Vyvolené 3.kapitola

 

Na druhý deň ráno som vstala s nezvyčajným elánom. Aj keď vonku bolo trochu zamračeno.

 

Keď som zišla do kuchyne, prekvapilo ma, že tam vidím mamu. Sedela za stolom a nad niečím hlboko uvažovala.

„Musíme sa porozprávaťo niečom dôležitom, tak si prosím ťa sadni.“ Ach jaj, dúfam, že nezistila, že chodím do lesa alebo že neexistuje žiadny stánok pre bezdomovcov. Ale keď začala tak sa mi uľavilo.

„Dnes ráno mi volali z práce...“ nadýchla sa a pokračovala „..budem musieť na týždeň odísť do Francúzska. Takže si začni baliť veci, lebo zajtra ráno odchádzame.“ Najprv som bola nadšená. Mojej mame sa to konečne podarilo. Ešte než si stihla všimnúť, že som sa potešila, môj výraz sa zmenil. Zostala som zarazene stáť.

 

„Veď si im ešte neposlala projekty.“ Mama zostala zaskočená.

„Ja som im poslala už predtým nejaké projekty, ale tieto mi mali zaručiť odchod do Paríža. Myslela som si, že ťa to poteší,“ povedala sklamane.

„Aha.“ Na nič iné som sa nezmohla.

„Je s tým nejaký problém?“ opýtala sa mama a jej doterajší úsmev zmizol.

„Nie... no, vlastne...“ koktala som.

„...vlastne, vlastne..“

„..áno!“ Nejakým zlým spôsobom sa mi to áno podarilo na konci vety mierne zakričať.

„Áno?!“ pozrela sa na mňa spýtavo a spustila dlhý monológ plný výčitiek.

„Veď si stále túžila cestovať. Vždy si mi pílila uši tým, že nikde cez prázdniny nechodíš. Stále si chcela ísť na nejakú dovolenku. Vždy si sa tešila, keď sme išli napríklad, len do Bojníc,“ zhlboka sa nadýchla a pokračovala.

„A teraz mi povieš, že nechceš ísť do Paríža?! Ale, prečo?! “ Takmer na mňa kričala. Potom na chvíľu stíchla. Počas toho ticha som vymýšľala výhovorky a mama si zrejme pomaly uvedomovalo to, že na mňa nemala takto vybehnúť.

 

„Prepáč, ja som nemala právo, takto...“ Moje domnienky sa potvrdili.

„Ja viem, mami,“ prerušila som ju.

„Ale prečo by si nešla?“ opýtala sa ma skoro pošepky. Po krátkom zaváhaní mi napadol výborný argument.

„Mami, snažila som sa ti to povedať...“ začala som, aby mala mierne výčitky, že ma najskôr nevypočula, ale najprv kričala. Nemám rada, keď má niekto zo mňa pocit viny, ale inak to nešlo. Potrebovala som ju obmäkčiť, aby nehľadala iné riešenia.

„Mám taký pocit, že mi skončil pas.“ Ešte, že nemám občiansky.

„Máš pravdu. Už je to dlhá doba, čo sme nikde poriadne neboli. Choď ho nájsť a ja si zatiaľ zbalím veci.“

„Dobre,“ povedala som a odišla som do obývačky.

 

Otvorila som zásuvku plnú papierov. 'Ešte lepšie by bolo keby som ho ani nenašla,' pomyslela som si.

'Čo ak mi bude ešte platiť?' Chvíľu som sa ešte hrabala v papieroch a potom som našla to, čo som hľadala. Premýšľala som, či ho mám vôbec otvoriť. Alebo poviem mame, že som ho nenašla? Lenže mama už schádzala zo schodov.

 

„No čo? Platí alebo nie?“ Podišla ku mne.

„Teraz som ho len vybrala. Ešte som ho nestihla otvoriť.“ Keď som ho ešte chvíľu neotvárala, tak mi ho vzala z ruky. Ja som sa na ňu len trpko pozerala. Keď som videla jej smutný výraz na tvári-musím priznať, že sa mi uľavilo. Dúfam, že už nikdy nebudem cítiť takú útechu, keď ju uvidím smutnú.

