Minim_Sladkyj: Podivná romanca

Tato věc si zaslouží víc čtenářů... Tak promiň, Minime, jestli jsem neměla... Kde je konec nám všem a co zbylo... Láska je krásná věc. (Za případné chyby přepsaného textu se omlouvám, budou nejspíš moje, nikoliv autora)

 

"tieto slová nesmieš brať vážne pretože ich písal mŕtvy akrobat aby zostali ticho visieť v nehybnom svete okamžiku..." (2/2006)

 

 

dievčatku, ktoré hasí

požiare pohárom vody...

 

 

šiel som súmrakom detí

rýchlej generácie a oni

naťahovali svoje

odporné hlasy pod plagátmi

vitaj v moderných časoch

neónovej choroby a

znásilňovali sochy

antických prostitútok

sledoval som plešatého

boha susedov aby mi

povedal čo si mám

myslieť ale zmizol skôr

ako stihol vysloviť

proroctvo a potešiť

vraha

 

kráčal som ďalej do noci

kde námesačný despota

zostrelil slnko

aby sa prebudil

o tisíce rokov do

prázdnej krajiny strojov

bezmocne som utekal

do svojej chorej izby

a zakopával o duchov

predmestia

aby som si konečne

vydýchol medzi

starobylými stenami

ktoré ma napľňali smútkom

steny

páchnuce steny s

ťažkými závesmi

na oknách

a svetlom pretekajúcim

pod neviditeľnými

dverami v tichej

melódii

malé žlté rybky

plávali vzduchom

obtierali sa o spánky a

vypúšťali

halucinogénny roztok

samoty

celá izba bola prázdna

plná prízrakov plaziacich sa

po strope a

roztrhaných stehov

minulých sľubov že

nebude žiaden mŕtvy

v mojej vojne

a len jeden nepriateľ

zdvihol vlajku

ten v zlomenom zrkadle

a ukázal mi sen

 

(natiahla ruku do noci

cez pootvorené okno

chvíľu rozháňala mraky

a ony sa rozplývali

kým niečo nechytila do rúk

a izba potemnela

keď otvorila dlaň

s malým žltým kamienkom

vysával svetlo žiarovky

a rástol

ďalej rástol až kým

nebol taký veľký že

zaplnil celú izbu a

nepretekal oknami a

špárou pod dverami

stále ho držala v rukách

a on rástol a bol ho

skoro celý svet

je to mesiac

vykríkol som s hrôzou

je tak veľký

že ma zabije

musíš ho dať preč

musíš ho zavesiť

naspäť

sklenené guličky jej plaču

sa rozíbaji o dlážku

všetko vybledlo

a ona znova držala

ten malý žltý

umierajúci kamienok

ako pomaranč

zahryzla do neho a

pripla ho naspäť

na šnúru bezvedomi

nechápal som čo robí

moj najobľúbenejší nôž

v jej rukách)

 

spal som ukolísaný

strachom

sirény ma prebrali

do nového dňa zákazov

túlal som sa

nekonečnými priestormi

bez ľudí a

všetky prášky od bolesti

ktoré som požral

nemohli vrátiť čas

keď mi bolo zle

zo seba

z ľudstva

nákupných vozíkov

ale zvracal som z vína

videl som veľké zviera

na obrovskej

hromade kostí

ohlodávať všetky zvyšky

lások

noc sa splietala s dňom

do najväčšieho

divadla úsvitu

keď som ťa videl

odplávať na lodi

stratila si sa v hmlách

mliečnej cesty

ktorej vlny prerezali

vesmír na polovicu

začal som ťa hľadať

po vôni korenia a

jemného hodvábu kože

v prístavoch

zahalenú v slanom vzduchu

prešiel som

pustatiny oceánov

a moria lesov

roky beznádeje

našiel som ťa

aby som ťa zasa

stratil

v stane veľkého otca

nomádov

s očami stvrdnutými

púšťou

v rukách beznohých

pirátov

si sa vzďaľovala každým

ďalším nádychom

hľadal som ťa tisíc

ľadových dôb!

na odvrátenej strane

slnka!

 

ležal som na lúke

a zavýjal s vlkmi

najsmutnejšiu

pieseň vraždy

unavený z dotykov

napchatých brúch

a vytreštených

nasýtených očí

pri kostre posledného

jednorožca

vymyslel som noc

planéty

a vťahoval vôňu

umierajúceho ohňa

bol som

pripravený

 

(zbierala špinavé kvety

do najväčšej

kytice akú si dokázala

predstaviť

viazala ju bolesťou

a tŕním

a vedľa nej sa vznášal

lietajúci pes

krv jej kvapkala

z dlaní a vypaľovala

znamenie do hliny

hovoriace vtáky sa

zlietli na to miesto

bez brán a

bez závor

plakali a výrili

prach cesty)

 

zobudil ma dotyk

hodvábu a vôňa

korenia

hľadal som ťa

tisíc jesení aby

si ma našla

na koľajniciach

sledovať vtáky

umierajúce na

elektrickom vedení a

zbierať ich malé

modré telíčka

dal som ti ruku aby

si ma mohla spútať

ako malá princezná

ako sladká bohyňa

a dotyky prestali

bolieť

za presklenými dverami

ti cigaretový dym

kreslil na tvár

pár mäkkých tónov

a oči púšte tancovali

po strope

vtedy som sa nemusel

báť prízrakov

lezúcich z obrazov

a dvere do mojej

chorej izby sa otvorili

 

(zahodila šaty

tmavého súmraku a

vyzliekla ma z úzkosti

horiacimi vlasmi

ochutnal som jar

kvitnúcich jabloní

a obliekol jej búrku

a radosť a lúku

hrdzavé hviezdy

a pár mrazivých

západov slnka

dych padajúci do vlasov

dych túžiaci po dychu

starú vŕzgajúcu posteľ

slučku zázraku zrodenia

tancovali sme najstarší

tanec výsmechu smrti

počul som závistivý

šepot vymyslených bohov)

 

spala pokrčená a schúlená

vystrel som prst

do oblohy a natiahol

napätú neviditeľnú linku

spojenia

a oni ju zacítili a

prileteli

vrážali do okien a

zvracali tiene špárou

pod dverami tam kde

more objíma púšť

zástup hladných

národ ubohých

pochodujúcich za svojou

potravou

po vyprahnutých poliach

neznesiteľný hluk

výstrelov otvoril

pieskovcové oči a

vyslovil podivnú romancu

tri údery kladivom

myšlienky na kovadlinu

sveta

črepiny slov natrhli kožu

aby sa krv spojila s krvou

zvieracou prísahou

ale násilný čas ju

roztrhol

 

nad ránom bolo všetko

zrazu tak jasné

šiel som ďalším súmrakom

detí rychlej generácie

pozoroval som blednúcu

jazvu na svojej ruke a

všetky prášky ktoré som

požral mi nemohli

pomôcť zabudnúť

 

(pri opustených

pyramídach

dievčatko zývalo a

chlapec sa smial)

 

 

Minim_Sladkyj

---