Vyvolené 4.kapitola

V lese bolo ešte veľmi mokro. Musela som opatrne našľapovať, aby som sa nešmykla. S plnou taškou oblečenia to nebolo také jednoduché. Neďaleko jaskyne som už nevládala, tak som si na chvíľu sadla na peň. Inokedy by som šalela z toho, že je mokrý, ale teraz mi to bolo úplne jedno. Keď som sedela, zbadala som nejakú postavu, ktorá prichádzala smerom od jaskyne. Najprv som si myslela, že je to otec. Postavila som sa a chcela som na neho zakričať, ale skôr ako som to stihla urobiť, som zostala zarazene stáť a lapala som po dychu.

 

'To nie je možné,' hovorila som si dosť nepresvedčivo v duchu.

'Ale veď to nemôže byť pravda... to je šialené... ' Nechcela som veriť tomu, čo som videla. Rýchlo som sa zohla do vysokej trávy, aby ma nebolo vidno. Každý by išiel v ústrety niekomu, koho pozná, ale neviem, či by išiel v ústrety niekomu koho pozná len zo sna! Áno, je to šialené, ale tá postava bol chlapec z môjho sna. Len nech tu nie sú žiadne vodopády, lebo ma na mieste porazí.

 

'Čo ak sa naplní aj zvyšok sna? ' uvažovala som, ale hneď som tú myšlienku zavrhla. 'Nie, na to nesmiem myslieť.' Keď som sa chcela potichu vypariť, jasné, že sa mi to nepodarilo! Keď som cúvala s očami upretými na chlapca – čím ďalej, tým viac som si istá, že je to TEN chlapec – som sa potkla. To snáď nie je pravda!

„Došľaka!“ potichu som zanadávala, ale dotyčnému to neušlo, lebo sa automaticky otočil mojím smerom. Blížil sa ku mne, ale mne to bolo už jedno, tak som zostala ležať na zemi.

 

„Ahoj? Si v poriadku? Môžem ti pomôcť?“ opýtal sa ma a chcel ma dvihnúť, ale ja som protestovala.

„Nechaj ma. Ja to zvládnem aj sama,“ povedala som trochu priškrtením hlasom.

 

Pozrela som si ho od piet po hlavu. Mohol byť taký starý ako ja alebo možno starší. Má tmavohnedé dlhšie vlasy, tvár ošľahanú slnkom a neskutočné oči. Také oči som ešte v živote nevidela, vyzerajú skoro ako čierne. Výškovo ho odhadnúť veľmi neviem, lebo sa ku mne nakláňa a... a niečo mi hovorí.

 

„..vstať?“

„Čo? Čo si prosím ťa vravel?“ Uškrnul sa na mňa a zopakoval.

„Pýtal som sa ťa, že či dnes plánuješ z tej zeme vôbec vstať. Po včerajšom daždi je ešte dosť vlhko, ale keď ti to nevadí.“

 

Preboha, ja ešte stále sedím... lepšie povedané ležím na zemi! Rýchlo som sa postavila. Až príliš rýchlo, lebo sa mi mierne zakrútila hlava a keby ma nebol chytil, tak by som skončila späť na zemi.

„Ďakujem,“ povedala som rýchlo.

„Inak ja som Sandro.“

„Teší ma, Sandro. Ja som Alex.“

„Teší ma, Alex,“ usmial sa na mňa, podal mi ruku a ja som sa skoro roztopila. Na to, že bolo ešte dosť chladno mal dosť teplú ruku. Lepšie povedané jeho ruka priam horela. Chvíľu sme na seba hľadeli.

 

„Čo robí dievča, ako ty, sama v lese?“ prerušil ticho medzi nami a pozrel sa za môj chrbát na tašku s oblečením. Nadýchla som sa, aby som mohla odpovedať, ale v tom nás prerušilo zvolanie:

„Sandro!“ Zdalo sa mi to alebo to bol otcov hlas? Nie, nezdalo sa mi to. K nám sa naozaj približoval môj otec, ale keď ma videl, zastal.

 

„Prepáč, ale ja musím ísť.“ Lenže keď videl môj a otcov zarazený výraz, ostal stáť na mieste.

