Lány plné hláv

Kráčal poľnou cestou oproti zapadajúcemu slnku.

Po záplavách ostali na poli mláky, v ktorých sa brodili bociany. Do červených dlhých zobákov chytali kŕkajúce žaby. Zaškvŕkalo mu v žalúdku. Naposledy jedol ráno kyslasté nedozreté jablko. Premýšľal, ako chutí tento bielo-čierny vták. Možno ako husacina. Mohol by sa k nim nepozorovane dostať, chytiť jedného z nich a vykrútiť mu krk. 

Keď sa k nim približoval, zbadal ju stáť  na rázcestí,    v zelených šatách, v ktorých ju videl naposledy. Mávala mu a volala ho k sebe.

„Helena,“ zašepkal.

Stovky čiernych očí na neho z diaľky žmurkali. Sťažka sa k nej rozbehol.

Chodidlá mala zaborené hlboko v zemi.

„Konečne som ťa našiel,“ hladkal ju po štíhlom členku, cítil jej drsné chĺpky na nohách.

Pod jeho kĺzavými rukami sa zachvela.

 „Prečo si ma opustila?“ Nosom sa zaboril do jej vlasov. Chvíľu ich ovoniaval, z pamäti sa snažil vyloviť pach jej tela. Necítil však žiadnu vôňu.

Neďaleko nich prebehla myš. Helena si ju nevšimla. Aspoň si to myslel, keďže nezvýskla. Zahnal sa  po nej topánkou. Netrafil. Rozbehol sa za ňou. Zdvihol topánku a znova ju po nej hodil. Potkol sa o kameň, stratil rovnováhu a spadol na vyprahnutú zem. Myš zahalená jemným prachovým chumáčom sa skryla v diere. Ešte predtým zazrel na jej drobnej tvári úškľabok.

V poli zašumelo.

Otáčal sa. Helena bola zrazu všade navôkol. Po oboch stranách cesty.  Tisíc rovnakých svetlovlasých hláv. A všetky sa natriasali od smiechu.

„Nevysmievaj sa mi!“ zvrieskol a z lánov  vyletel vystrašený kŕdeľ vtákov. V zobáku si  každý z nich odnášal jedno Helenino oko.

Začal ňou triasť a kričať. „Prestaň sa mi smiať!“ Chytil ju za zelené hrdlo a pritlačil. V rukách mu ostala Helenina hlava. Z tváre jej vypadlo niekoľko čiernych sĺz. 

„Prepáč mi to, nechcel som ti ublížiť,“ plačúc zobral do  rúk  odtrhnutú hlavu, pobozkal ju a vložil do tašky.

Slnko zapadlo do prázdnych kaluží. Bociany odleteli do prútených domovov. Aj on by sa už mal vrátiť do svojho prázdneho hniezda. Na poli sa ticho pohojdávalo niekoľko tmavých postáv, ktoré sledovali, ako polobosý odchádza.

„Helena?“  prekvapene vykríkol, keď ju zbadal sedieť na priedomí.

Žena prestala čistiť zemiaky a pozrela sa na neho.

„Hľadal som ťa niekoľko dní.“

Zamračila sa. Pramienok svetlých vlasov jej skĺzol spoza ucha a zakryl vrásku na čele.

„Prečo ma hľadáš, keď som tu?“ začala znova čistiť zemiaky a už sa na neho nedívala. Ostružliny sa jej kopili pod nohami vo vedre. 

Pritisol si tašku na hladom pokrútené črevá. Pocítil v nej niečo tvrdé a okrúhle. „Ako to, že si tu?“

Prudko hodila zemiak do misy. Voda z nej vyšplechla k jeho nohám. Všimla si, že má jednu nohu bosú. Potichu zahrešila.

Vošiel do domu.

Opatrne siahol do tašky. Prekvapený z nej  vytiahol kvet slnečnice. Vylúpol z nej zopár jadierok a  nasypal ich do klietky z tenkého prútia, v ktorej poskakoval kanárik. Vták vyskočil na bidlo a  začal si jedno semienko prevracať v zobáku.  Počul tichý praskot. Zdalo sa mu, že zo zobáka na neho žmurká tmavé Helenino oko.