Futbal, to je hra...

Futbal, to je hra...

 

 

Martin si vychutnával posledné minúty pred zápasom osamote. Pred tridsiatimi rokmi mal sedem a sen o majstrovstvách, ako každý chlapec. Keď kopačkami rozrýval povrch ihriska, ešte z neho sálalo teplo po zápase prvej ligy. Cítil sa ako boh. Vlastne ešte stále mohol pískať obyčajné európske zápasy, ale doviesť k víťazstvu majstrovský tím bola životná výzva.

Na stenu toalety položil vlhkú dlaň. Cítil, ako sa jemne chveje v návale hlasov fanúšikov. Miloval emocionálne mračno rozvášneného davu. Mágia stáda v mexickej vlne na tribúne Michala magnetizovala, odkedy ju zažil, ako súčasť prvoligového klubu. V meste sa stal uznávaným kápom a keď mu na priateľskom zápase s Dunajskou Stredou Haranský rozkopol jabĺčko, v nemocnici viac oplakával svoju vrcholovú kariéru, ako nohu skrz naskrz prevŕtanú titánom.

Za zákrok dostal Haranský žltú kartu a  o pár mesiacov ho draftovalo anglické mužstvo. Michal mlátil koleno najprv rukami a potom z celej sily kopal do steny až na omietke zostali krvavé šrámy. Po dvoch rokoch dokázal behať ako srnka, ale semeno nespravodlivosti a pocit, že futbal už dávno nie je iba hra, zakopal hlboko vo svojom vnútri. Pripravený v správnej chvíli vypudiť ho, ako otravného Krakena.

Keď opäť vstúpil do prepotenej šatne, dlho sa mu obracal žalúdok. Už sa mu nechcelo riskovať kolená, lakeť, ani koniec kariéry. Prihlásil sa do školy, ale trávnika sa vzdať nemohol. Na to ho príliš miloval. Lahodili mu rozvášnené davy, ktoré si vymieňali jeho kartičky. S kopačkami na nohách bol niekto.

Konečne stál v pásikovej uniforme, jednou rukou sa držal chvejúcej sa steny a druhou stískal penis. Cítil rozohriaty kotol desiatok tisíc fanúšikov na dvoch stranách štadióna. Otriasol posledné kvapky moču a pri zrkadle sa trikrát prudko nadýchol. Prečesal si vlasy vlhkou rukou, prečistil píšťalku a poklusom vybehol na štadión. Prudký rev 94 700 fanúšikov ho temer zrazil z nôh. Na Soccer-City-Stadium práve odpískal zápas.

 

xxx

 

Neveril vlastným ušiam, keď ukončil telefonát. Ešte mu hučalo v hlave. Mohlo to byť z finále Ligy Majstrov, alebo z opice, keďže sa po zápase riadne sťali. Pozvánka na stretnutie od jedného z najbohatších ruským miliardárov sa mu zdala príliš zvláštna. Stretnutie dohadoval asistent, plynule hovoriaci angličtinou. Meno oceliara sa s futbalom nespájalo ani náhodou. Často o ňom čítal na titulných stránkach novín po celom svete, ale na športových stránách ho nikdy nenašiel. Poškrabal sa za uchom a premýšľal, prečo sa s ním chce jeden z najbohatších ľudí stretnúť na súkromnej jachte. Dokonca v rámci týždňovej plavby po Jadrane, ktorú má ako bonus za to, že si ho iba vypočuje.  Michal nebol neznámy rozhodca, ale ani káder, ktorý by si pripíjal na recepciách s tými najbohatšími. Predstava týždňa dovolenky sa mu pozdávala. Blížili sa Majstrovstvá sveta vo futbale. Urputne sa snažil brániť myšlienke, že pozvanie môže súvisieť s jeho veľkým snom, stískať rozhodcovskú píšťalku medzi perami práve v Juhoafrickej republike. Nechcel prežívať sklamanie, ale chrobák v hlave vytrvalo rozvíjal teórie, z ktorých mu stúpal adrenalín. Zrýchlil sa mu tep, privrel oči, že dospí krátku noc a nadránom sa mu prisnilo, ako vyťahuje žltú kartu na Soccer-City-Stadium. Prudko sa strhol a pôžitkársky usmial. Vtedy ani netušil, že zo stretnutia s Ivanovičom neodišiel nikto, kto neprijímal jeho výzvu.

xxx

 

Skoro neudržal úsmev. Ten pán z titulných strán pôsobil nevýrazným, strhaným dojmom, keď mu nalial kalíštek exkluzívneho koňaku. Pred vchodom na jachtu ho prehľadali a presvietili detektormi. Až na pohovke si Michal uvedomil svoju chybu. Sedel sám, neozbrojený, proti mužovi, ktorý ho mohol lusknutím prstov poslať s kotvou do hlbín mora. O tom, kde je, nikto nevedel. Zmocňovala sa ho triaška, ktorú slabo rozptyľoval iba sladký alkohol. Za rokovacou miestnosťou stáli ostrí chlapci. Michal sa nechutne potil. Bál sa k Ivanovičovi nakloniť príliš blízko, aby nezacítil jeho strach. Našťastie rozhovor sprostredkoval tlmočník a všetko sa odohrávalo v bezpečnej vzdialenosti mužského trojuholníka.

 

Michalova milenka čakala v ďalšom prístave. Taká bola dohoda. Na stretnutie, ktoré mu vzalo chuť na jedlo až do večera, musel prísť sám. Klaudiu mali nalodiť až na Istrii.

Ivanovič načrtol plán. Jeho predtuchy sa potvrdili. Mal pískať majstrovstvá sveta. Rovno finále. Grúlilo mu v hlave milión otázok. Od prejdenia nominácií, výberu, až po dôvody, prečo Ivanovič chce rozhodnúť zápas, ktorý nebude mať na súpiske pravdepodobne ani jedného Rusa. Porozumel iba zámeru, že musí prehrať tím, ktorý mu oznámi pár dní pred začiatkom finále. Išlo o klasický postup pri kupovaní zápasov. Poznal praktiky bielych golierov z Ligy Majstrov, hoci doteraz sám zostával mimo špinavej hry.

Keď tlmočník preložil jeho zvedavé otázky, Ivanovič namiesto odpovedí zakričal: „Uľja!“

Dvere sa rozleteli a vo dverách sa objavila jedna z goríl postávajúcich ako ochranka. Ivanovič mu niečo narýchlo vysvetlil a Uľja spravil pár rýchlych pohybov. Kým si Michal stihol uvedomiť, že nemôže dýchať, Ivanovič už čakal na jeho súhlasnú odpoveď. Steroidový obor ho stískal pravačkou pod krkom a rusky mu položil jedinú otázku. Jazyku nerozumel. Zato zmysel pochopil úplne jasne. Od jeho odpovede záležalo, či Klaudia bude čakať dve hodiny na jachtu a odutá odíde z prístavu, zatiaľ čo on bude už pár hodín po smrti, alebo sa všetci bratsky vystískajú a prežije medový týždeň. Chcel vyjachtať: „yes.“ Všetky morálne predsudky veľmi rýchlo vypotil do košele. Z hrdla sa mu vydral len silený chrapot a tak iba prikýval. Mocné zovretie opadlo a Michal zalapal po dychu. Všetkým pripadalo hurónsky smiešne, ako si šúchal bordový krk. Poklepanie po pleci od Ivanoviča, by mnohí pokladali za životné víťazstvo, ale Michalovi pripadalo potupné a zlovestné.

V okamihu zistil, že sa nemôže vrátiť. Aj to,  že po zápase nemusí len pokojne odísť z futbalovej branže so zlatým padákom, ako sľuboval  Ivanovič. Cestou na letisko ho môže stihnúť nehoda. Dúfal, že Ivanovič ho po predanom zápase nechá odísť a nevybuchne mu pod zadkom jeho  audina. Nesprávny pohyb znamenal nehodu, pravidlá zasa dávali nádej, že pár rokov si užije kráľovský život a jedinou daňou sa stane Uľja, ktorý mu do konca života bude przniť sny. Nakoniec ho vôbec neprekvapilo rozhodnutie od futbalovej komisie, že on, Michal z Prievidze má už o pár týždňov stáť v centre pozornosti celého sveta, ako hlavný rozhodca finálového zápasu Majstrovstiev sveta. Bál sa, aby sa mu príliš neroztriasli ruky, keď vytiahne žltú kartu proti pravidlám a štadiónom sa otrasie hrom nenávisti. Lenže táto obava sa mu už zdala naozaj malicherná.

 

 

xxx

 

„Vražda pred  miliónmi divákov? Robíš si riť?“ Spýtal sa Kalin, Ivanovičov advokát, len čo si odklepol popol z hrubej cigary. Ivanovič vzal dva poháriky a nalial do nich kvalitný koňak. Muži na seba nemo hľadeli a Kalin nepriateľsky krútil hlavou.

„Vieš, život je hra, biznis je hra, futbal je hra. My sa s Aranom už príliš dlho hráme,“ vysvetľoval Ivanovič a pery si zvlažoval alkoholom.

„V poriadku, ale prečo tak okato?“

„Kto hovorí, že okato? Ty tomu nerozumieš,“ Ivanovič hľadel zasneným pohľadom do záhrady. Mal chuť na hry. Peniaze sa mu sypali z obchodu s textilom, vlastných oceliarní, ktorými sa preslávil, ale aj z prostitúcie a korupcie, či transferov heroínu z Afganistanu cez Istanbul do mekky futbalu, Londýna. Aranov bol jeho priateľ. Kedysi. Potom si nechal vyplatiť podiel zo spoločného podniku a okrem ženy pretiahol Ivanovičovi aj polovičku klientov na svoju stranu. Stál ako ruská dvojka moci, aj majetku. Jeho slabinou okrem krásnych žien, bolo aj srdce so zhrubnutým svalom. V podstate bol na dôchodku a holdoval jedinej vášni,  futbalu. Chcel vždy patriť k najlepším, vyfotiť sa v šatni s víťazmi do ročenky a s blížiacimi sa majstrovstvami sveta, plánoval v Juhoafrickej republike opäť stáť pri stupni víťazov v prvom rade.

 

„Vražda v lóži VIP vôbec nemusí byť okatá a pritom je až nechutne teatrálna, rozumieš?“ Usmieval sa Ivanovič. Chvíľu listoval v športových prílohách. Nakoniec sa prudko otočil ku Kalinovi a prst zabodol rovno do Michalovej fotografie.

„Ešte potrebujeme niekoho, kto bude v deň finále v Aranovej tesnej blízkosti. Vieš to zariadiť?“ Skúmavo pozrel do Kalinovej prekvapenej tváre.

„Myslím že áno,“ napokon neisto prikývol.

„Aj tak si myslím, že ho stačí postrašiť niekde v garážach, alebo mu pohroziť niektorým z chlapcov. Načo také okázalosti?“ Skúšal Kalin oslabiť Ivanovičove rozhodnutie. Napriek tomu vedel, že ho už nepočúva, bol vo svojom svete. Hral sa.

„Rád umrie pri futbale, to ti garantujem. Poď niečo ti ukážem.“

Ivanovič ťahal Kalina kamsi do podzemia. V garáži zasvietil novučičký mercedes.

Pozívam na jazdu. Naštartoval a Kalin ako vždy poslušne prisadol. Pach alkoholu nikomu nevadil. Pravidlá mali radi na svojej strane. Z ľahkosti akou sršal Ivanovič bolo Kalinovi vopred jasné, že Aranov zomrie. Na finále Majstrovstiev sveta, priamo pred miliónmi divákov.

 

 

xxx

 

Veď ide len o peniaze. Nechutné peniaze, ale stále iba prachy. Triedil si Michal myšlienky, keď trielil po trávniku. Pravidlá hry ovládal tak dokonale, že si mohol vychutnávať burácanie publika a pritom premýšľať o tom, čo práve robí. Jeho deti raz budú čítať o výsledku Majstrovstiev sveta vo futbale z roku 2010. Budú vedieť kto vyhral, ale tajomstvo, kto zapísal záznam do dejín nepochopí. Nebudú to roky tréningu, ani svaly, ani chuť víťaziť, čo rozhodne. Všetko visí na malej píšťalke hompáľajúcej sa mu na krku. Nečistý priebeh zápasu z minúty na minútu odkladal.

Vždy ide o prachy. Prerátaval odhad o koľko obohatí Ivanoviča kúpený zápas. Ani len netušil, že v prezidentskej lóži sedí Aranov. Popíja džús, do ktorého mu spoločník primiešal už tretiu dávku kofeínu,  začína sa cítiť nesvoj. Odkedy sa jeho kariéra skončila pretrhnutou achilovkou, vždy zostavoval víťazný tým majstrovstiev sveta. Spravil rošády v národných výberoch, sponzoroval jej hráčov, vybavil dievčatá na rozptýlenie, aj masérov. Športovcom posľuboval hory - doly a zaplatil najlepších motivátorov sveta, aby dostal z každého ich úponu maximum. Nikdy nepripustil, aby vynechať ročenku a pobozkal víťazný pohár ako druhý.

