Nepozvaní, hostia a niektorí ľudia zo sídliska I.

Rozlepím pol oka a pozerám von oknom na sýto oranžový mesiac. Chytím predtuchu a pozriem na hodiny. Dve ručičky a obe svorne pri dvanástke. Tak predsa je to slnko.

Koncom októbra prestali fungovať v celom meste slnečné hodiny. Aj tie najväčšie, aj tie menšie a tie najmenšie tiež. Čas sa z nich stratil ako sa stráca hudba po koncerte. Pred chvíľou jej bola plná sála a už je absolútne ticho.
Odkedy sa čas stratil, skúšal som ho merať na kroky. Kroky sú fasa. Sú prispôsobivé. Rýchle, keď je času málo, pomalé keď si to môžu dovoliť. Problém krokov je, že čas sa nedá merať pri sedení. Podupkávanie na mieste nemá význam. Nie je mi vonkoncom sympatické. Ale tie zvuky rád mám. Zvuky sú fasa.
Odkedy sa stratil čas je pri pohľade z okna bezvetrie. Listov na stromoch nieto a nikto iný sa s vetrom nerozpráva. Vietor sa nudí a dáva si závody so severákom, lebo čas sa stratil a tak sa môžu porovnávať iba navzájom.
Ľudia sa v tom bezvetrí zvláštne zabávajú. Rozhadzujú kabátmi a povievajú šálmi, aby som mal pocit, že vonku fúka. Ale mňa neoklamú. Ja viem, že bez listov nie je vetra.
Odkedy som stratil čas uplynula už minimálne hodina.
Pozerám na malú ručičku, ktorá sa trochu placho blíži k symbolu I a ja sa budím druhý raz.

Neďeľa je bezduchý deň. Čokoľvek človek chce skončiť je nekonečné a čokoľvek chce začať je zbytočné. V nedeľu by mala byť sobota.
Sobota je sympatická z dvoch dôvodov. Jednak príde po piatku a jednak to nie je nedeľa. Nedeľa by nemala byť vôbec. Po sobote by malo prísť niečo viac ako deň pred pondelkom. Mala by viac vygradovať, viacej sa vyostriť, zosobniť v sebe ten nádherný pocit víkendu a niekedy o polnoci zhasnúť ako prskavka v snehu. Vtedy by bolo jasné, že už je tu pondelok. Ale predtým by to jasné nebolo. Predtým by som mal pocit, že sa stále oplatí niečo začínať, že tento deň je súčasť víkendu, že tento deň je minimálne taký parádny ako sobota.
Lenže dnešok je v kalendári červeným a to značí, že nedeľa je, a ručičky vravia, že už vyše trinásť hodín.

Zapozeral som sa von oknom na susedovu červenú strechu. Teda vlastne pôvodne bola červená. Teraz sa na nej usídlila biela inovať a uplatnila tým nárok na svoje vlastné estetické cítenie. Zašla až tak ďaleko, že susedovu pár miliónovú investíciu do pálenej škridly sýto červenej farby na pár chvíľ svojej drzej existencie zmenila na frašku a strecha susedov vedľa, ktorá už prosila o renováciu zopár desaťročí, sa stala kráľovnou, pretože jej štrbavá škridla so zeleným machom jednoznačne v tejto tichej súťaži krásy viedla.
Holuby, ktorým to bolo očividne jedno, sa spokojne prechádzali z jednej strechy na druhú, občas zaleteli na dlažbu ulice, vrátili sa s úlovkom a sem-tam sa nechtiac podelili so susednými holubmi, ktorí mali pocit, že majú nárok na všetko jedlo v okolí, nehľadiac na to, kto sa trepal dole. Na rozhorčení pôvodných majiteľov poživne som sa z chuti pobavil. Z tohto predstavenia ma vyrušil mamkin hlas z kuchyne, ktorý zvolával rodinu k obedu. Následne som si uvedomil tú mučivú vôňu pečeného kuriatka, ktorá sa tlačila popod dvere do izby. Rýchlosťou mne vlastnou (čiže takých dobrých desať minút) som sa vyrútil z izby do obývačky, kde už prebiehali prípravné práce na nedeľný obed. Spokojnosť nadovšetko. Koniec koncov, sú veci, ktoré na nedeli ocením.

