Na druhom brehu

spoločný projekt dandan a nina nevska (niniw) http://pismak.cz/index.php?data=user&id=28571 http://pismak.cz/index.php?data=user&id=22059

Ten rok začalo pršať už začiatkom jari.  Rieka sa vyliala z koryta a zaplavila všetky studne. Ulicami tiekla smradľavá voda. Ľudia sa plavili na rýchlo postavených pltiach pomedzi nafúknuté mŕtvoly zvierat.

 

Keď prišla do toho domu, bolo už leto, a stále pršalo. Kráčala už dlho niekam za slnkom.

Po niekoľkých dňoch sa vyčasilo. Rozhodla sa, že ostane tu, v tomto dome. Mal síce temnú minulosť, ale nebála sa. Bol z neho nádherný výhľad na celú dolinu a rozvodnený potok, pretekajúci naprieč mestom. Bolo krásne, na priedomie vytiahla maliarsky stojan.

 

 

Ryšavé vlasy, neustále na ne myslel. Myslel i na jej malé prsia v rozpuku. Zostal stáť pred dverami. Načúval. Napokon potichu vošiel. Ozval sa jemný škripot pántov, na chvíľu ustrnul. Mal som sa vyzuť, pomyslel si, keď drevená podlaha pod ťažkými topánkami plačlivo vŕzgala. Podišiel až k posteli, lampa jej osvetľovala telo. Premáhal nutkanie dotknúť sa tých nádherných pŕs. Náhle spozornel. V kúte izby niečo zasyklo. Obrátil sa. Helena naňho nenávistne zazerala. Nadýchol sa, preboha, čo tu robí? V pomykove sa otočil na opätku a rýchlo vyšiel z izby. Krava. Oprel sa o stenu. Megera zavšivavená. Neznášal svoju ženu.

 

Niekde v diaľke zakikiríkal zabudnutý kohút, kde-tu sa ozývalo temné dunenie padajúcich múrov. Dom stál na návrší, chránený pred veľkou vodou. Na stromoch pískali vystrašené  vtáky. Stále pršalo.

 

„Čo si tam hľadal?“ - vybehla naňho.

„Daj mi pokoj!“ - skôr zavrčal ako odvetil.

V ich spálni bola tma, za pootvoreným oknom bolo počuť monotónne klopkanie dažďa.

„Ak jej nedáš pokoj, zabijem ťa!“ - ťažko pregĺgala. „Znova ťa zabijem...“ -hlas jej zanikol v dunení silnejúcej búrky.

Zadíval sa niekam smerom k nej, predstavil si jej vyťahané prsia, ovisnutú kožu na rukách, vrásky. Na okamih mu prebehlo mysľou, že túto ženu niekedy naozaj miloval. Povzdychol si.

 

V tú noc nesnívala tak pokojne ako zvyčajne. Pri krátkych plytkých nádychoch sa jej cez pramienky vlasov vynárali ružové bradavky a pri výdychu sa nachvíľu skryli v hrdzavej tôni. Je krásna... Občas zo sna nezrozumiteľne vykríkla. Je nádherná.... Kyvadlo v hodinách zastalo. Vzduch v miestnosti sa vlnil. Podlaha zapraskala do ticha. Strhla sa a otvorila oči. Zadívala sa do tmy, a po krátkej chvíľke vkĺzla späť do sna. Pred zrkadlom pri posteli sa mihol tieň.

 

Leto bolo krátke. Po niekoľkých slnečných dňoch prišiel znova dážď. Bubnoval na starú škridlu. Po izbách roznášala lavóre a vedrá na pretekajúcu vodu. Múry boli vlhké a zatuchnuté. Aspoň z kozuba sálalo príjemné teplo. Už niekoľko dní nenakreslila ani čiarku.

 

Prebudila sa na buchot prevráteného lavóra. Závažie v hodinách naliehavo kmitalo. Zdalo sa jej, že z kúta na ňu niekto uprene hľadí. Strnula hrôzou. Privrela oči a snažila sa pokojne dýchať.

 

Ťarbavé kroky vetchého starca duto dopadali na podlahu. Skláňal sa nad ňou. Ovoniaval jej vlasy, zoschnutými dlaňami prechádzal po jej pleciach.

„Vyzeráš takmer ako ona,“ zašepkal.  Rukou si utrel dávne spomienky, čo mu stekali po líci.

„Milujem ako dýchaš,“ pobozkal ju na pootvorené pery. V tom ho niečo od nej odtiahlo a odhodilo do plesnivej steny. Zbadal rozgniavené ústa svojej ženy ako v ten večer, pred mnohými rokmi, keď ho prichytila v stodole, so ženskými nohami žiadostivo obtočenými okolo jeho pása.

 

„Zabijem ťa!“ zakričala vtedy dávno a zahnala sa naňho nožom. Videl hrôzou sklenené oči ženy, čo pod ním ležala. Hlava sa jej mykala a snažila sa vymámiť spod jeho oťažievajúceho tela.

„Preboha, Helena! Ako si mi to mohla urobiť!?“

Snažil sa postaviť. Krv mu stekala dolu chrbtom a bolesť sa vnárala do tuhnúcich údov.

Posledné čo videl, kým chrapľavo dopadol do zvlhnutej slamy, boli šialenstvom rozškľabené ústa na vráskavej tvári.

 

 

Mladá žena sa striasla. Počula nejasné dunivé zvuky, ktoré sa k nej približovali. Šepot, pripomínajúci šum vetra v lístí stromu, sa jej prehrabával vo vlasoch a skĺzaval po nahých pleciach. Pocítila pach zatuchliny a chlad na svojich perách. A potom buchot a šramotenie.

 

 „Je tu niekto?“ preľakane sa obzerala po izbe. Zdalo sa jej, že vidí krútiť sa dve rozmazané postavy v slabom svetle z lampy na stolíku. Pritiahla si perinu bližšie k telu. Spomenula si na príbeh o tomto dome, ktorý počula, keď sem prišla.   Muža našli dobodaného v stodole a Helenu, jeho ženu, obesenú v spálni. Nikto však nevedel povedať, čo sa tam presne stalo.

 

Niekde v diaľke zakikiríkal zabudnutý kohút. Ešte chvíľu počká a začne svitať. A prízraky zmiznú. Potom vstane a odíde z tohto domu. Preč za slnkom.

---