Čierny deň

Slnko hrialo ako z posledného. Dušan cítil bodavé lúče spaľujúce pokožku aj pod čiernou látkou. Zhrbene kráčal pomedzi ľudí a najradšej by niekomu z duše vynadal. Čierne lakovky omínali tak silno, až temer počul vŕzganie pokožky, vždy keď do nej tvrdá päta poriadne zarypla. Jedinou myšlienkou ženúcou ho dopredu bola čierna tekutina v pollitrovom pohári. Pivo. Chlebová polievka ako ho Dušan s bázňou nazýval. Orosený pohár, krémová pena tak pevná až pripomínala šľahačku. „Ešte vydrž,“ presviedčal sám seba. Nemohol myslieť na pohreb, ani na bolesť v srdci či na pätách, iba na čierny nápoj a pomaly usadajúcu penu, aby nevyzul tie tesné škarbale, nerozkopal smetiak a nepodal si prvého fagana, ktorý mu skríži cestu s vulgárnym sorry.

Už videl kontúry opadanej omietky. Malá krčmička učupená za farským kostolom dýchala domovom. Dvere netesnili, zamykali sa na závoru a tri ťažké visiace zámky. Na tabuli bolo OTVORENÉ namiesto stupidného OPEN. Horúco bolo aj vo vnútri. Navyše to smrdelo starinou, cigaretami rôznych značiek,  po somrákoch, ktorí si za posledné kúpili najlacnejšiu vodku a skrúcali cigarety z ocmúľaných špakov. Prešiel popri bare a iba kývol Milanovi, ktorý okamžite zovrel pípu z ktorej vytrysklo čierne zlato. „Vďaka ti bože.“ Pomyslel si Dušan, až  sa na chvíľu preľakol, že slová vyslovil nahlas. Traja kamaráti ako z rozprávky svorne mastili sedmu, posmrkávali, keď im nešli karty, počítali haliere a cicali z pivka. Dušan odtisol voľnú stoličku a prisadol si.

„Sevas chlapi.“ Vyslovil s úľavou akoby práve zdolal osemtisícovku. Viktor zdvihol oči od kariet, ktoré mu zjave nešli.

 „Zdar boh.“ Riadne si glgol z pohára pred ním.

Ostaní mu súdržne kývli hlavou.

Milan priniesol pivo ako najrýchlejšie vedel a Dušan stiahol pol pohára na jeden šup.

„Čo tak neskoro?“ Utrúsil Maťo, ktorému dnes priala šťastena, súdiac podľa päťdesiathaliernikovej kôpky, rozkladajúcej sa po jeho pravici.

„Zomrel Jaro, bol som na pohrebe“

„Fábrik?“ Vyzvedal Eugen.

„Nie, Gajdoš, občas sem aj zašiel“.

„Áaaaa, tééén?“ Zatiahol svojrázne Filip, ale zjavne ho viac trápilo, že nemá eso.

„A čo ty s ním máš?“ pokračoval v spovedi Eugen.

„Kolega z práce, robili sme na rovnakej zmene.“ Zarazene pozoroval hustú penu.

„Hráš?“ Drgol Filip, keď si Milan stiahol opäť všetky haliere zo stola k sebe. Dušan len pokrútil hlavou a  kývol si pre ďalšie pivo.

Zohol sa pod stôl, kde zložil pracovnú tašku. Zatiaľ čo kamaráti rozdávali karty na ďalšie kolo, medzi neporiadkom nahmatával mobil. Chcel zavolať žene, že sa zdrží s kamarátmi na jedno, dve pivá. Dobre to poznala, keď s podobnými slovami odchádzal z domu a nadránom sa vracal sťatý pod obraz boží. Dnes ale plánoval len povinnú zástavku, doplnenie tekutín na dotankovanie, aby ho to letné augustové slnko totálne nezmontovalo, viac ako ostrá päťdesiatdvojka. Veď aj Jara chytil infarkt údajne z tepla. Vysoký tlak už mal a  slnko hypertenzistom príliš nepraje. Konečne našiel malý podlhovastý tvar a vylovil mobil, ktorému svietil na obrazovke oznam o zablokovanej klávesnici. V zozname posledných čísel hľadal Evu.

Jaro. Bol nad ňou. Jeho meno bodalo nepríjemnou spomienkou. „Aké to je zavolať mŕtvemu?“ Napadlo ho. Volal mu pred troma dňami, aby si vymenili službu pri tlakovej turbíne. Chcel voľno. Vyzváňal mu snáď celé poobedie nadávajúc ako pohan, zatiaľ čo Jarovi skúšali znovu nakopnúť srdce. Až večer mu zavolala Jarova Iva, zjavne prehĺtajúc plač, aby mu oznámila nelichotivú správu. Je po dovolenke.

„Čo tam stále hľadíš? Vyštekol na Dušana Filip.

„Mám ho tu, Jara.“ A pohľad hodil na tmavnúci displej.

Nikto nič nepovedal, iba sklopili zrak ku kartám.

„Vymažem ho?“ Spytoval si myšlienky v hlave Dušan. Telefón si preložil do ľavej ruky a pevnou pravačkou stisol zarosený pohár.

Aké to je vymazať z telefónu človeka zatiaľ nezažil. A priateľa. Toho vôbec nie. Má ho nosiť so sebou? Číslo, ktoré viac nezavolá? Myšlienky mu blúdili hlavou sem a tam. Podliate pivom vytvárali smutné kombinácie. Stisol tlačidlo červenej farby, po ktorom sa ho aparát rezolútne opýtal: „Vymazať?“

Potvrdil. Na chvíľu si vôbec nebol istý, či bolo ľahšie na starého kamaráta hodiť kus hliny padajúcej s dutým klopotom na veko rakvy, alebo stlačiť gombík s tichým pípnutím.

„Dnes treba pochovávať na dvakrát,“ šepol si popod nos.

„Čo vravíš?“ Naklonil sa k nemu Maťo.

„Ale nič, hrám“ a mobil položil k nenačatému balíčku cigariet.

Vzal si karty. Sedma, deviatka, kráľ a dolník. Každý z inej farby. Nejako ho to nežralo. Bol rád, že je stále v zozname, že zostáva v hre, že siahol voľnou rukou po pohári a zacítil chladivú sviežosť čierneho piva, pripraveného na nenápadný kar.