„Ahoj, oci...“ povedala som neisto a očkom som mrkla na Sandra, ktorým trhlo.

„Ahoj, Alex... nečakal som ťa,“ povedal otec dosť prekvapene. Ani som si neuvedomila kedy Sandro odišiel. Vzala som si tašku a podišla som k otcovi.

„Priniesla som ti nejaké oblečenie. Tvoje oblečenie.“ Obzrela som si ho.

„Väčšina by ti mala byť ešte dobrá,“ povedala som lichotivo. Gestom mi naznačil, aby som šla za ním.

 

„Takže Sandra ti už nemusím predstavovať.“ Nečakal ani na moju odpoveď a pokračoval.

„Neviem, či ti stihnem povedať všetko, lebo je to nadlho.“

„Vlastne...“ skočila som mu do reči.

„Môžem tu zostať dokedy chcem. Mama totiž dnes odcestovala na služobnú cestu do Paríža. Na mňa teraz sem-tam má dozerať pani Tomečková.“

„Konečne sa to tvojej mame podarilo. Vždy o tom snívala a teraz to dokázala. Len sa čudujem, ako to, že ťa nevzala so sebou.“

„Skončil mi pas,“ objasnila som.

„Aha, tak to všetko vysvetľuje.“

„Ale aj tak by som nešla. Niečo by som si vymyslela... Možno sa ti to nebude páčiť, ale dôvod je to, že sa chcem s tebou stretávať. Mama ma dokonca chcela odviezť k starej mame, ale ja som sa vyhovorila na jej starobu a že ju nechcem obťažovať svojou prítomnosťou.“

 

Nesúhlasne pokrútil hlavou.

„K tomu, prečo si tam nechcela ísť sa vyjadrovať nebudem, lebo viem, že ty ma hneď zasypeš argumentmi. Ale to vyhováranie na starobu mojej mami, tak to je neodpustiteľné,“ povedal so smiechom v hlase.

„Ale teraz vážne, mohla si jej pomôcť.“

„Ja tam určite pôjdem,“ ubezpečila som ho rýchlo, aby mi tu nedával kázne a nakoniec si nerozmyslel to, že mi prezradí tajomstvo. Neveriaco sa na mňa pozrel a vybral sa po kanvicu na čaj.

 

„Skôr ako začnem hovoriť, urobím čaj a ty mi povieš, ako si natrafila na Sandra. Je pochopiteľné, že by si ho tu stretla, tak či tak, ale ty si ho určite stretla za nezvyčajných okolností, keďže si celá špinavá. Alebo sa mýlim?“ Ako vždy, udrel klinec po hlavičke.

„Samozrejme, že sa nemýliš,“ povedala som so smiechom v hlase. Opísala som mu celý priebeh zoznámenia.

„Prečo si sa ho zľakla? Veď nevyzerá až tak strašne.“ Ach, jaj.

„Nie, nevyzerá hrozne. Len túto noc som mala sen v ktorom bol. Dokonca si tam bol aj ty.“ Posledné slová som povedala dosť ťažko. Nepatrnú chvíľu zostal zarazený, ale potom sa uvoľnil.

 

Ešte že som mu nezavesila na nos, že sa mi snívalo ako som ho zabila pretože mi povedal o svojom tajomstve. Aspoň mi to tak v tom sne pripadalo. Určite by mi to tajomstvo po tomto neprezradil. Ešte, keď sa mi ho chystá povedať dnes. Položil šálky s horúcim čajom na zem a posadil sa. Napätie by sa v tomto priestore dalo krájať. Otec bol napätý z mojej reakcie a ja z toho, čo mi povie. Začala som pochybovať. Čo ak to bude niečo také strašné, že sa stane, to čo v tom sne? Nemyslím si, že by som vedela ublížiť fyzicky, ale čo ak mu ublížim svojou reakciu psychicky?! Bože, nesmiem pochybovať. Čakám na túto chvíľu už dlhšiu dobu a teraz cúvnem. Nie, to sa na mňa vôbec nepodobá. Otec asi zbadal moje pochybnosti.

