s touto ženou, okrem pozdravu nepovedal ani slovo. Stále nevedel, čo má povedať.

– Mal nejakú nehodu? – vyhŕklo z neho náhle, až sa žena prekvapene strhla.

– Áno, dá sa to tak povedať. My sme žili veľmi dobre, viete? Veľmi dobre sme si žili. A raz, tuším v sobotu to bolo, sme na terase lúštili krížovku. Bolo teplo, Jozef mal na sebe len krátke nohavice a ja som uvidela jeho brucho. Prevísalo tak, že opasok sa mu pod to brucho schoval ako nič. V tom letnom vetríku som si prvýkrát lepšie všimla jeho prehadzovačku na hlave. Česal sa sprava doľava. Keď zafúkal vietor, vlasy mu stáli nad hlavou ako vejár. Na brade sa mu ligotal mastný jarček od raňajok a neustále grgal a hlasno si uľavoval. Prepáčte, že o tom takto hovorím, je to odo mňa nepekné... – zamyslela sa žena a stíchla.

– Dostal infarkt? – spýtal sa opatrne muž. Vlak práve vchádzal na trnavskú stanicu. Žena sa zdvihla, zobrala si kabelku, priblížila si tvár k mužovi a mechanicky sádzala slová jedno za druhým:

– Trnava. Vystupujem. Nie, nedostal infarkt, zabila som ho. Nohou zo starej stoličky.

Ženin pohľad bol pevný. Muž zatajil dych, vtiahol podvedome brucho a prihladil si vlasy. Vytrešteným pohľadom sledoval ženu, ktorá sa pomaly obrátila a odchádzala. Na svoj vek mala obdivuhodnú postavu. Muž sa ako zhypnotizovaný vyklonil z okna kupé: žena pomaly zostupovala po schodíkoch, z profilu jej bolo vidno súmernú tvár s jemným úsmevom. Oproti nej kráčal starší muž s výrazným bruchom, ktorému vietor z vlasov vytváral na hlave rozkokošený vejár. Objal ženu majetníckym gestom a pritiahol jej sveter, aby ju neprefúklo.

 


32 názorů

filemon
06. 01. 2012
Dát tip
Jasné...to aj mne napadlo

8hanka
06. 01. 2012
Dát tip
skvele... mozno to koniec este nie je, nastane, az ked pridu domova a ona chyti nohu zo starej stolicky...:) *****

filemon
12. 07. 2010
Dát tip
Si ma potešil :))

katugiro
18. 04. 2010
Dát tip
Nevím, jak si ten konec vzít, ale stejně nebyl tak důležitý. Celé se to docela příjemně čte, jako čtenář jsem se i smířil s tím, že to nebude bůhvíjak živé... takže fajn.

filemon
16. 04. 2010
Dát tip
Som rada, že sa ti to páčilo. Text je dosť dlhý, obávala som sa, že v slovenčine preto odradí.

Tragicus
14. 04. 2010
Dát tip
Asi v pulce jsem skoncil a precetl si komentare, zjistil, ze to ma vyborny konec, tak jsem se zase vratil a docetl. Tak dobry neni. Snad jen relativne k predeslemu textu. Nebo jsem byl mozna jen uz moc otraveny.

reka
12. 04. 2010
Dát tip
Na můj vkus se to šíleně vleklo, začátek, než se tam objeví ta baba,. ale i pak, ty monology často nesměřovaly nikam, pořád jsem v té povídce tápal. Závěr je docela dobrý a drsný a vzbudiul mě z letargie, ale nějak ani zpětně poro mě neospravedlňuje tu předchozí rozvlečenost.

Janina6
11. 04. 2010
Dát tip
Podobně jako Marvinovi mi trochu nesedl začátek, než žena začala povídat, pak už mě to bavilo až do (velmi překvapivého!) konce.*

filemon
05. 04. 2010
Dát tip
Ďakujem vám, potešili ste ma

LaMouette
05. 04. 2010
Dát tip
uzasny pribeh... uzasna baba..:-)) takhlenc bysem chtela jednou nekoho dostat.. :-) vyborne napsane.. tahne to od zacatku do konce.. a nikde to nedrhne.. nikde netreba se vract zpatki.. A uplne nejlepci ten zaver.. clovek si mysli.. ze pri jeji posledni vete.. je to presne ta smec.. co cekal.. le wono prt.. wono je to teprf jen nadhozeni :-) mots se mi to libilo. *

filemon
03. 04. 2010
Dát tip
:))) Pekné veľkonočné sviatky!

filemon
02. 04. 2010
Dát tip
OK, tak Karamelový smiech

filemon
31. 03. 2010
Dát tip
Klídek a tabáček. Tak ich tam daj.

filemon
30. 03. 2010
Dát tip
Sama neviem, či smiech či pomaranče. Karamelový smiech je dlhý text, ale asi áno. Karamelový smiech by som dohla dať do PM.

avox
19. 03. 2010
Dát tip
ach... úplně ji slyším... a jsem ráda, že už vystoupila :-)) */

filemon
10. 03. 2010
Dát tip
Ďakujem

guy
09. 03. 2010
Dát tip
hm, další vagónovka, a opět pro mě hodně asociativní .. a opět velmi příjemně

Prosecký
08. 03. 2010
Dát tip
T*

baaba
07. 03. 2010
Dát tip
jojo nohy od starý stoličky jsou nebezpečný:)

filemon
06. 03. 2010
Dát tip
Tak teda skúsim to zväčšiť :))

Hesiona
06. 03. 2010
Dát tip
Jen to drobounké písmo... :o/

čučenka
06. 03. 2010
Dát tip
výborný závěr :-))

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru