Vyvolené 2.kapitola

 

Hneď po prebudení sa moje myšlienky ubrali k včerajšiemu a dnešnému stretnutiu s otcom. Keby som nemala na hlave hrču zo včerajška, myslela by som si, že to bol len sen. Na dnešný deň sa teším, ale aj zároveň bojím toho, čo mi chce otec povedať. Čo môže byť také strašné, že mi to nemohol prezradiť hneď včera? Čo môže byť také strašné, že nás musel opustiť? Určite to nie je v tom, že nás už nemá rád. Lebo keby mohol, tak by sa k nám vrátil. Lenže niečo mu v tom bráni. Ale čo?!

 

Práve som počula zabuchnutie vchodových dverí. Mama odišla do práce. Hodinky ukazovali šesť hodín! Ktorý normálny teenager stáva tak skoro ráno cez prázdniny?! A koľko teenagerov sa cez prázdniny tak skoro ráno chystá do lesa?! Určite žiadny! Lebo práve to robím ja. A ja som bola vždy divná. Nikdy som si nevedela nájsť kamarátov. Vlastne okrem Lenky, ktorá je najúžasnejším človekom na svete.

Tieto prázdniny sme mali stráviť spolu, ale musela odletieť do Ameriky za otcom.

 

Ach jaj, mama mi tu nechala odkaz:

Dobré ráno Alex,

keď vstaneš tak choď nakúpiť – cereálie, mlieko, pečivo, maslo, zeleninu a aj prášok na pranie.

Daj vyprať prádlo a poupratuj v obývačke.

P.S.: Na obed si objednaj pizzu. Na stole v obývačke som ti nechala peniaze.

Ľúbim ťa a nevystrájaj žiadne hlúposti!

Vyzerá to tak, že sa mama vráti až večer.

 

Rýchlo som išla nakúpiť a hodila som do práčky prádlo. Keď sa vrátim od otca – dúfam, že to nebude skoro – tak to vyvešám. Zbalila som si veci – tentoraz aj hodinky – a vyšla som z domu. Dnes je naozaj krásne, obloha je bez mráčika. Párkrát som sa nadýchla a vykročila som k lesu.

 

Keď som sa blížila k čistinke, mala som pocit, že otec nesplní sľub a nebude tam, ale sľub neporušil. On tam naozaj bol! Prišla som k nemu bližšie, usmiala som sa a objala ho. Tentokrát ma neodtlačil, ale objal ma ešte silnejšie, ako ja jeho.

 

„Nemôžem dýchať“, povedala som priduseným hlasom. Otec ma rýchlo pustil a ospravedlňujúco sa usmial.

„Prepáč,“ ospravedlňoval sa „ale som veľmi rád, že si prišla. Myslel som si, že...“ Vetu nedokončil.

„Čo si si myslel?“

„...no, že neprídeš...“ povedal to potichu.

„Prečo by som neprišla? Preboha, veď si môj otec, ktorého veľmi ľúbim.“ Chvíľu rozmýšľal, čo mi povie.

„Myslel som si, že si ráno vstala a myslela si si, že to bol len sen...“ stíchol a potom tlmeným hlasom dodal,

„...alebo som v to dúfal.“ Neveriacky som sa na neho pozrela

„Alebo si dúfal? To myslíš vážne?“

„Už som ti predsa povedal, že najlepšie by bolo, keby sme sa už v živote nestretli. “

„Áno, ale prečo si potom dnes prišiel, keď by opak bol správny?“ opýtala som sa ho. Dúfam, že to nepochopí tak, že s ním nechcem byť.

 

„Najprv som nechcel prísť, ale na poslednú chvíľu som si to rozmyslel. A prečo? To je dobrá otázka. Možno preto, že si moja dcéra , ktorú veľmi ľúbim a nechcem jej ublížiť.“ Nikdy v živote som nevidela toľko hnevu v jeho očiach. Toľko hnevu voči samému sebe.

„Vedel som, že vás musím opustiť, ale neurobil som to. Až keď bolo neskoro...“ Sklonil hlavu a ani sa na mňa nepozrel. Uvedomil si, že povedal niečo, čo nechcel a keď zdvihol hlavu určite videl tie otázky v mojich očiach - Prečo, keď to vedel nič s tým neurobil? Prečo to nikomu nepovedal? A mnoho ďalších podobných otázok.

 

„Prečo?...“ začala som, ale prerušil ma.

„Myslím, že by bolo lepšie keby sme išli do jaskyne a tam sa porozprávali.“

„Tak... ideme,“ povedala som trochu neisto. Dúfam, že to ocko nepostrehol. Ešte by si myslel, že tu nechcem byť, nič by mi nepovedal a donútil by ma odísť. Našťastie si to nevšimol. Len sa otočil a vykročili sme.

 

Jaskyňa bola dosť skromná, ale vyzeralo to tak, že prežiť sa tu ako-tak dá.

Otec sa na mňa pozrel s ospravedlňujúcim výrazom, ktorý hovoril – na viac si nemôžem dovoliť alebo to je všetko, čo mám.