 

„Si si istá, že to chceš naozaj vedieť? “ Bez zaváhania a sebaisto som odpovedala. „Áno, som si istá.“

„Keď to bude na teba priveľa môžeš v pohode odísť. Neboj sa ja za tebou nepôjdem. A chcem ťa poprosiť ešte o jednu vec. Možno to bude ťažké, ale ak vydržíš do konca a vypočuješ si všetko, tak ma prosím ťa neodcudzuj.“ Prikývla som a už som sa nebála toho, čo mi povie.

 

Povzdychol si a začal:

„Začnem - asi pre teba nezmyselnými - poverami. Už neraz som ti rozprával mýty a báje o bytostiach.“ Ešte aj teraz si spomínam na príbehy o upíroch, vlkolakoch, vílach, čarodejniciach, elfoch, dokonca aj o démonoch a iných neskutočných bytostiach. Hovoril som ti, že niektoré sú zlé a niektoré dobré. Niektoré existujú a niektoré sú naozaj len vymyslené. Pripomeniem ti len v skratke príbeh o Pedrovi. Pamätáš si ešte na ten príbeh? “ opýtal sa ma.

„Nie úplne.“ Aj keď mi tento príbeh rozprával tesne pred jeho zmiznutím, nepamätám si z neho veľa.

 

„Takže...“ začal.

„Ten príbeh sa odohráva v Peru v 18. storočí. Je to o 13-ročnom chlapcovi menom Pedro, ktorému obyvatelia dediny zabijú rodičov z predpokladu, že sú čarodejníci. Jednoducho ich rodinu považovali za prekliatych. Jeho rodičov upálili na hranici a Pedra chceli zavrieť do temnej pivnice, aby zistili, či vie čarovať. Pedrovi bolo jasné, že keď neprejaví žiadne schopnosti tak v tej pivnici zomrie. A aj pri druhej možnosti by zomrel, lebo by ho hneď upálili. Tak Pedro ušiel do lesa, kde sa schovával tri dni. Dostal sa na druhý koniec ostrova, ktorý bol neobývaný. Celá táto časť bola zalesnená. Zo začiatku pochyboval o tom, že tam zostane, ale už na každom hostinci bol vyvesený – nie veľmi presný – portrét. Tak zostal v lesoch. Po troch rokoch sa tam zabýval. Jeden večer si išiel uloviť nejakú zver. Povedal som ti, že pri love na neho zaútočil vlkolak a Pedro zomrel. Lenže to nie je pravdivý koniec príbehu.

 

Je pravda, že vlkolak Pedra uhryzol, ale nebolo to pre to, že by ho chcel zabiť. Po uhryznutí vlkolaka sa človek zmení tiež na vlkolaka. A o to tomu vlkolakovi išlo. Lepšie povedané vlkolačici. Bolo to dievča, ktoré bolo dlhší čas samé a ktoré Pedra dlhší čas pozorovalo. Keď sa ku nej dostalo to, že sa človek môže premeniť na vlkolaka, tak to riskla. Premenila sa na dievča a odnieslo si Pedra do svojho príbytku. Po celý čas, až do svojej premeny bol Pedro v bezvedomí a blúznil. Sheina bola celý ten čas v ľudskej podobe a starala sa o neho. Povery hovoria o tom, že človek sa mení na vlkolaka iba pri splne, ale to nie je pravda. Vlkolak sa môže zmeniť hocikedy. Mladí vlkolaci to ešte nevedia poriadne ovplyvniť a pri silnom rozrušení sa premenia. Po prebratí sa u Pedra začala premena, ale Pedro to nevzal tak ako to Sheina predpokladala. Pedro sa s tým nezmieril a zabil sa skokom z útesu. Starí vlkolaci sú vcelku odolní voči takýmto kúskom, ale tí mladší sú ešte slabí, čiže niečo také sa väčšinou končí smrťou. Existujú aj mladí vlkolaci, ktorí sú v tomto výnimkami. Napríklad San...“ Znova ako keby povedal niečo, čo nechcel a pokračoval.

 

„Sheina sa chcela zabiť tiež, lenže ona bola vlkolakom dlhšiu dobu. Počula o tom, že čarodejníci dokážu vlkolakov zabiť. Vybrala sa za jedným čarodejníkom bez mena. Nikto nevie, čo sa s ňou stalo, takže sa predpokladá, že ju ten čarodej zabil.“

Bol to zaujímavý príbeh, ale ešte som sa stále nedozvedela to, čo som vedieť chcela. Alebo áno? Čo má tento príbeh spoločné s otcom?

 

„Určite si kladieš otázku, že prečo ti tento príbeh vešiam na nos teraz a prečo som ti povedal pravý koniec až dnes. Asi preto, lebo vtedy som ten koniec ešte nepoznal.“ Pozrela som na neho nechápavo.

„Už by som asi mal konečne dostať k pointe. Tipujem, že si nedočkavá. Určite ťa tento príbeh dosť nudil...“

„To nie je pravda. Príbeh sa mi páčil,“ skočila som mu do reči a ospravedlňujúco som sa usmiala.

„Dobre, verím ti,“ povedal nie veľmi dôverčivo.

 

„Takže pamätáš si na to, že asi necelý týždeň pred zmiznutím som zablúdil v lese a našli ma s pohrýzenou rukou?“ Prikývla som. Nevedela som kam tým mieri. Až kým nepokračoval.

„Nepamätal som si, čo sa mi stalo. Len na to, že som počul vytie a na zemi boli odtlačky láb od nejakého veľkého zvieraťa. Hovorí sa, že vlkolaci sú vlky na dvoch nohách alebo, že sa podobajú aj na človeka, keď sa zmenia. Ale to nie je pravda. Človek sa po premene na vlkolaka zmení na obrovského vlka so štyrmi labami.“ Prestal, takže si musel všimnúť môj výraz tváre, ktorý hovoril 'konečne som pochopila.'

 

„Ale ty si nebol celý ten čas v bezvedomí ako Pedro,“ vyhŕkla som náhle. Najprv neodpovedal, lebo si asi myslel, že som v nejakom šoku, z ktorého sa spamätám, zdrhnem a zavolám na neho armádu alebo ochranu zvierat. Lenže môj výraz bol vyrovnaný a určite sa vôbec nepodobal na výraz nejakého pomäteného človeka. Tým som si istá. Otec zostal v miernom šoku, ale potom sa spamätal a odpovedal mi na ešte nezodpovedanú otázku.

 

„Pedro žil v divočine a nemal žiadne lieky. V tom období mal maláriu, takže mu to pohryznutie veľmi neprospelo. Proces, ktorý prebehol u mňa je bežný. Keď vlkolak pohryzie človeka tak sa v tele dotyčného mení DNA. A až po nejakej dobe sa zmení ľudská DNA na vlkolačiu. Ja som mával niekedy kŕče. Vedel som, že to má niečo spoločné s tým pohrýzením, ale nechcel som si to pripustiť.“ Prestal a zatváril sa previnilo. Pozrel sa na mňa, aby si overil, či mi toho nepovedal priveľa, ale ja som pohľadom naznačila, aby pokračoval.

 

„Pri mojej premene som mal šťastie, že sme boli v lese a že si odišla. Niektorý to šťastie nemajú a potom sa stane niečo, čo do konca života ľutujú. Medzi takýchto patrí napríklad aj Sandro.“ Bože, na Sandra som úplne zabudla. Vôbec ma neprekvapuje, že aj on je vlkolak, keďže pozná otca tak je to očividné.

„Ako to myslíš? Čo sa stane, keď je nejaký človek na blízku?“

„Pri prvej premene, človek, ktorý nevie čo sa s ním deje je ako zmyslov zbavený. Je úplne nekontrolovateľný. Určite si pamätáš na môj výraz tváre a na to ako sa mi triaslo telo. Keď si odišla mal som pocit, že vybuchnem. A vtom ako keby som aj vybuchol. Oblečenie sa mi roztrhalo a ja som sa zvíjal na zemi v kŕčoch. Mal som pocit, že ma niekto ťahá na všetky strany. Už asi viem ako sa musí cítiť plyšák o ktorého sa naťahujú deti.“ Sarkasticky sa zasmial.

