Vyvolené 1.kapitola

 

Ráno som sa zobudila znova s bolesťou hlavy a slabým krikom. Keď som sa prebrala uvedomila som si, že som vo svojej malej svetlomodrej izbe a vydýchla som si...

 

Dnes v noci sa mi sníval sen, na ktorý asi tak ľahko nezabudnem. Z ničoho nič som sa ocitla v lese a okolo mňa bolo množstvo vlkov. Najprv vyzerali nevinne, ale potom sa na mňa vyrútili a všetko sa zlialo do červena...

 

Vstala som z postele a zišla som po schodoch do kuchyne. Vzala som si tabletku na bolesť hlavy. Všade bolo hrobové ticho. Pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali čas 05:00. Moja mama už asi išla do práce.

 

Išla som späť do postele. Lenže po hodine ležania som aj tak nevedela zaspať. Vstala som, najedla sa a poupratovala som neporiadok, ktorý nechala po sebe v kuchyni. Pozerala som von oknom a rozmýšľala, čo dnes budem robiť. V tom mi padol zrak na neďaleký les a rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť. Nebola som tam od svojich 10 rokov, vlastne odvtedy, čo ocko zmizol. Ešte teraz sa pamätám na ten deň.

 

S ockom som chodila každý víkend do lesa na túry. Raz keď sme boli na našej obľúbenej čistinke sa začal cítiť zle. Začal kričať, že ho neskutočne bolí hlava a celý sa triasol. Snažila som sa mu pomôcť, ale nevedela som ako. Začala som kričať o pomoc, ale nikto ma nepočul. Pýtala som sa ho, čo mám robiť, ale on neodpovedal, len sa na mňa pozrel zvláštnym pohľadom. V tej chvíli ako by to nebol ani môj otec. Strašne som sa zľakla, ale prekonala som sa a povedala mu, že idem po pomoc. Rozbehla som sa a začala kričať. Našiel ma jeden lesník, ktorý so mnou išiel na čistinku, ale ocko tam už nebol! Povedala som mu kde bývam a odviedol ma domov. Mamka potvrdila to, že ocko so mnou bol. Všetko som jej povedala a následne aj polícii. Polícia hľadala ocka asi rok, ale už ho nikdy nenašla. Doteraz neviem, čo sa v tom lese stalo a ja som sa z toho dva roky nevedela spamätať. Doteraz to mám pred očami a vyčítam si to, aj keď mi každý hovorí, že to nie je moja vina.

 

Zo zamyslenia ma prebralo zavýjanie vlka. Utrela som si slzy, napísala mame odkaz, vzala si tašku a išla k lesu, kde bolo nádherne. Včera bola búrka a teraz sa od mokrého papradia odrážali slnečné lúče, ktoré sa predierali pomedzi stromy. Všade naokolo sa vznášal čerstvý vzduch, ktorý má od toho mestského ďaleko. Prechádzala som sa po lese celé dopoludnie. Po čase ma premohla únava, tak som sa rozhodla, že si pôjdem oddýchnuť na čistinku. Prišla som tam a pred očami sa mi zjavili spomienky, ktoré som rýchlo zatlačila, aby som sa zase nerozplakala. Rozprestrela som deku, najedla sa a ľahla som si. Ani neviem ako, ale zaspala som. Znova som mala ten divný sen, ale tentokrát už som videla jasne tých obrovských čiernych vlkoch...

 

Zobudila som sa na prašťanie dreva. Rýchlo som vstala a poobzerala sa okolo seba, ale nikoho som nevidela. Až teraz som si uvedomila, že sa stmieva. Pobalila som si veci a rozhodla som sa, že je čas odísť. Znova som počula prašťanie, ale nikoho som nevidela. Žiadne zvieratá, jednoducho nič.

Zrazu ma premkol pocit, že ma niekto sleduje. Rozbehla som sa, ale potkla som sa a zacítila bolesť na hlave. Asi som sa udrela...