 

„Minulý mesiac skončil.“ Svoje mierne nadšenie som rýchlo zmenila na sklesnutý výraz.

„Nevadí, mami. Ja sa o seba viem postarať.“ Povzbudivo som sa na ňu usmiala a čakala som najhoršie. Mama rozmýšľala a celý ten čas sa na mňa uprene dívala.

„Idem zavolať do práce, že to neberiem,“ vyhlásila napokon. Mala som pocit ako by ma obliala studenou vodou.

 

„Nie!“ skočila som jej rýchlo do cesty.

„Myslím si, že by si si nemala nechať ujsť takú veľkú príležitosť, na ktorú si tak dlho čakala.“ Konečne som povedala niečo úprimné. Týmito slovami som zmenila aj výraz maminej tváre. Vyzerá to tak, že nikam volať nebude. Ale určite ma samú doma nenechá. A vtedy mi to napadlo.

 

„Čo keby sa na mňa chodila pani Tomečková občas pozrieť?“

„Čo keby si išla k starej mame?“ opýtali sme sa naraz.

„Vieš mami, babka je dosť stará a nechcem ju otravovať,“ začala som skôr ako stihla niečo povedať.

„Niektorý deň ju pôjdem určite navštíviť. Ale nechcem jej visieť na krku celý čas.“ Dúfam, že mi to schváli. Ockova mama, Daniela, má 75 rokov– býva v Prešove - takže môj argument by mohol zabrať.

„To máš pravdu,“ povzdychla si mama.

 

„Pôjdem za pani Tomečkovou a dohodneme sa. Dúfam, že bude súhlasiť, lebo ak nie....“ „...pôjdem k starkej,“ doplnila som ju. Otočila sa a vyšla z domu. Cestou som začula ako si mrmle popod nos, že by bolo lepšie, keby Tomečková nesúhlasila. Mama môže dúfať márne.

 

Tetu Tomečkovú mám celkom rada a myslím si, že aj ona mňa. Je to postaršia pani s pár sivými pramienkami vo vlasoch a s milou tvárou. Stále keď niečo napečie a vidí ma na záhrade tak ma zavolá, aby som si prišla dať zopár koláčov. Raz keď som si myslela, že budem musieť zostať sama doma, tak som sa jej opýtala, či bude na mňa občas dozerať a ona s úsmevom súhlasila. Samozrejme, že o tom mama nevie, čiže ani nevie, že jej pôvodný plán nevyjde. Škodoradostne som sa zasmiala.

 

Vybehla som do izby, otvorila okno a pozrela som sa smerom k domu pani Tomečkovej. Videla som mamu ako odmieta čerstvo upečené croasainty – mama drží diétu, aj keď neviem na čo – a otáča sa na odchod s výrazom 'Sakra, plán nevyšiel.' Mama vošla do vnútra a ja som sadla na posteľ a začala si akože čítať knihu. Mama vošla do izby s mierne sklesnutým výrazom v tvári.

 

„Alex, pani Tomečková súhlasila. Dohodli sme sa, že ťa bude chodiť kontrolovať. Kedy ty budeš chcieť.“ Posledné slová mama takmer zašepkala. Určite sa jej nepáčilo, že ja si budem určovať pravidlá. Keď si všimla môj rozjarený výraz tak dodala.

„Ale to neznamená, že ju nezavoláš ani raz a budeš si robiť čo chceš. Keď sa jej aspoň raz neohlásiš do dvadsiatich štyroch hodín, tak mi ihneď zavolá. Ja sa ti budem snažiť volať každý večer,“ povedala s pochybnosťou v hlase, ktorú sa jej nepodarilo zakryť. Je jasné, že tam bude mať na mňa ešte menej času ako tu.

 

„Ďakujem, že mi dôveruješ, mami.“

„Och, skoro som zabudla,“ povedala náhle.

„Idem ti zbaliť to oblečenie pre bezdomovcoch.“ Aj ja som skoro úplne zabudla. Dnes by som sa mala stretnúť s otcom.

„Mohla by som ti s tým pomôcť,“ ponúkla som sa.

„Dobre. Aj tak nejdem dnes do práce, keďže už zajtra odchádzam. A kedy to vlastne potrebuješ?“ Presne vo chvíli keď mi položila otázku, vonku sa zablyslo, zahrmelo a spustil sa obrovský lejak.

„Na zajtra poobede,“ vyhŕkla som rýchlo.

„No dobre. Mali by sme ísť pohľadať to oblečenie a potom sa pôjdem zbaliť.“ „Pomôžem ti a potom si môžeme pozrieť nejaký film.“

„To je dobrý nápad. Dnes sa mi nechce variť, tak čo keby sme si niečo objednali?“ „Môže byť.“ No a takto sme strávili zvyšok dňa.

 

' Ešteže prší,' pomyslela som si. Nemám rada takéto počasie, ale dnes sa mi perfektne hodí. Keby bolo jasno, tak by si otec pomyslel, že ho nechcem navštíviť, ale takto to určite pochopí, že nemôžem prísť kvôli počasiu a zajtra mu to vysvetlím. Aspoň dúfam, že hej. Lebo ak bude znovu zle počasie, naozaj neviem, čo urobím. Pochytila ma mierna panika, že otec za ten čas niekam ujde, ale niečo mi hovorilo, že to určite pochopí. Tak som nechala, aby mi tieto myšlienky plne pohltili myseľ a cítila som sa pokojnejšia. Všetko prebehlo super. Keď sme dopozerali film, tak mama začala upratovať, ale ja som ju zastavila.

 

„Mami. Ja to zajtra poupratujem. Si už unavená a musíš skoro vstať.“ Keď som to dopovedala mala som pocit, že sa rozplače. No vážne. Našťastie – lebo nemám chuť na srdcevrúce scény - sa na mňa len usmiala a poďakovala.

„Už sa nebojím toho, že ťa tu nechám samú. Ty si sa vždy o seba vedela postarať.“

 

Keď som si ľahla do postele bolo asi deväť hodín. Inokedy by som bola dlhšie hore, ale mamka odchádza už o siedmej. Chcem sa s ňou rozlúčiť a popriať jej veľa šťastia.

Bože, toto vážne nenávidím, keď chcem spať a nemôžem. Je to strašné už pol dvanástej a ja ešte stále čumím do stropu. Ach, jaj. Celý ten čas som rozmýšľala nad otcom a nad počasím. Dúfam, že sa zajtra počasie umúdri. V správach vraveli o prehánkach, ale ja mám aj tak taký pocit, že zajtra určite pršať nebude.

 

Uf, konečne ma premáha únava. Dúfam, že tentokrát budem mať pokojný spánok.

Jasné, ako vždy som sa mýlila. Samozrejme, že som vôbec nespala pokojne. Vlastne zo začiatku to bol celkom pokojný sen, ale potom sa to zvrtlo na niečo na čo chcem zabudnúť. Prečo si musím pamätať skoro vždy, len tie horšie sny? Nechápem. Hlavne od zmiznutia otca mávam takéto nočné mory. Túto noc sa mi s snívalo s otcom. Sen sa začal tým, že som sedela s otcom na našej čistinke, potom sme sa ocitli v jeho jaskyni. Celý čas ma prehováral o tom, aby som odišla. Vravel mi, že mi to nemal hovoriť a stále rozprával o nejakom nebezpečenstve. Potom sme sa ocitli pri vodopádoch. Čím sme boli bližšie, tým som počula hlas otca tlmenejšie. Pri vodopádoch stála nejaká postava, ktorá niečo kričala. Nevidela som veľmi dobre, lebo v sne bolo čím ďalej tým viac hmly. Z tej hmly som mala zvláštny pocit. Nemyslím tým to, že som sa jej bála, naopak cítila som energiu a odvahu. Zo začiatku to bolo krásne, tie vodopády boli nádherné. Aj keď tam bola tá hmla rozoznala som obrysy zelených stromov. Bolo tam nezvyčajné ticho, ktoré ma po chvíli znepokojovalo. V tom niečo zarevalo a otec sa ku mne prudko otočil. Jeho oči boli červené a z úst mu tiekla krv. Pozrela som sa smerom k postave, ktorá bola bližšie ako predtým. Bol to chlapec-asi v mojom veku - ktorý na mňa pozeral nevraživým pohľadom. Pozeral sa na mňa ako... ako na vraha. Najprv som to nechápala, ale potom som si uvedomila, že to ja som zapríčinila otcov stav. Zabila som si otca. S výkrikom som sa posadila na posteľ a mama už sedela pri mne.