 

„Zrazu som sa ocitol na štyroch. Najprv som si myslel, že je to len sen. Potom, keď som si uvedomil, že je to skutočnosť, tak som spanikáril. Rozbehol som sa. Bežal som tak rýchlo, že som nevedel ani ako a ocitol som sa na vrchu skaly. Keď som tam tak stál, spomenul som si na to uhryznutie a vtedy mi to došlo. Došlo mi, že som si mal pripustiť pravdu a opustiť vás čím skôr. Uvedomila som si aký som bol sebec. Keď som chcel skoncovať so svojim životom objavil sa Sandro. Bol vo vĺčej podobe. Nevedel som ako, ale zrazu som v hlave počul hlas. Najprv som si myslel, že blúznim. Lenže ten hlas mi vravel, aby som sa spamätal, aby som neskákal, že on mi pomôže a nech sa na neho pozriem. Otočil som sa smerom k vlkolakovi. V hlave mi zaznel hlas.

'Volám sa Alesandro Desperate a ty?' Sandro urobil pohyb, ktorý vyzeral ako úklon. Po tomto som nepochyboval, že hlas patrí jemu. „

 

„'Ale ako sa s ním mám rozprávať ja? Čo ak nemám takú schopnosť?' Tieto myšlienky mi vírili v hlave. Sandro, to samozrejme počul. Naučil ma ako držať myšlienky na uzde a ako sa vedieť premeniť. Vlastne za všetko vďačím Sandrovi. Bez neho by som dnes nebol. To je myslím si, že na začiatok všetko.“ Vydýchol si, ale ani sa na mňa nepozrel. Chvíľu som si to všetko ešte raz premietla v hlave.

 

„Všetci vlkolaci si vedia navzájom čítať myšlienky alebo len niektorý? Čím sa živíte? Napádate ľudí?“ začala som s otázkami, keď skončil.

„Pri čítaní myšlienok je to tak, že keď sa nejaký vlkolak začne cez myšlienky rozprávať a ten druhý mu venuje pozornosť tak je to potom vzájomne. Pri nových stretnutiach si musíš vyžiadať pozornosť, aby si vedel prečítať myšlienky, ale keď niektorý vlkolaci žijú spolu dlhšie, tak je to automaticky a myšlienky si môžu čítať aj na väčšiu diaľku.“ Prikývla som.

 

„Spomínal si, že Sandro je niečím zvláštny. Aspoň tak som to pochopila, keď si vravel, že mladý vlkolaci sú zraniteľnejší, ale niektorý sú taký silný ako starší.“

„A nie len tým. Je asi jediný vlkolak so schopnosťou vycítiť čarodejnice, našu- dá sa povedať- hrozbu.“

„Teraz vieš prečítať Sandrove myšlienky? Vieš prečo odišiel?“ Po chvíľke zamyslenia povedal.

„Nie, hneď keď odišiel tak sa premenil na vlkolaka. Vtedy totiž nemôžeme počuť svoje myšlienky.“ Znova som prikývla.

 

„Ďalej si sa pýtala, že čím sa živíme. Jednoduché, aj keď možno neuveriteľné. Živíme sa ľudskou stravou. A keď hovoríme o strave. Určite si vyhladla. Dám zohriať polievku, čo ty na to?“

„Dobre,“ súhlasila som a on pokračoval v odpovedaní.

„Väčšina neútočí na ľudí, ale niektorý sú hneď po premene nekontrolovateľní a zmätení, čiže tam môže dojsť k útoku. Je tu aj menšia skupinka, ktorá zostáva vždy vo vlčej podobe, čiže sa tiež stáva nekontrolovateľnou šelmou.“ Musela som sa zatváriť vystrašene, lebo dodal.

„Nemusíš sa báť, ja patrím k tej väčšine,“ upokojoval ma.

 

„Môžem vedieť ešte jednu vec? “

„Áno?“

„Čo urobil Sandro, keď sa premenil?“

„Prepáč, ale toto nech ti povie Sandro. Určite by sa mu to nepáčilo, keby som ti to vešal na nos.“

---