 

Prebrala som sa a hlava ma príšerne bolela. Čakala som, že mi bude zima, ale bolo mi nezvyčajne teplo. Otvorila som oči a uvedomila si, že nie som vonku, ale v nejakej jaskyni. Vedľa mňa horel oheň vďaka ktorému mi bolo teplo. Sadla som si a poobzerala som sa. Vyzeralo to tu ako nejaký príbytok. Rozmýšľala som, ako som sa sem dostala, ale pamätám sa iba na to, že som spadla a... a udrela som sa... áno, to bude vysvetľovať tu bolesť hlavy. Chcela som vstať, že odídem, ale vo vchode do jaskyne niekto stál. Zľakla som sa. Nevedela som čo mám robiť.

 

'Ako sa odtiaľ dostanem?' Napadlo mi, že by som sa mohla nejako prešmyknúť. Postava sa priblížila a keď videla môj vystrašený výraz prehovorila:

„Ja ti nechcem ublížiť. Našiel som ťa ležať na zemi a tak som ťa vzal sem.“ Bol to mužský hlas, ktorý mi bol známy a zároveň veľmi vzdialený.

„Kto ste?“ Bola prvá otázka, čo mi napadla. Muž nič nepovedal len sa priblížil a ja som videla vo svetle ohňa tie známe črty tváre. Rýchlo som zatvorila oči, párkrát som sa nadýchla, poriadne som sa štipla a oči som otvorila... a bol tam. Takže sa mi to nesníva a myslím si, že otras mozgu to asi nebude.

„Oci?“ opýtala som sa potichu. Muž sa nezmohol na slovo, len prikývol. Za to na mňa ten šok pôsobil inak.

„Ale ako? Kde... kde si zmizol? Prečo si neprišiel domov? Mysleli... mysleli sme si, že si mŕtvi,“ hrnuli sa zo mňa otázky a výčitky pomedzi vzlyky. Práve sa na mňa pozerá živý a zdravý otec, o ktorom sme si mysleli 5 rokov, že je mŕtvy a on nič nepovie?

„Aj to tak malo zostať,“ povedal mi chladne. Ja som sa len viac rozplakala a nič som nepovedala. Čakala som na to, že mi to vysvetlí, ale on len povedal,

„už by si mala ísť domov, lebo sa mama bude o teba báť.“

„Mysleli sme si, že si mŕtvy a keď som ťa našla, povieš mi aby som išla domov? “ opýtala som sa nechápavo. Postavila som sa a objala som ho. Lenže on ma od seba jemne odtlačil.

 

„Toto sa nemalo stať. Nemala si ma vidieť. Nemal som ťa nájsť. Áno, musíš odísť a sľúb mi, že to nikomu nepovieš.“

„O čom to hovoríš? Jasné, že ja nikomu nebudem nič hovoriť. Veď by ma pokladali za blázna, ale ty pôjdeš so mnou a všetci ťa uvidia. Potom mi uveria.“ On sa na mňa len prázdno pozrel a ja som si uvedomila, že keby chcel tak by sa už dávno vrátil.

 

„Ty nás už nechceš? Už nás nemáš rád? Preto si odišiel? Ale prečo? Prečo takto?“ Trošku váhavo prikývol. Začala som premýšľať, kde sa stala chyba. Veď s mamou mali krásny vzťah alebo to len tak vyzeralo? A prečo nežije ako normálny človek? Keď som sa trošku upokojila, pokračovala som.

„Ale ja neodídem! Počuješ? NE-O-DÍ-DEM! Pokiaľ mi nepovieš, čo sa deje...“

 

V jeho očiach bolo vidno, že ho to bolí, keď mi klame.

„Nikdy si nevedel klamať a ani teraz nevieš. Ľúbim ťa ocko, chýbal si mi a už ťa nechcem nikdy stratiť. Tak mi povedz ako ti môžem pomôcť a nevyháňaj ma! Prosím...“ Objala som ho a on to nakoniec vzdal.