Po skvelom obedíku som si spomenul na holuby ako si to vonku užívali a dostal som chuť sa prejsť. Rýchlosťou mne vlastnou som sa nahodil do zimného úboru, pri čom som venoval najviac času zhľadávaniu čistých ponožiek a najmä spodkov, ktoré som túto zimu ešte na sebe nemal a zbehol som po schodoch na ulicu.
Ako som urobil prých pár krokov vybielenou ulicou, napadlo mi, že by som predsa len mal vyskúšať merať čas krokmi. Raz, dva, tri, štyri.... Asi po dvesto krokosekundách mi uleteli myšlienky a úplne som zabudol, že práve vládnem svetovému Času.(Jemu – Času, to očividne vôbec neprekážalo a nechal sa ďalej počítať kýmsi iným. Tipujem, že to boli tie obrovské hodiny čo nám namontovali zjari na vežu. Vraj tie slnečné už nestačili potrebám doby.)
Takto zamyslený som narazil na plagát kapelky Vertigo.
Super, chalaniská hrajú dnes v Labyrinte. Už mám program na večer.
Aby ste mi rozumeli, Labyrint nie je zrovna luxusný podnik. Vlastne, na rovinečku, je to bohapustá krčma. A Vertigo nie sú žiadni umelci, je to bohapustá panková kapela, ale keď sa to tak vezme, na to, že som od zbytku dňa nič neočakával, je to príjemný pocit, mať sa na čo tešiť.
Naposledy keď som sa s chalanmi z Vertiga stretol, spomínali, že budú hrať spolu so Zoškou, ktorá vypáli zopár sól na priečnej flaute. Som zvedavý ako ten nápad dopadol, lebo Zoška je s flautou aboslútne neprekonateľná.
Čo ju poznám, vždy ju nosila so sebou. Zoška bez flauty je ako hviezda bez hvezdára. Existovať môže, ale nikto by o nej nevedel.
Poznáme sa už od základnej školy. V skutočnosti sa volá Zuza. Prezývka Zoška pochádza z doby, keď ju mama nechcela púšťať samú ďaleko z domu na Kozej, kde od malička býva. Vždy keď s niekým išla von, musel pre ňu prísť takmer až k domu. Na otázku „Kde sa stretneme?“ bola stále rovnaká odpoveď. „Zoška – zastávka.“
Napadlo mi, že Zoške zavolám, a už som vyberal z vrecka telefón, keď som sám seba presvedčil, že sa radšej nechám prekvapiť večer. Po ceste späť do vrecka kabáta mi telefón škodoradostne vypadol z ruky a začal sa po jemnej inovati kĺzať dole ulicou. Potvora jedna zlomyseľná, ešte ťa budem naháňať? Kašlem na teba. Veď raz zastavíš.
A už som meral čas rýchlymi skokmi dole ulicou naháňajúc mobil, ktorý mieril rovno do najväčšieho kanála v Bratislave. Samozrejme, že som absolvoval zopár šmykov a nadávok, kým som ho dobehol a uložil bezpečne na obvyklé miesto. Paráda! Tak od blata už som sa dlho neoberal.
Keďže naháňačka s mobilom zanechala na mne zopár šmúh, začal som vyberať menej zaľudnené ulice. Túlal som sa takú dobrú pol hodinu, keď som stretol Ľuba s Luckou ako vysedávajú na schodoch akéhosi gotického kostola a bojujú proti zime fľašou bechera.
Ochutnal som bylinky a započúval sa do Luckinho monológu o akomsi vystúpení kde hrala nymfomanku – feministku, ktorá trpela miernou schizofréniou a na konci mala spáchať samovraždu skokom z mosta. Pomyslel som si, že to určite zase bude nejaká hrozne avantgardná a dobe sa vymykajúca hra od nejakého obdivovaného a v poslenom čase až neuveriteľne populárneho severského autora.
„... no a v tom Joergmensehomeonov-Juergenovi som sa úplne videla. Teda hrala som síce ženu, ale videla som mu až do duše. Presne som vedela čo cíti. To musí byť úžasný človek. Takúto postavu napísať. Musím pohľadať o ňom nejaké informácie, lebo pri štúdiu tej hry som nemala veľa času. To viete, stále nejaké vybavovačky, skúšky, generálky. Som strašne mimo z toho. Neviem kde mi hlava stojí. Minule tiež, idem si po Auparku a že koho som stretla? No hádajte. No stretla som Stana a Romana a oni že čo sa tu poflakujem, že o chvíľu máme generálku a mne to úplne vyfúklo z hlavy. Akože v momente som utekala na bus. No strašné. Ja mám toho tak strašne moc. Všetko naraz .... no proste o ňom nič neviem. Ja viem, je to strašná hanba. Mala by som ho viac spoznať... Podľa mňa je to citlivá duša. Taký ten vysnívaný muž....“
Malý a plešatý, s veľkým..... no, trebárs intelektom, a na nočnom stolíku skladuje prášky proti polovici psychických porúch, ktoré sa na zemi vyskytujú, pomyslel som si.
„... ktorý má v sebe neskutočný oheň. Spaľujúcu vášeň, ktorá zasiahne dušu citlivej ženy a poznačí ju naveky.“
Hm... tak to si píš.
Ľubo hľadel mlčky pred seba, v ruke cigaretu, občas sucho potiahol a bavil sa vypúšťaním obláčikov do prázdnej ulice. Z toho som usúdil, že o Joergmensehomeonov-Juergenovi nepočuje prvýkrát a spaľujúca vášeň útočiaca na duše citlivých žien už na programe tiež bola. Mlčky (veď skúste niečo povedať) som vytiahol ponúkanú Camelku a vložil som ju do úst nápadne prikyvujúc na Luciine duševné výlevy.
V krátkej pauze, keď Lucka zvlažovala hrdlo becherom sme s Ľubom prehodili zopár povinných fráz o počasí, o drzosti inovate, telefónov a holubov. Za to sme si vyslúžili káravý pohľad od Lucky, ktorá mala očividne prichystané ešte nejaké eso v rukáve, týkajúce sa absurdnej drámy severského charakteru, slová: „Chalani, vy by ste už fakt mali vyrásť!“
Ochutnal som na rozlúčku bylinky a pobral som sa spät domov. Dnešné poobedie som úspešne absolvoval a musím ešte vyčistiť od blata ten kabát. Už sa teším na večer, na chalanov a Zošku.
Nedeľa nakoniec prebehla presne podľa predstáv, vystúpenie sa podarilo parádne. Chalaniská majú nového bubeníka a hneď je to počuť. Dokonca rýchle skladby už majú rýchly rytmus, lebo starý bubeník keď nezvládal, dal si to polovičným a to v panku skutočne nemá zmysel. Zoška nesklamala, dávala také sóla, že sólový gitarista sa tváril, že je iba doprovodný. Skvelý zážitok. Po pár taktoch, slovách a pivách som sa pobral domov zahájiť ďalší týždeň.