„Prepáč, ale návštevy väčšinou nemávam.“ Išiel k starej skrinke a ja som si sadla na niečo, čo pripomínalo koberec.

 

„Dáš si čaj?“

„Dám si,“ odpovedala som mu a on vyšiel z jaskyne. Ani som sa nestihla dvakrát nadýchnuť a bol späť.

Keď videl ako sa tvárim, povedal:

„Bol som len po vodu z potoka, ktorý je len neďaleko.“ Znova mal ten výraz tvár, ktorý mal predtým keď mi povedal, že o všetkom vedel už skôr.

 

Čakal som kedy začne hovoriť prečo odišiel, ale len dal hrniec na oheň. Vyzeral, že nad niečím rozmýšľa. Možno uvažoval, ako mi má povedať to, čo mi chce povedať. Chcela som sa opýtať, či aj niečo povie, ale nechala som ho premýšľať. Keď je to také strašné ako hovorí, tak určite si musí premyslieť ako mi to povedať, aby som neušla.

 

„Čaj je hotový.“ Taká som bola zabratá v myšlienkach, že keď prehovoril, tak som sa strhla. Podal mi horúcu šálku.

„Musíš ho piť veľmi pomaly. Je to dosť silný čaj, ale má upokojujúce účinky,“ povedal a usmial sa. Sadol si a skúmal moju tvár. Vyzeral, že ešte stále rozmýšľa ako má začať.

 

„Čím si staršia tým viac sa podobáš na mamu. Vieš o tom?“

„Vážne? Nikdy som si to nevšimla.“

Dlho sme sa rozprávali len o tom ako sa mu tu žije. Vlastne ja som sa ho pýtala a on mi len stroho odpovedal.

 

„Čo si robil celý ten čas tu v jaskyni?“ Táto otázka nebola práve najlepšia. Zatváril sa dosť neurčito.

„No... Myslím si, že na takú otázku ešte nie je správna chvíľa.“ Chcela som sa ho opýtať, kedy tá správna chvíľa nastane, ale nechala som to tak. Zrazu som si uvedomila, že som sa už dlho nepozerala na hodinky. Rýchlo som ich vytiahla z tašky. Nechce sa mi veriť, že som tu takmer dve hodiny. Onedlho budem musieť ísť a ešte stále som sa nedozvedela to, čo chcem.

 

Pozrela som sa na otca, ale on mal sklonenú hlavu.

„Už musíš ísť?“ opýtal sa smutne.

„Nie, ešte nie, ale...“ Nechcela som na neho tlačiť, ale času mal podľa mňa už dosť.

„Viem, čo chceš počuť, ale je to pre mňa ťažké. Ani si nevieš predstaviť ako.“ Videla som, že to myslí vážne.

„Viem, ale...“ Čo som mala povedať? Viem, ale... nemôžeš to tajiť, lebo teraz sa ma nezbavíš pokiaľ mi to nepovieš? Alebo... musíš mi to povedať, lebo hneď teraz pobežím za mamou a poviem jej o tebe aj keď mi neuverí? Nie, to nemôžem povedať, v žiadnom prípade.

„...nemusíš mi to povedať hneď.“ Pochybovačne sa na mňa pozrel.

„Mohla by som... no... mohla by som ti porozprávať, čo sa udialo za tie roky, čo si s nami nebol...“ Chcela som vedieť jeho tajomstvo, ale na druhej strane som vedela, že keby som na neho tlačila tak by som sa aj tak nič nedozvedela.

„To znie celkom dobre,“ povzbudil ma do rozprávania.

 

„Keď si zmizol bolo to niečo hrozné.“ Nechcela som mu to hovoriť, ale nevedela som ako začať.

„Veľmi ma to mrzí. Naozaj...“ nedopovedal vetu, lebo som ho zadržala zdvihnutým prstom. Prikývla som, že ho chápem a pokračovala som.

„Stále som si myslela, že som na vine, ale po čase som si to prestala vyčítať. Nikto nevedel, čo sa s tebou stalo, hľadali sme ťa...“ A takto som pokračovala. Niekedy mi kládol otázky a odpovedala som, ale ani raz som sa ho neopýtala na jeho tajomstvo a vyzeralo to, že je to takto lepšie, aspoň zatiaľ. Z toľkého rozprávania som bola vyčerpaná. Ani sa nečudujem. Bolo už poludnie. Rozprávala som takmer tri hodiny.

 

„...Už musím ísť, lebo mama sa ma vrátiť z práce a ešte ma čaká prádlo v práčke,“ povedala som nonšalantne.

„Ďakujem ti, že si mi toto všetko povedala. Som ti naozaj vďačný.“

'a že si ma nenútila prezradiť ti moje tajomstvo,' určite to chcel dodať.

„To nestojí za reč,“ povedala som prosto. Na čistinku sme išli v tichosti.

