Denník určený živým

S vekom sa údajne aj k smrti správame kamarátskejšie. Slovenský básnik Peter Gregor do hĺbky rozvinul svoj vzťah k tomu, čo príde, lebo hovorí: Nič ľahšie ako umrieť. Doteraz sa to podarilo každému. Je to posledná veta jeho poviedkového triptychu Denník nebožtíka (vydavateľstvo Slovenský spisovateľ). Do tohto finálneho zistenia nás rozprávačsky veľmi pútavo (v dialógu so sebou a s imaginárnymi literárnymi postavami), invenčným, priam vtipným slovníkom a poetickým stvárnením prózy sprevádza univerzom sebareflexie, hodnotenia svojho ja a svojho doterajšieho života. V prvej poviedke Chandra rezonujú autorove spomienky na detstvo, dospievanie a pocity starnutia v štrajkujúcom tele. Tam ešte hovorí, že môj vzťah k smrti sa zmenil: beriem ju vážne, ale nie smrteľne, a s múdrosťou filozofa sa nakoniec pýta: Na začiatku bolo slovo. Čo ak je na konci mlčanie...? K tomu koncu si však pomáhame aj sami, čo autor priznáva v druhej poviedke Ľahké zápisy ťažkého pijana. Tretia časť Denník nebožtíka je už kruto adresná. Zánik už nastal a autor sa snaží o nadľahčený, ale pritom vážny pohľad zo záhrobia, monológ z druhého brehu života určený tým, čo žijú. Tým, čo vedia počúvať. Tým, čo vedia čítať a pochopia nasledujúcu vetu: Tu leží človek, tvor, ktorý by rád žil večne, a pritom nevie, čo si počať s okamihom.