 

„V poriadku. Všetko je v poriadku. To bol len zlý sen,“ utešovala ma ako malé dieťa. Až teraz som si uvedomila, že som sa rozplakala. Pozrela som sa do maminých vystrašených očí a prestala som plakať.

 

„Už je dobre? Snívalo sa ti niečo zlé?“

„Neviem. Nepamätám si,“ klamala som. Ten sen sa mi vryl navždy do pamäte, ale niečo v mojom vnútri mi vravelo, aby som mame nehovorila pravdu.

„Naozaj si na nič nespomínaš?“

„Naozaj,“ povedala som s istotou, ale mama sa na mňa ustarane pozrela.

„Čo je? Deje sa niečo?“ opýtala som sa. Po chvíľke uvažovania povedala.

„Nič... len si vykrikovala... Ocko! Ocko! Nie!!!“

„Vážne si na nič nepamätáš? Ak ešte stále cítiš vinu za zmiznutie otca, tak si to prosím ťa neber za vinu. Ubližuješ tým len sebe a ...“

„...Mami, naozaj si na nič nepamätám,“ prerušila som ju.

„A už si to nevyčítam. Aj keď som sa s tým nezmierila úplne, ale už som staršia a viem, že to nie je moja vina.“ Keby sa ma to opýtala pred mesiacom určite by som klamala, ale teraz som hovorila pravdu. Keď viem, že je nažive tak mi to stačí, aspoň zatiaľ. Škoda, že to nemôžem povedať mame. Už sa nevládzem pozerať na jej smutný výraz, keď ho niekto spomenie. Z myšlienok ma vytrhol mamin hlas.

 

„Ešte si pospi. Je len päť hodín.“

„Ja už nezaspím a ešte chcem byť s tebou, kým odídeš.“

„Dobre, ale ešte si chvíľu polež. Donesiem ti raňajky.“

„No tak v tom prípade mi to ani dvakrát nemusíš hovoriť, aby som zostala v posteli,“ povedala som so smiechom v hlase. Konečne sa tá panika vytratila. Mamu to určite potešilo, lebo keď vychádzala z izby, videla som na jej tvári výraz plný úľavy a smiechu. Kým mi mama robila raňajky, ja som si v hlave robila plán na dnešný deň.

 

Vstala som a otvorila som okno. Slnko ešte nevyšlo – možno to vyznie hlúpo – ale niekde v hĺbke duše som cítila teplo. Okno som nechala poodchýlené a ľahla som si späť. Mama vošla do izby spolu s vôňou raňajok.

 

„Idem si prichystať veci na odchod,“ povedala mama, ale už s menším nadšením ako predtým. Najedla som sa a zišla dole. Mama stála pri schodoch. Hodila som sa jej okolo krku a pošepkala jej.

„Budeš mi chýbať.“

„Aj ty mne.“ Ešte chvíľu sme sa rozprávali a potom už mama musela ísť.

„Nevyvádzaj a dávaj na seba pozor!“ Upozornila ma a pobozkala.

„A ešte niečo. Už nemáš domáce väzenie.“

„Ďakujem. A šťastnú cestu.“

 

Keď sa dvere auta zatvorili, pocítila som prázdnotu, ale zároveň aj neznáme vzrušenie. Posledný krát som jej zakývala a vykročila som k domu. Z lesa sa ozvala sova, ktorá ma ako keby popohnala dovnútra.

Vonku sa začala otepľovať a slnko sa dralo pomedzi mraky, presne ako som dúfala a zároveň tušila – teraz už o tom nepochybujem. Vybehla som do izby a kašľala som na upratovanie. Veď aj na čo, keď mám na to celý večer. Ešte pred odchodom som sa zastavila u Tomečkovej a oznámila jej, že idem do mesta a možno aj prespím u kamarátky. Napadlo mi, že by som si mohla výlet k otcovi dnes predĺžiť. Tete to neprekážalo a ponúkla ma koláčmi, ktoré som odmietla, keďže kokos veľmi nemusím.

---