 

„Veľmi ťa ľúbim. Maj sa pekne.“

„Aj ja teba.“ Odišla som a on mi zakýval. Ani jeden z nás nespomenul to, na čo som sem naozaj prišla. Ani jeden nepovedal, že sa zajtra stretneme, ale ja tam aj tak zajtra pôjdem. Teraz už viem, kde žije, čiže to nebude žiadny problém.

 

Keď som prišla domov objednala som si pizzu. Za ten čas pokiaľ mi ju doniesli som vyvesila prádlo a poupratovala obývačku. Rýchlo som sa najedla a o siedmej prišla mama.

 

„Ahoj, mami. Aký si mala deň?“ otvorila som jej dvere s úsmevom.

„Ahoj, čo si vyparatila, že si taká milá?“ To ma naštvalo.

„To musím byť milá len keď niečo vystrojím?!“ opýtala som sa podráždene.

„Ale nie. Len v poslednej dobe nemáš takú dobrú náladu,“ pozrela sa na mňa so skúmavým pohľadom. Nič som nepovedala,len som sa naďalej usmievala ako blbec.

„Ale keď sa už pýtaš. Dnešný deň bol celkom ľahký. Len som dokončila pár návrhov, ktoré zajtra skontrolujem a pošlem do Paríža“

„Dúfam, že sa ti to podarí, mami.“ Usmiala som sa na ňu.

„Aj ja dúfam.“ Aj ona sa usmiala. Vošli sme do kuchyne a ja som jej odtiahla stoličku. „Posaď sa. Prichystám ti večeru.“ Prekvapene sa na mňa pozrela.

„Ďakujem, veľmi pekne.“

 

Kým som chystala večeru, tak sme boli ticho. Položila som jej tanier na stôl a prisadla som si.

„Keď budú návrhy hotové, tak budem mať na teba viac času.“ Ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.

„Sľubujem,“ povedala, keď videla môj neveriacky výraz tváre.

„Mami, nemusíš si robiť starosti, že na mňa nemáš viac času. Ja viem, že to robíš pre mňa. Lebo keby si nerobila to, čo robíš... boli by sme teraz niekde na ulici. “ Zamyslela sa

„Keď to vidíš takto. Ale aj tak sa budem snažiť si nájsť na teba viac času. Som unavená, už pôjdem spať.“ Postavila sa a chcela umyť riad.

„Nechaj, mami. Ja to urobím. Ty si choď ľahnúť.“

„Ďakujem.“ Dala mi pusu a odišla.

 

Keď som ležala v posteli a pozerala na strop napadlo mi, či máme ešte nejaké ockove oblečenie. Vyšla som z izby a zaklopala som na vedľajšie dvere spálne.

„Už spíš?“ opýtala som sa mamky potichu.

„Ešte nie. Potrebuješ niečo, zlatko?“ opýtala sa a naznačila mi, aby som si sadla vedľa nej na posteľ.

„No...“ Rýchlo musím niečo vymyslieť. Nemôžem sa jej opýtať len tak, že či máme ešte ockove oblečenie. Pýtala by sa na čo ich potrebujem. A čo by som jej povedala? Že ich potrebujem pre ocka, ktorý sa skrýva v lese z neznámych dôvodov a nemá si čo poriadneho obliecť??? To by ma určite poslala na psychiatriu.

 

„Keď som dnes bola na internete...“ Začala som si vymýšľať.

„...tak som našla jednu stránku, ktorá je určená na podporu ľudí bez domova. Povedala som si, že sa ťa opýtam, či nemáme náhodou ešte nejaké ockove oblečenie, ktoré by som im mohla doniesť.“ Bála som sa na ňu pozrieť, aby nezistila, že klamem. Po chvíli ticha som to vzdala a očkom som na ňu pozrela. Mala zamyslený výraz a potom prehovorila.

„Znie to ako dobrý nápad. Ale...“ Ach jaj a je to tu to známe 'ale... ' Čo teraz?

„Áno?“

„Vieš, kde to máš odniesť? Netreba ti s tým pomôcť?“

„Nie netreba. Je to tu len neďaleko. Vlastne bude.“ Keby som jej povedala, že tu niečo je tak by to určite hľadala.

„Ako to myslíš?“ opýtala sa neveriacky.

„V meste postavia len taký jednodňový stánok.“ Ach jaj. Čo to tu trepem???

„Dobre. Ja ti to zajtra nachystám.“ Pozrela som sa na ňu v úžase.

„Tak dobre. Dobrú noc a sladké sny.“

„Aj tebe.“

 

Keď som vyšla z izby vydýchla som si. Toto išlo celkom ľahko. To bude určite tým, že je taká unavená. Inokedy by takáto konverzácia obsahovala veľa otázok a nakoniec by som jej musela tu stránku aj ukázať. A čo by bolo potom? Na to radšej nechcem myslieť. Prišla som do izby, otvorila som si okno a pozerala na hviezdy a na spln mesiaca. Dnes je nádherná noc, pomyslela som si.

Ešte chvíľu som takto stála a potom som si išla ľahnúť. Zaspala som a znova sa mi sníval ten istý sen.

---