 

„Máš pravdu. Nie som dobrý klamár. Je to komplikované. Musíš odísť. So mnou nie si v bezpečí.“

„Už som ti povedala, nikam nejdem. Aj keď mi povieš hocičo zostanem s tebou,“ povedala som s presvedčením. Aj keď neviem, čo by robila mama, keby som sa nevrátila domov.

„Verím ti, ale bojím sa,“ povedal s neskrývaným strachom.

„Neboj sa. Ja sa nebojím,“ snažila som sa to povedať bez strachu, čo sa mi samozrejme nepodarilo, ale on mi uveril.

„Dobre. Ale sľúb mi, že o mne nikomu nepovieš.“

„Ale oci...“

„Sľúb mi to, prosím...“ povedal prísne.

„Sľubujem... ale ty mi sľúb, že sa budem môcť zajtra s tebou stretnúť. Pretože dnes mi už nebudeš môcť vysvetliť nič, mama by sa o mňa bála, keby som prišla domov neskoro.“ Na jeho tvári sa objavil smútok, keď som spomenula mamu. Ja som v nádeji čakala na to, či bude súhlasiť s naším stretnutím.

„Tak dobre. Stretneme sa zajtra ráno na našej čistinke.“ Nevyznelo to veľmi nadšene, ale podstatné je, že sa s ním stretnem. Aspoň dúfam.

„Dobre. Dúfam, že tam budeš. Teraz už musím ísť, lebo je neskoro... Ocko, mám ťa rada.“

„Aj ja teba, Alex...“ Vykročila som k východu.

 

„Nemám ťa odprevadiť?“ opýtal sa.

„Les je v noci nebezpečný...“ Chcel ešte niečo dodať, ale nakoniec si to rozmyslel.

„Nie, ďakujem, to zvládnem.“ Usmiala som sa a odišla som.

 

Cesta domov bola bezproblémová. Keď som sa ocitla na záhrade v celom dome sa svietilo. Vošla som dnu.

„Mami, mami, už som doma!“ kričala som.

„Preboha, Alexandra Molerová! Chceš ma zabiť, dievča? Už som išla volať políciu,“ na stôl položila telefón, ktorý držala v ruke.

„Si v poriadku? Kde si sa tak dlho túlala? Vieš koľko je hodín, milá slečna? Je skoro polnoc...“ Doteraz, pokiaľ, mi to mama nepovedala, som si vôbec neuvedomovala čas. „Prepáč, mami. Bola som sa prejsť v lese a trochu som zablúdila. Už sa to nebude opakovať. Nabudúce si vezmem mapu.“

 

Mama sa na mňa pozerala s hystériou.

„Žiadne nabudúce nebude! Už do lesa ani nevkročíš. Rozumela si mi?“

„Áno, rozumela,“ povedala som s prekríženými prstami za chrbtom.

„Idem si ľahnúť, som veľmi uťahaná,“ zívla som si a vybrala sa do izby. Mama ma sledovala, ale teraz už nie hystericky, ale nahnevane.

„Máš domáce väzenie do odvolania!“ zakričala za mnou.

 

Zatvorila som dvere a hodila som sa na posteľ. No super, zajtra si budem musieť so sebou vziať hodinky, aby som prišla domov skôr ako mama. Nemôže zistiť, že pôjdem zase do lesa, lebo potom by mi určite vybavila nejakú ochranku alebo by ma pripútala k posteli.

Umyla som sa a ľahla si do postele. Myslela som si, že zaspím od vyčerpania, ale spánok mi rušilo rozrušenie z toho, že môj otec žije a že sa s ním zajtra stretnem a dozviem sa prečo zmizol. Dúfam, že mi to povie. Musí mi to povedať. Jednoducho musí...

---