Michal sa rozhodol zakročiť začiatkom druhého polčasu. Pulzovala ním energia štadióna. Po odpískaní prvého filmovania sa štadión zachvel nesúhlasom. Aranov si pošúchal srdce. V návale emócií si jeho tlak v hrudi nikto nevšímal. Iba Ivanovič na chvíľu spozornel a kútiky úst zdvihol mierne nahor. Po prvom infarkte v roku 1998 Aranov skoro prehral život. Jeho zdravotný stav dávali do priadku okamžite po skončení zápasu. Všetci lekári sa čudovali, ako s infarktom dokázal pobozkať víťaznú trofej a až potom sa rýchlovkou odviesť do Paríža. Inavič vedel, že ďalší infarkt ho zatlačí pod zem. Potreboval získať Aranov podiel v Afganistane a zároveň zostať pred svetom čistý. Jedinou možnosťou bolo zabiť ho pred miliónmi svedkov, zatiaľ, čo bude sedieť v lóži oproti nemu a prostredníctvom ďalekohľadu mu pozerať priamo do tváre. Striedavo kontroloval Michala na trávniku a od hnevu stále červenšiu Aranovu tvár.

Ivanovič dokázal nájsť zadné vrátka a dnešné finále sa hralo v jeho farbách. Prvé vylúčenie sa zdalo oprávnené a Ivanovič prestával byť spokojný. Zápas mal vyrovnané skóre a strely na bránu si dovoliť nemohol. Mal síce v mužstve pár kúpených hráčov, ale jeho koňom bol stále Michal.

Nikto si nevšimol, ako na pár sekúnd zastal hlavný rozhodca s pohľadom upretým do zeme. Strhol sa na bodku laserového zameriavača krúžiaceho po hrudi. Všetky oči aj kamery sledovali loptu, keď prudko zapískal do píšťalky a žltou kartou poslal do šatne najlepšieho hráča tímu. Za filmovanie sa vylučovalo najľahšie. Vedel by to zdôvodniť aj so zavretými očami, nieto s červenou bodkou na srdci. Zmizla v momente, keď masa štadiónu vylúdila odsudzujúci piskot. Cítil sa neskutočne stiesnene. Doteraz mu mágia stáda pripadala ovlažujúca. Tentoraz stál sám proti všetkým. Nová skúsenosť mu znechucovala hráčov, divákov, aj samotný futbal. Zaplatení hráči preliezli obranu rozladenú nesprávnym rozhodnutím a rozhodli zápas. Trvalo len pár sekúnd, pokiaľ udelil za neprístojné správanie ďalšiu kartu. Trvalo len niekoľko sekúnd, kým sa Aranov pokúsil povoliť kravatu a zosunul sa k nohám svojho poručníka. Prehrával. Ivanovič okamžite presunul hľadáčik ďalekohľadu z ihriska do protiľahlej prezidentskej lóže, akonáhle okrajom zaregistroval nezvyčajne rýchly pohyb. Uvidel Aranove bezvládne telo ležať medzi prudko gestikulujúcou smotánkou. Postavil sa a spokojne sa začal predierať k východu, aby sa zo štadióna dostal skôr, ako sa hlavnými bránami pohrnú rozzúrení hooligans. Okamžitý zásah záchranky iba skonštatoval Aranovu smrť. Ivanovič sedel vo svojom opancierovanom aute smerom k súkromnému letisku a ťukal správu do mobilu. Konečne vyhral.

 

Michal sa vybral domov. Naštartoval čierne audi a vyrazil mestom. Chvel sa na celom tele. Onedlho sa ho zmocnila vlna úľavy, že ešte žije a na mobile mu zapípala smka: Thank you. Nevšímal si rozhorčený hlas hlásateľa v rádiu, ktorý jeho rozhodcovské zásahy považoval za absolútny výklad školáckych chýb. Tešil na podiel z predaja zápasu, čo mu sľuboval Ivanovič vyplatiť a dúfal, že sa viac nestretnú. Zahĺbený do myšlienok na nový život s Klaudiou, nevenoval správe, že na štadióne skonal futbalový mecenáš a najbohatší muž Ruska, žiadnu pozornosť.  Noc rezal diaľkovými svetlami, dupol na plyn a zaradil sa do rýchleho pruhu, chcel byť čo najskôr v teplom náručí svojej Klaudie.

---